Dejiny pezinského baníctva I.
napísal Peter Wittgruber

Obsah:                                                                           späť na časopis História
1. Stredoveké baníctvo
2. Pezinské zlaté baníctvo v 18.-19. stor.
3. Pezinské antimonové baníctvo v 18.-20. stor.

    Prvé doložené písomné zmienky o baniach v Pezinku siahajú do začiatku 14.storočia, keď už okolo roku 1310 mal podľa niektorých historikov kutacie právo v pezinských horách magister Móric. Môžeme však oprávnene predpokladať, že vlastné zlatonosné žily boli objavené už skôr, pri protiprúdnom ryžovaní Staromestského (resp. Limbašského) potoka. Stopy po ryžovaní zlata sú však len neveľkého rozsahu a charakteru. Z toho vyplýva predpoklad, že skoro po začatí ryžovania zlata v Staromestskom potoku došlo k prechodu na kutacie práce, na objavených výstupoch zlatonosných žíl.

    V tejto súvislosti treba podotknúť, že oblasť Údolia Slnka je na starých rakúsko-uhorských vojenských mapách označovaná ako Alstadt, čiže Staré mesto. Spolu s týmto názvom sa v úradných označeniach objavujú tiež niektoré ďaľšie zaujímavé názvy, ako beym Altar (pri oltári), alebo beym Bild (pri obraze). Novšie historické štúdie postupne potvrdzujú predpoklad, že Pezinok pôvodne vznikol ako banské mesto a až neskôr došlo k preorientovaniu jeho hospodárstva na výhradne vinohradnícku činnosť. Je veľmi pravdepodobné, že sa v oblasti Údolia slnka nachádzala pôvodná osada kráľovských baníkov, možno práve spomínaného magistra Mórica.

    Listinou z 24.6.1339 udeluje uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou Šebušovi a Petrovi, grófom zo Svätého Jura a Pezinka pezinské zlaté bane s podmienkou, že z vyťaženého výnosu zlata budú odvádzať kráľovskému dvoru urburu vo výške 15-tiny výnosu. Toto však narazilo na odpor Konnusa, ktorý bol kráľovským správcom baní v chotári Míru a ktorý tvrdil, že pezinské zlaté bane patria k bratislavským kráľovským majetkom. 13.7.1339 vyslal kráľ Karol Róbert komisiu, ktorá preukázala, že zlaté bane ležia na majetkoch, patriacich grófom zo Sv. Jura a Pezinka.

    Tým však ešte spor neskončil. Práve naopak. Vyostril sa až natoľko, že dochádzalo k ozbrojeným zrážkam, počas ktorých Konnusovi ľudia spustošili grófsky mlyn na Limbašskom (resp. Staromestskom) potoku. Ďaľšie zmienka o existencii pezinských zlatých baní je z 1.11.1339 v ktorej sa hovorí, že ku kráľovým baniam na Zumberku vedú tri cesty, na ktorých gróf Šebuš z Pezinka právo požadovať od prevozníkov mýto. Z týchto dvoch listín vyplýva, že zlaté bane existovali v pezinskom chotári už pred rokoch 1339 a boli vo vlastníctve kráľa. Môžeme sa tiež oprávnene domnievať, že spomínaný magister Móric bol kráľovským ťažiarom a že kedysi existovala a možno ešte aj v niektorom archíve existuje staršia listina o zlatých banicha v Pezinsku z obdobia vlády kráľa Karola Róberta, ktorý vládol 1310-1342.

    Listinou zo 4.2.1365 potvrdzuje kráľ Ľudovít I. Veľký Jánovi a Mikulášovi, synom Šebuša zo Svätého Jura a Pezinka právo na ťažbu zlata na Zumbergu. Názvom Zumberg bolo označované širšie územie medzi dnešným cajlanským a limbašským potokom. Ten istý panovník povolil v roku 1369 grófovi Jánovi dokonca ponechať si výnos z urbury.

