Dnes už opravený
Bratislavský hrad leží na najjužnejšom výbežku Malých Karpát, zvažujúcom sa až
k Dunaju, kde bol prastarý brod na ceste do Podunajskej nížiny. Hradný kopec,
osídlený už v praveku, zohral významnú úlohu ako slovanské hradisko
v období Veľkej Moravy, keď bol politickým i cirkevným centrom kraja.
Výsledky posledných archeologických výskumov ukázali, že už v druhej
polovici 9. storočia stáli na hradisku kamenné stavby, a to murovaný kamenný palác
na najvyššom mieste hradnej výšiny a veľká murovaná bazilika na hornej východnej
terase dnešného hradného areálu. Bratislavský hrad sa pod menom Pressalauspruch prvý
raz písomne spomína roku 907. Po zániku Veľkej Moravy sa stal pohraničným hradom
ranofeudálneho uhorského štátu a sídlom komitátu. Ako taký ho v 11. a 12. storočí
niekoľkokrát opevňovali. Aj keď sa opevnený hrad ubránil nájazdu Tatárov
v roku 1241, o tri roky po ich odchode (po roku 1245) ho znovu prestavali a opevnili.
Na mieste dvoch predchádzajúcich palácov postavili na hradnom kopci veľkú obytnú
vežu a o niečo neskôr na jeho juhozápadnom okraji aj obrannú vežu (známa ako
Korunovačná veža). V prvej polovici 15. storočia dal Bratislavský hrad znovu
úplne prestavať kráľ Žigmund v súvislosti s opevňovaním západných
hraníc Uhorska proti husitom. Vtedy zanikla aj veľká obytná veža a na jej mieste
vybudovali rozsiahly dvojpochodový gotický palác, obklopený priekopou a moderným
opevnením. Turecké nebezpečenstvo a prenesenie sídla krajiny do Bratislavy viedlo
k ďalšej, renesančnej prestavbe hradu v rokoch 1552 - 1560, keď pristavali
k palácu dve nové krídla a upravili jeho vnútorné priestory. V prvej
polovici 17. storočia, keď patril hrad Pálffyovcom, vybudovali na paláci v rokoch
1635 - 1639 tretie poschodie a jeho pôvodné dve gotické veže doplnili na štyri.
Ďalšie rozsiahle prestavby v druhej polovici 18. storočia vytvorili z hradu
veľké reprezentačné sídlo uhorského miestodržiteľa. Po prenesení ústredných
úradov do Budína zriadil Jozef II. roku 1784 na hrade generálny seminár, v ktorom
okrem iných osvietenských kňazov študoval aj prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny
Anton Bernolák. Po smrti panovníka v roku 1790 seminár rozpustili a hrad
používali ako kasárne. Požiar, ktorý tu v roku 1811 vypukol, premenil celý
objekt na ruiny. Po niekoľkých márnych snahách o jeho obnovu mu vrátila nový život
a kultúrne poslanie až veľkorysá rekonštrukcia v roku 1953. |
