V roku 1999 napísal Milan Greguš dielko o histórii Bojnického zámku, ktorého súčasťou je aj kapitola venovaná Bojnickému oltáru. Okrem pohnutej histórie oltára popisuje Milan veľmi podrobne aj jednotlivých svätých, vyobrazených na oltári. Súčasťou tejto kapitoly je aj fotografia kaplny s umiestnením kópie oltáru a detailné vyobrazenie originálu, uloženého v súčasnosti tiež na Bojnickom zámku.
Oltárne tabule boli namaľované v prvej polovici 50. rokov XIV. storočia florentským maliarom Nardom di Cione. Oltár sa skladá z desiatich tabúľ, na ktorých sa nachádzajú olejomaľby z postavami svätcov a sediacej Madonny s dieťaťom. V súvislosti s týmto oltárom sa niekedy môžeme stretnúť s názvom polyptych. Ide o slovo prevzané z gréčtiny, označujúce niekoľkodielny obraz alebo krídlový obraz o viac ako troch dieloch. Oddelené tabule tak mohli byť v prípade potreby i vymenené. Týmto gréckym slovom teda spresňujeme typ „Bojnického oltára“.
Ján Pálffy kúpil oltár ešte pred začiatkom reštaurovania hradu (niekedy pred rokom 1874, presný dátum zatiaľ nevieme), pravdepodobne v Taliansku. Patril medzi najcennejšie exponáty v jeho umeleckej zbierke. Tvoria ho dve poschodia zložené z piatich hlavných a piatich predelových tabúľ. Navzájom sa od seba líšia rozmermi, hlavných päť tabúľ má výrazne väčšie rozmery ako predelové. Na tabulových obrazoch sú individuálne postavy a polopostavy svätcov. Celkove však oltáru chýba naratívnosť, typická pre gotiku. To znamená, že postavy svätých nie sú súčasťou scény alebo príbehu. Na základe iných dochovaných gotických tabuľových oltárov môžeme usudzovať, že z Bojnického oltára sa nedochovali všetky tabule. Oporné piliere, ktoré podopierali krajné hlavné tabule niesli zvyčajne ďalšie tabuľové obrazy a svätci na nich patrili k celkovému ikonografickému programu oltára. Nenáväznosť dochovanej ikonografie upozorňuje na možnosť, že hlavné tabule oltára boli vertikálne ukončené ďalšími tabulami. Neskoršie premiestňovanie oltárov a ich nahradzovanie novšími malo za následok, že mnohé z nich sa nedochovali v celku.
V minulosti sa autorstvo oltára pripisovalo slávnemu florentskému majstrovi Andreovi di Cione, zvanému Orcagna (pred 1308 - okolo 1368). Neskôr bolo autorstvo pririeknuté dvom umelcom. Spomínanému Andreovi a jeho bratovi Nardovi. Novším bádaním bol Andreov podiel na diele vylúčený. Dnes takmer s istotou možno povedať, že ide o ranné dielo Narda di Cione (? - 1366), brata slávneho Andreu. Bratia di Cioneovci pochádzali z talianskej Florencie, kde i pôsobili. Nardo svoje učňovské roky pravdepodobne absolvoval spolu s bratom Andreom (Orcagnom) v dielni Bernarda Daddiho. Neskôr sa obidvaja osamostatnili a každý viedol vlastnú dielňu (Nardo od polovice XIV. storočia).
Kľúčom k širšiemu pochopeniu vtedajších pomerov sú udalosti z polovice XIV. storočia. V tomto čase postihla talianske Toskánsko (i celú Európu) „čierna smrť“ - veľká morová epidémia. Podľa vtedajších kronikárov moru predchádzali mnohé znamenia na oblohe, zatmenia slnka a záplavy. Prvé náznaky moru, ktorý prenášali potkanie blchy, sa objavili v roku 1340. Obrovský ničivý živel však vypukol až o osem rokov neskôr. Mohutná epidemická vlna prišla na jar roku 1348 a neutíchajúcou intenzitou ničila všetko živé až do augusta toho istého roku. Obrovská demografická katastrofa, ktorej šírenie napomáhalo teplé letné počasie, priniesla svoju krutú daň. Len vo Florencii a Sieni, dvoch najväčších miestách Toskánska, zomreli na následky moru takmer dve tretiny obyvateľov. Epidémii podľahli i mnohí vtedajší umelci. Okrem spomínaného Bernarda Daddiho napríklad i bratia Ambrogio a Pietro di Lorenzettiovci a iní.
Ľudia podliehali tlaku náboženských fanatikov a pouličných kazateľov. Húfne sa utiekali do kostolov, kde v kajaní a modlitbách hľadali záchranu. Psychický šok priťahoval obyvateľov späť ku konzervatívnym hodnotám. Mor chápali ako trest Boží za svoj hriešny život a vyhľadávali pomoc u starších (ranokresťanských) svätcov. Situácii sa prispôsobili i umelci, ktorí sa vracali svojimi dielami k dávnej stredovekej tradícii. Príkladom toho je i náš Bojnický oltár. Nardo a Andrea di Cioneovci -výtvarne nadaní bratia, ktorí prežili morovú epidémiu - sa stali najvýznamnejšími predstaviteľmi florentského maliarstva tých čias.
Oltár nie je signovaný a ani sa zatiaľ nepodarilo v archívoch vypátrať, kto si toto dielo objednal. Autorstvo bolo určené historikmi umenia na základe štýlového rozboru a komparácie s inými dielami možných autorov. Treba však dodať, že nie všetci kunsthistorici zastávajú v otázke autorstva jednotní. Situáciu komplikuje i to, že sa nedochovalo ani jedno dielo signované (ani datované) Nardom di Cione. Zo správy sochára Lorenza Ghibertiho (1378-1455) z roku 1447 vieme, že namaľoval fresku „Posledný súd“, inšpirovanú Danteho peklom. Freska sa zachovala podnes a môžeme ju vidieť v Strozziovskej kaplnke kostole Santa Maria Novella vo Florencii. Je to jediné dielo, ktoré môžeme s istotou pripísať Nardovi di Cione.
Z ikonografického rozboru svätcov vyplýva, že ide o ranokresťanských svätcov. Pripojený náčrt predstavuje dnešné zoskupenie oltárnych tabúľ a pre lepšiu orientáciu je každá očíslovaná. Na hlavných - horných tabuliach sa nachádzajú postavy sv. Jakuba Staršieho, sv. Hieronyma, Madony s dieťaťom, sv. Jána Krstiteľa a sv. Rainiera. Na dolných predelových tabuliach sú dvojice postáv: sv. Augustína a sv. Márie Magdalény, sv. Pavla a sv. Kataríny, Bolestného Krista obklopeného plačúcou Pannou Máriou a sv. Jánom, sv. Lucie a sv. Petra, sv. Margita a sv. Antona.
1. Sv. Jakub Starší
Sv. Jakuba Staršieho spolu s bratom apoštolom Jánom povolal Ježiš, aby zanechali rybárstvo na Genezaretskom jazere a stali sa jeho učeníkmi. V roku 44 ho na rozkaz kráľa Heroda Agrippu sťali. Jeho ostatky boli podľa legendy neskôr prenesené do Španielska. V IX. storočí sa jeho údajný hrob stal jedným z najslávnejších pútnických miest - Santiago de Compostela. Svätcovým hlavným atribútom je kniha (neskôr lastúra) a pútnická palica. Tento patrón pútnikov je uctievaný aj ako ochranca proti reumatizmu. Tempera na dreve, 91 x 33 cm.
2. Sv. Hieronym
Sv. Hieronym vynikol ako učenec, nakrátko pôsobil ako tajomník pápeža Damasa v Ríme. Z jeho poverenia redigoval latinské preklady Biblie. Pripisuje sa mu takmer celý latinský preklad Biblie, známy ako „Vulgata“. Zomrel v Betleheme roku 420. Zobrazovaný býva v odeve kardinála. Tempera na dreve, 91 x 33 cm.
3. Madona s dieťaťom
Panna Mária je zobrazená ako Madona (taliansky „mia donna“ - moja pani), v typickom modrom plášti a dieťaťom – Ježišom na kolenách. Umelec na tomto obraze znázornil Bohorodičku ako „Madonu Humilitas“, teda Pokornú Madonu. V čase vzniku maľby išlo o nový typ Madony sediacej na holej zemi, či pomyslenom vankúši. Oproti Madone sediacej na tróne, toto zobrazenie evokovalo divákovi väčšiu pokoru a prístupnosť. Panna Mária je všeobecne vzývaná ako najmocnejšia príhovorkyňa u Ježiša, patrónka materstva. Tempera na dreve, 106 x 49 cm.
4. Sv. Ján Krstiteľ
Sv. Ján Krstiteľ je v Biblii nazývaný „hlasom volajúcim na púšti“. Podľa Ježiša bol najväčším zo všetkých prorokov. Hlásal, aby sa ľudia kajali, pretože sa blíži kráľovstvo Božie. Svojich následovníkov i samotného Ježiša pokrstil v rieke Jordán. Bol sťatý okolo roku 30 na príkaz Salome, Herodiadinej dcére, ktorá žila v cudzoložnom pomere k Herodesovi Antipovi, čo sv. Ján Krstiteľ verejne kritizoval. Zobrazovaný býva ako chudý asketický muž odetý do ťavej kože. V ruke drží dlhú palicu ukončenú krížom. Je patrónom krstu, reholného života a špitálnikov. Tempera na dreve, 91 x 33 cm.
5. Sv. Ranier
Sv. Ranier sa narodil v talianskej Pise, bol synom bohatého obchodníka. Na podnet istého mnícha zavrhol svetský spôsob života a odišiel na púť do Svätej zeme. Tu istý čas pobudol a stal sa pustovníkom. Neskôr sa vrátil späť do rodnej Pisy, kde v roku 1161 zomrel a je aj v miestnej katedrále pochovaný. Vo svojom regióne bol mimoriadne obľúbený a stal sa patrónom mesta Pisa. Tempera na dreve, 91x33 cm.
6. Sv. Augustín a sv. Mária Magdaléna
Sv. Augustín bol pôvodne pohan, po štúdiách vyučoval filozofiu a rétoriku. Neskôr prijal kresťanstvo, dal sa pokrstiť a stal sa biskupom. Vynikol predovšetkým ako teológ, je označovaný ako najväčší mysliteľ ranného kresťantsva. Jeho atribútmi sú kniha, biskupská berla a mitra, vyzývaný býva pri očných chorobách. Svätá Mária Magdaléna bola v stredoveku spájaná s nemenovanou biblickou postavou neviestky. V Biblii totiž vystupujú tri Márie a vykladači Svätého písma sa po stáročia nevedia zjednotiť, či ide o jednu alebo dve, či tri rôzne postavy. V súčasnosti sa teológovia prikláňajú k názoru, že Mária Magdaléna nebola neviestkou. Z tradície je však patrónkou kajúcich sa hriešnikov a rozjímavého života. Jej atribútom je nádobka s masťou. Tempera na dreve, 31 x 36 cm.
7. Sv. Pavol a sv. Katarína Sienská
Sv. Pavol bol pôvodne pohan a volal sa Šavel. Patril medzi úhlavných nepriateľov kresťanov, ktorých prenasledoval a vydával úradom. Na ceste do Damašku sa mu zjavil Ježiš. Šavel, zjavením oslepený a zrazený k zemi, sa obrátil a prijal meno Pavel. Stal sa horlivým kresťanom – apoštolom, podnikal úspešné misie medzi nežidovským obyvateľstvom. Za Nerónovho prenasledovania bol v roku 65 v Ríme sťatý. Je zobrazovaný s chudou tvárou a dlhšou bradou. Jeho atribútom je meč a kniha, býva uctievaný ako patrón proti hadiemu uštipnutiu (podľa legendy ho uštipla do ruky zmija, čo mu vôbec neuškodilo). Svätá Katarína Sienská sa narodila ako dvadsiatepiate dieťa farbiara látok v toskánskej Siene. Stala sa členkou tretieho (svetského) rádu Dominikánov. Po vypuknutí morovej epidémii v Sieni obetavo ošetrovala chorých, o rok neskôr sa jej na tele objavili stigmy. Zmierlivo zasahovala i do pápežskej politiky. Jej atribútom je ľalia, kríž a stigmy. Uctievaná je ako ochrankyňa proti ohňu (za jej života ju vraj videli sedieť priamo v ohni, ktorý jej neublížil, ba ani šaty nepoškodil). Tempera na dreve, 31 x 36 cm.
8. Bolestný Kristus obklopený plačúcou Pannou Máriou a sv. Jánom
Ježiša Krista namaľoval umelec v trpiteľskej póze, s prekríženými rukami a viditeľnými ranami na tele. Voľne stojaceho Krista v hrobe obklopujú postavy jeho matky, plačúcej Panny Márie a sv. Jána Evanjelistu. Maliar tým dosiahol zjednotenie viacerých pašiových scén (Ukrižovanie, Snímanie z kríža a Vstávanie z hrobu), ktorých spoločnou témou je ukrižovanie.
Plačúca Panna Mária má sklonenú hlavu a zopäté ruky v smútočnej póze. Ide o jej typické zobrazenie zo scény Ukrižovania Krista.
Sv. Ján bol Ježišovým učeníkom, neskôr apoštolom. Ako jediný z apoštolov sa spomína pri Kristovom ukrižovaní. Zomrel prirodzenou smrťou okolo roku 100, je patrónom spisovateľov, kníhkupcov a kníhviazačov. Zobrazovaný býva ako bezbradý, pekný mladík. Jeho atribútom je orol (evanjelista), pero v ruke alebo kalich s hadom (podľa legendy vypil bez úhony pohár s jedom). Tempera na dreve, 31 x 53 cm.
9. Sv. Lucia a sv. Peter
Zo života sv. Lucie nepoznáme veľa hodnoverných faktov. Naopak, okolo jej života i smrti poznáme veľa legiend. Vraj bola dcérou bohatých rodičov a svoj život i panenstvo zasvätila Ježišovi. Keďže svätú Luciu často nútili do vydaja, raz si dokonca kvôli odradeniu ženícha vypichla oči. Zázrakom sa jej však zrak vrátil. Pohanský nápadník, ktorého odmietla, ju udal ako kresťanku a sv. Lucia bola odsúdená k prostitúcii do verejného domu. Po vynesení rozsudku ju však nemohli zo súdnej budovy odviesť. Zázrakom zostala stáť ako prikovaná. Na to ju rozhnevaný sudca rozkázal obložiť drevom a podpáliť. Plamene jej však neublížili a tak jej vojak na rozkaz mečom podrezal hrdlo, stalo sa tak okolo roku 304 v Syrakúzach. Sv. Lucia je uctievaná ako patrónka proti slepote, očným a krčným chorobám. Jej atribútmi sú oči položené na miske alebo v podobe kvetu na stonke, plamene, lampa a meč (dýka).
Sv. Peter bol pôvodne rybár a volal sa Šimon. Patril medzi Ježišovych najvýznamnejších žiakov, Ježiš mu udelil nové meno Peter (Kéfa), čo v aramejčine znamená skala. (V gréčtine slovo skala prekladáme ako „Pétra, Petros“.) Mal sa tak stať skalou, na ktorej mala byť vybudovaná cirkev. Po Ježišovej smrti sa stal prvým z apoštolov. Na rozdiel od iných apoštolov boli sv. Petrovi udelené kľúče od nebeského kráľovstva, zomrel okolo roku 64. Je uctievaný ako patrón cirkvi, pápežského stolca, dlhovekosti, rybárov a zámočníkov. Jeho atribútmi sú kľúč (kľúče), kniha, palica a ryba. Tempera na dreve, 31 x 36 cm.
10. Sv. Margita a sv. Anton
Podľa legendy sv. Margita (Antiochijská) žila v Antiochii a mala sa vydať za tamojšieho prefekta. Po jej odmietnutí ju prefekt udal ako kresťanku, bola uvrhnutá do väzenia a mučená. Vo väzení sa jej zjavil drak, ktorého skrotila znamením kríža. Nakoniec bola sťatá, pred smrťou však sľúbila, že všetkým ženám, ktoré sa budú k nej modliť, zaistí bezpečný pôrod a zdravé dieťa. Zároveň sľúbila, že kto na jej počesť postaví kostol alebo bude zapaľovať sviečky, tomu splní jeho prianie. Na život a pôsobenie sv. Margity niet žiadnych hodnoverných údajov, jej postava bola vymyslená. Z tohto dôvodu bol sviatok tejto v stredoveku mimoriadne obľúbenej svätice v roku 1969 zrušený. Bola uctievaná ako patrónka detí (bezpečného pôrodu), jej atribútmi sú kríž a drak (pri nohách). Tempera na dreve, 31 x 36 cm.
Sv. Anton Veľký (pustovník) pochádzal z bohatej kresťanskej obchodníckej rodiny. Už v mladom veku osirel, zanechal svetský spôsob života a rozdal všetok majetok chudobným. Utiahol sa do púšte, kde prísnymi pôstami, sebazapieraním a dlhými modlitbami sa oslobodzoval od hriechu a ťarchy života. Zároveň študoval Písmo sväté a tvrdo pracoval na zaobstaravávaní skromných prostriedkov pre živobytie. Jeho príklad priťahoval mnohých a tak okolo seba združil viacero následovníkov. Neskôr sa združili do rehole pod názvom Antoniti a žili podľa vzoru ich učiteľa. Sv. Anton zomrel v roku 356 vo veku 105 rokov a patrí medzi najvýznamnejších svätcov (odtiaľ jeho prívlastok Veľký). Jeho atribútmi sú kríž v tvare T (antonský kríž), kniha, brav (antoniti smeli pásť kláštorné ošípané voľne v lesoch) a zvonček v ruke. Je patrónom chorých a rádu antonitov. Ako zaujímavosť možno uviesť, že pôvodne bola táto postava namaľovaná bez atribútu. Podľa typu tváre, tonzúry a odevu predstavovala sv. Benedikta. Neskoršou prímaľbou atribútu – prasaťa – bola zmenená na sv. Antona Veľkého. Tempera na dreve, 31 x 36 cm.
I keď zatiaľ nevieme kto bol objednávateľom týchto oltárnych tabúľ a ani ktorý kostol zdobili, postavy významných ranokresťanských svätcov, čo to napovedajú. Prítomnosť obľúbeného svätca, rodáka a patróna mesta Pisa - svätého Raniera naznačuje, že oltár bol umiestnený v katedrále tohto toskánskeho mesta. Ostatné postavy (sv. Jakub, sv. Hieronym a sv. Ján Krstiteľ) nápadne spája spoločný spôsob života - pustovníctvo. A do tretice, postava sv. Augustína je pod biskupským odevom odetá do augustínskeho pustovníckeho habitu. Tvorí ho jednoduchý habit čiernej farby s remeňom a kapucou. Z týchto indícií možno dedukovať, že oltár bol pôvodne namaľovaný pre augustiniánsku rehoľu v Pise. Ide však len o domienku, podrobnejšie odpovede prinesie štúdium archívov v Taliansku. Na výsledky historikov umenia a archivárov si však treba ešte počkať.
Ján Pálffy poznal historickú i umeleckú cenu gotických tabúľ. V Taliansku dal pre ne vyrobiť repliku gotického korpusu, do ktorého boli tabule osadené a u firmy Colli objednal novú menzu. Takto skompletovaný oltár sa rozhodol umiestniť v zámockej kaplnke. Kaplnka bola postavená na základoch delovej bašty v polovici XVI. storočia Františkou, rodenou grófkou Khuen-Belassy, vdovou po Pavlovi IV. Pálffym. Jánovi Pálffymu nevyhovoval barokový sloh kaplnky a tak sa ju rozhodol prestavať. Na jej vzhľade mu mimoriadne záležalo, rozhodoval sa medzi viacerými variantmi. V roku 1903 bola nakreslená konečná podoba projektu, ktorú Pálffy s malými korektúrami schválil. V kaplnke nechal odstrániť jej pôvodný polkruhový uzáver a nahradil ho rovným uzáverom s veľkým neogotickým kružbovým oknom. Vo vnútri nechal postaviť emporu - grófske oratórium. Ako predloha bola použitá renesančná loggia paláca Dei Rettori v talianskom mestečku Belluno. Nasledovali fasádne a dekoračné úpravy vo vnútri kaplnky. Pre Pálffyho je chvályhodné, že napriek hrubému zásahu do vonkajšieho vzhľadu a interiéru kaplnky zachoval jej pôvodné, cenné barokové fresky. Presbytérium v kaplnke bolo spolu s barokovým oltárom, ktorý vysvätil Pálffyho príbuzný biskup Tomášom IV. Pálffy (1623-1679), v roku 1905 rozobrané. Starý oltár bol nahradený gotickými oltárnymi tabulami v neogotickom ráme. Definitívne ukončenie úprav kaplnky a krypty pod ňou prekazila grófova smrť. Kaplnka sa tak stala na dlhý čas domovom oltárnych tabúľ - nádhernej ukážky florentského gotického maliarstva.
Po Pálffyho smrti, v roku 1909, ho v katalógovom súpise cenných predmetov ohodnotili na 48 tisíc zlatých. V tej dobe to bola veľká suma a oltár sa pochopiteľne v dedičskom konaní stal predmetom veľkého záujmu. Československá vláda ho zakázala dedičom pre jeho mimoriadnu kultúrnu a historickú cenu predať a stal sa majetkom štátu. Zostal naďalej v zámockej kaplnke až do osudného dňa - 27. augusta roku 1933. V tento deň ho neznámy zlodeji ukradli.
Krádež hneď na druhý deň zbadal kastelán Bošanský. Všimol si, ako z malého okienka kaplnky visí špagát. V zlej predtuche sa ju ponáhlal skontrolovať. S úžasom zistil, že niekto ukradol päť hlavných oltárnych tabúľ. Okamžite oznámil túto skutočnosť Kolomanovi Barteltovi, hlavnému správcovi a účtovníkovi Bojnického veľkostatku. Ten sa okamžite vydal smutnú udalosť oznámiť polícii. Vzápätí sa rozbehla pátracia akcia pod vedením komisára policajnej správy v Prievidzi Dr. Gejza Konku. Celý prípad i s popisom odcudzených obrazov uverejnili viaceré denníky. Pátranie trvalo celý rok. Medzi podozrivých padol aj sám správca veľkostatku Bartelt, kastelán Jozef Schmidt, jeho príbuzný - trnavský starožitník Edmund Eisler, ba neskôr i traja trnavský zlodejíčkovia. Všetky stopy boli však falošné, nepomáhali ani výzvy uverejňované v novinách, kde palcové titulky sľubovali odmenu 7500 korún „za vypátranie odcudzených predmetov“. Túto vysokú odmenu poskytol Štátny referát ochrany pamiatok na Slovensku. Nervozita stúpala, o prípad sa zaujímal i Krajinský úrad v Bratislave. Bolo priam isté, že zlodeji sa pokúsia ukradnuté obrazy vyviezť a predať do cudziny.
Vypátrať obrazy a odhaliť zlodejov pomohla náhoda. Rok po krádeži vyšetrovali policajti v Handlovej obyčajného „malého“ zlodeja. Ten vo výpovedi, snáď i omylom povedal, že jeho kumpán bol spolupáchateľom krádeže bojnických obrazov. Udalosti nabrali rýchly spád. Ešte v ten istý deň polícia zatkla v Handlovej udaného Jozefa Ilešica. Po domovej prehliadke, pri ktorej policajti našli množstvo usvdečujúcich dôkazov, sa priznal a vyzradil aj mená svojich dvoch kumpánov. Boli to stolár Rudolf Weserle a hostinský Adolf Bauer, obidvaja pochádzajúci z Nemeckého Pravna (dnes Nitrianske Pravno). Všetci traja sa po zadržaní ku krádeži priznali a vyšiel najavo celý príbeh.
Začal sa v mrazivom januári roku 1933 na námestí v Nemeckom Pravne. Tu spomínaný Weserle len tak mimochodom medzi známymi spomenul dačo o vzácnych obrazoch z Bojnického oltára. Krátku informáciu zakončil poznámkou, že by sa dali výhodne predať. Pri tomto rozhovore bol aj krčmár Bauer a niekoľko týždňov mu tento smelý plán nedal spávať. Napokon sa rozhodol zájsť za Weserlem a prehováral ho, aby obrazy ukradli spolu. Ten však odmietol. Bauer potom zašiel za Ilešičom, s ktorým sa na krádeži dohodli. Zlodeji sa priznali, že krádež sa im vydarila až na druhý pokus. Prvýkrát totiž nenašli v kaplnke vhodný úkryt a hrozilo, že ich kastelán po skončení prehliadky objaví. V ten deň spolu s ďalšími turistami a obdivovateľmi umenia preto disciplinovane opustili kaplnku i zámok. Pri druhom pokuse - 27. augusta roku 1933 - sa nechali znovu nepozorovane zavrieť kastelánom v kaplnke. V noci vyrezali päť hlavných obrazov z oltára a po povraze ich spustili do zámockej priekopy. Ukradnuté diela potom ešte za úsvitu odniesli do neďalekej obce Poluvsie, kde ich zakopali. Na ďalší prenos si zhotovili špeciálne kufre s dvojitými dnami a cez Lietavskú Lúčku ich previezli do moravského Zlína. Polícia ukradnuté obrazy objavila v moravskom Zlíne, v dome kachliara Hekela. Stalo sa tak 24. septembra roku 1934, teda rok po ich zmiznutí. Policajtov priviedol na stopu udavač, všetci vinníci boli náležite odsúdení a potrestaní. Lupiči ukradnuté obrazy uchovávali v špeciálne zhotovenom kufri, vystlanom pilinami. Pre pohodlnejšie transportovanie a manipuláciu s nimi však drevené dosky stenčili z pôvodných 6 centimetrov na polovicu. Ukradnuté obrazy spolu s ďalšími piatimi spodnými obrazmi z oltára odviezli do Bratislavy, kde boli uložené z obavy pred ďalšou krádežou v trezore Zemskej banky. Extrémne suché a teplé prostredie v trezore obrazom vonkoncom neprospievalo. Pôvodné drevené dosky sa začali suchom skrúcať, následkom čoho sa začala olupovať i samotná temperová farba. Oltáru hrozilo jeho zničenie, pre jeho záchranu bolo treba neodkladne vykonať odborné reštaurovanie. Jediným pracoviskom vo vtedajšom Československu, ktoré malo na túto prácu potrebné vybavenie, skúsenosti a vynikajúcich odborníkov boli reštaurátorské dielne Obrazárny Společnosti vlasteneckých přátel umění v Prahe. Po schválení príslušnými nadriadenými orgánmi 25. októbra 1934 bol oltár prevezený do Prahy, kde ho 19. decembra toho istého roku prevzal riaditeľ Obrazárny Vincenc Kramář. Tu sa ho hneď ujali poprední reštaurátori Adolf Bělohoubek a Bohuslav Slánský. V roku 1935 sa začala jedna z najväčších reštaurátorských záchranných prác. Táto náročná práca bola ukončená o šesť rokov neskôr, v roku 1941. V súdobej tlači sa vyskytli ojedinelé poznámky o umelo predložovanému reštaurovaniu. Odborníci však vedia, že reštaurovanie gotických oltárov je mimoriadne náročná práca, častokrát presahujúca i desať rokov. Česká strana pôvodne neuvažovala o ponechaní si oltára, riaditeľ Kramár chcel len vybaviť súhlas na jeho zapožičanie na dobu jedného roka po zreštaurovaní. Chcel, aby bol oltár vystavený na výstave skvostov gotického umenia v Prahe. Jeho zámer sa mu vydaril a oltár sa stal cenným exponátom výstavy. Dôsledkom vojnových udalostí, vznikom Slovenského štátu a Protektorátu Čiech a Moravy nastali v otázke vlastníctva oltára zmeny. Na základe nemecko-slovenskej zmluvy o štátnom dlhu a štátnom majetku bývalej ČSR zo dňa 13. apríla 1940 prešiel oltár automaticky do vlastníctva Protektorátu Čiech a Moravy. O dva roky neskôr, 22. januára 1942 bol zapísaný do inventára Českomoravskej galérie (dnes Národná galéria). Tento právny akt bol anulovaný až po skončení vojny v máji roku 1945. O dva roky neskôr z iniciatívy Dr. Vladimíra Wagnera, zástupcu Povereníctva slovenskej národnej rady pre školstvo a osvetu v Bratislave, prišlo k definitívnemu potvrdeniu dohody.
Oltár sa stal jedným z najväčších klenotov Národnej galérie v Prahe. Až do nedávnych čias bol vystavený v Šternberskom paláci na Hradčanoch, v expozícii starého umenia. Sem ho chodili obdivovať odborníci a milovníci umenia z celého sveta.
V roku 1950 sa stal riaditeľom novootvoreného Vlastivedného múzea v Bojnickom zámku historik Florián Hodál. Dlhé roky sa neúnavne snažil získať Bojnický oltár späť, kam právom patril. Navštívil i Dr. Novotného, riaditeľa Národnej galérie v Prahe. Vysvetľoval mu príčiny, pre ktoré je treba oltár vrátiť, apeloval na logické dôvody, históriu zapožičania oltára i na verejnú mienku a bratské vzťahy, ale všetko bolo márne. Profesor Hodál sa neskôr dozvedel, že „v roku 1946 si Národná galéria a ministerstvo školstva v Prahe vynútili súhlas, že Slovensko sa obrazov zrieka v prospech pražskej Národnej galérie, nakoľko vraj nemajú vzťah k Slovensku…“. Kauza sa mala skončiť tým, že mu zakázali o nej hovoriť. Statočný profesor sa ale nevzdal. Tentoraz osobne napísal riaditeľovi Novotnému list, v ktorom ho opakovane žiadal o navrátenie oltára. Znovu vysvetľoval celú históriu oltára a nezabudol zdôrazniť, že dohoda z roku 1946 bola jednostranne uzavretá, bez účasti slovenskej strany. Dr. Novotný mu vôbec neodpísal a tak profesor Hodál nepochodil ani tentoraz. Prípad znovu nakrátko vyplával zo „zabudnutia“ v roku 1968. Vtedy sa Ing. Ján Mach, poslanec federálneho zhromaždenia za mestečko Bojnice, obrátil na českého ministra kultúry s interpeláciou vo veci navrátenia oltára. Bohužiaľ nepochodil ani on. V Bojnickej kaplnke sa naďalej vynímali len kópie obrazov, ktoré kedysi vyhotovil miestny naturista pre firmu Baťa. Pražská Národná galéria napriek svojmu sľubu nedodala ani len kvalitné kópie. Neskôr boli tento sľub ochotný splniť, ale až po zaplatení 120 tisíc korún.
Kauza okolo oltára sa nanovo rozkrútila po roku 1989. Nasledovali mnohé rokovania, v ktorých česká strana pochopiteľne nechcela zapožičaný oltár vrátiť. Nepríjemná situácia, ktorá sa bohužial zbytočne zpolitizovala, sa vyriešila až v roku 1994. Vtedajší český a slovenský ministri kultúry Pavel Tigrid a Ľubo Roman podpísali dohodu, podľa ktorej bol Bojnický oltár vrátený výmenou za desať slovacikálnych gotických tabuľových malieb z majetku SNG. Proti tejto výmene, pri ktorej sme prišli o vzácne gotické exponáty protestovala Slovenská umeleckohistorická spoločnosť. Rozbiehalo sa rokovanie, aby sa spomínané gotické maľby vymenili za bohemiká zo zbierok SNG. Bolo by to logickejšie riešenie, táto iniciatíva však nebola korunovaná úspechom. Bojnický oltár sa teda po 60 rokoch rokoch vrátil späť, bol však draho vykúpený.
Kam až dosiahly vášne v tejto kauze najlepšie dokladá kuriozita, ktorá sa stala v roku 1994. Český denník Lidové noviny 21. novembra 1994 vo svojej rubrike „Wild Duck“ (divoká kačica), v ktorej sa pre zábavu a recesiu objavovali vymyslené správy, uverejnil článok pod názvom „Hrabě Pálffy chtěl být Čech“. V krátkej správičke sa píše, že istý anglický kryptograf objavil spolu s pražskými kolegami tajný dodatok k záveti Jána Pálffyho. Pálffy v dodatku uvádza želanie, aby mu bolo udelené české občianstvo. Článok v závere uvádza, že Česká republika bude túto doposiaľ neznámu a utajovanú skutočnosť využívať pri svojom nárokovaní na Bojnický oltár. Túto správičku prevzal slovenský denník Nový čas do svojej monitorovacej rubriky. Lavína sa pohla. Rozhorčený komentár k tomuto článku uverejnil denník Slovenská republika, negatívne reakcie sa objavili i v rozhlasovom Rádiožurnále, ba dokonca i v parlamentnom výbore NR SR. Nikto si akosi nevšimol, že v Lidových novinách sú takéto články pravidelné, umiestenené sú však na poslednej strane novín a navyše sú od ostatného textu jasne rozlíšené kurzívou a označené zdrojom. Všetkým akosi ušlo to najhlavnejšie. Ján Pálffy zomrel vo vtedajšej Rakúsko-Uhorskej monarchie roku 1908 a iste netušil, že bude existovať akési české občianstvo. Denník Slovenská republika sa snažil svoj omyl napraviť uverejnením ďalšieho článku, v ktorom píšu: „...Urobili sme to zámerne. Chceli sme si totiž overiť, ako na tento, na prvý pohľad nevinný fórik, zareagujú naši čitatelia...“.
Slávnostná inaugurácia Bojnického oltára sa konala 18. decembra 1995 na Bojnickom zámku. O 16. hodine a tridsiatej piatej minúte za zvuku fanfár prenieslo desať mladých ľudí v dobových kostýmoch dosky Bojnického oltára z Päťhrannej veže do zámockej kaplnky. Krátko na to nasledovala slávnostná omša a akt požehnania oltárnych obrazov, ktoré viedol biskup Dominik Hrušovský. Pre vysvetlenie treba dodať, že oltár ako celok nebol vysvätený. Pre jeho obrovskú historickú a umeleckú hodnotu sa nebude používať na liturgické účely. Musí zostať v prísne stráženej a klimatizovanej miestnosti. Oltárne obrazy boli len požehnané (obrazy sa neposväcujú), pri akte sa nepoužívala krizma, ani kadidlo. Slávnostnú omšu snímalo i deväť kamier Slovenskej televízie. Kvôli malej kapacite zámockej kaplnky (cca 50 ľudí) bol obraz prenášaný na veľké plátno, umiestenené na prvom nádvorí. Tu sa zhromaždil pomerne veľký počet ľudí, ktorí si tento historický okamih nenechali ujsť. Nasledoval ohňostroj a recepcia v Hunyadiho sále, ktorej sa zúčastnilo asi 300 pozvaných hostí.
Oltár sa však nevrátil na svoje pôvodné miesto - do zámockej kaplnky, bol dočasne inštalovaný do tzv. Päťbokej veže. Dôvodom boli mimoriadne náročné podmienky na jeho inštaláciu - moderné zabezpečovacie zariadenie a stála klimatizácia. Tieto úpravy si vyžiadali takmer 1,5 milióna korún. Tu je chránený nepriestrieľným sklom a bezpečnostným systémom spĺňajúcim podmienky ochrany pamiatok prvej kategórie. V miestnosti sa udržujú stále klimatické podmienky, 18 stupňov celzia a 60 % vlhkosť. O oltár sa stará tím reštaurátorov, ktorí pravidelne merajú klimatické podmienky a sledujú stav oltára.
Premiestneniu oltára na jeho pôvodné miesto bránia nevyhovujúce klimatické podmienky v kaplnke. Jej úprava si vyžaduje niekoľkomiliónové náklady, ktoré by malo vyčleniť ministerstvo financií a tak otázka návratu oltára do kaplnky zostáva naďalej nezodpovedaná. Zaujímavosťou je však istá zhoda v dejinách. Pôvodne sa oltár dostal do zámockej kaplnky až rok po smrti Jána Pálffyho. Stalo sa tak v júli roku 1909, kedy ho dokončila firma Colli. Gotické obrazy boli do neho zasadené v októbri, o tri mesiace neskôr. Dovtedy bolo toto dielo Narda di Cione dočasne uložené v päťbokej veži...
Napísal Milan Greguš 1999