    V roku 1537 obnovuje kráľ Ferdinand I. pezinským grófom Štefanovi a Krištofovi povolenie na ťažbu zlata. Banský poriadok Maximiliána II. z roku 1573, v kapitole XXXIX, parag. 15 vymenúva všetky uhorské bane, no Pezinok sa už ako banské mesto medzi nimi neuvádza. Ťažba pravdepodobne skončila zároveň s vymretím rodu grófov zo Sv. Jura a Pezinka Krištofom II. v roku 1543. Na základe historických správ vieme, že grófi zo Svätého Jura a Pezinka vyvýjali rozsiahlu banícku činnosť. Okrem samotného Pezinka ťažili drahé kovy tiež v chotároch Mysleníc, Cajly a Perneka. Striebro a antimón sa tiež ťažilo v chotároch Modry, Jabloňového, Kuchyne a Rače. Centrom malokarpatského baníctva však zostával na ďalej Pezinok, kde sa vyvýjala intenzívna banícka činnosť predvošetkým v severnej časti tzv. Staromeského banského regiónu (neskoršia štôlňa Marianna).

Späť na: Obsah 

Časť druhá - Pezinské zlaté baníctvo v 18.-19. storočí

    V roku 1774 dostáva oficiálne oprávnenie na dolovanie drahých kovov v pezinskom chotári. Entzler sa následne obrátil na cisársko-kráľovskú komoru a požiadal ju o úver 16.000 zlatých na obnovu ťažby zlata v pezinských horách. Keď sa tak stalo Jozef Entzler založil ťažiarsky banský podnik "Spojené ťažiarstvo staromeskej sv. Marianna, Terézia, Trojkráľovej, Jozef, Barbora a Kristína štôlne" so 128 a neskôr 150 banskými podielmi (kuxami). Entzler nadviazal kontakty s vysokopostavenými osobami v okolí a zaviazal si ich darovaním 1-2 kuxov. Ďaľšie kuxy predával po 500 zlatých rôznym záujemcom (medzi nimi aj rakúskej arcivojvodkyni Marianne). 2 kuxy daroval na uzmierenie mestu Pezinok, ktoré mu zmluvou umožnilo vybudovať v mestských lesoch na Staromestskom potoku banské jazero. Napriek tomuto sľubnému začiatku zostávalo koncom roku 1777 v majetku ťažiarstva ešte 53 nepredaných kuksov.

    Na jeseň 1774 započal ťažobný podnik s opravou starých štôlní Trojkráľová, Marianna a Mária Terézia. Podľa správy banského súdu v Novej Bani začalo v roku 1775 zmáhanie dedičnej štôlne Terézia, a ako najperspektívnejšia sa javila štôlňa Marianna v ktorej blízkosti vyryžovali dokonca viditeľné zlato. Podľa tej istej správy zamestnával Entzler v roku 1775 55 baníkov (z toho 14 úkolových haviarov, 2 banských tesárov, 17 pumpárov, 5 čističov rudy, 3 vozačov a 14 povrchových pracovníkov). Ešte v tom istom roku bolo na príkaz banského majstra v Novej Bani v pezinských horách vykolíkovaných 6 banských mier 6 x 25.000 štvorcových siah (asi 770.000 m2) s ochrannými názvami Marianna, Terézia, Trojkráľová, Barbora, Kristína a Jozef. toto vykolíkovanie dalo ťažiarstvu reálny právny základ. V prvých rokoch boli bane vysoko produktívne o čom svedčí aj fakt, že Entzlerovi sa podarilo vrátiť vypožičanú sumu aj s úrokami do 2 rokov a cena kuxu sa v roku 1778 zvýšila na 700-800 zlatých.

    Z roku 1778 máme prvú spoľahlivo zaevidovanú výrobu zlata, ktorá dosiahla 1267 gramov čistého zlata. To po odpočítaní mincovných zrážok a urbury predstavovalo výnos 1.354 florénov a 5 grajciarov. Prevádzkové náklady za rok 1778 však boli až 9.049 florénov a 19,5 grajciarov. Od obnovenia ťažby v roku 1773 do konca marca 1779 predstavovala celková strata sumu 59.044 florénov a 24,5 grajciarov. V tom čase prebiehala ťažba predovšetkým na starých výdobyvkách v severnej časti zlatonosného banského územia.

    Vzhľadom na to, že sa prvé roky obnovenej ťažby zlato ukazovali ako nádejné, ustanovil banský súd v Novej Bani v roku 1777 akúsi expozitúru, ktorá bola o rok neskôr pretvorená na samostatnú Banskosúdnu substitúciu. Pezinská Banskosúdna substitúcia viedla banskú agendu v širšom okolí Bratislavy a v častiach dnešného rakúskeho a maďarského územia. Banskými substitútmi v pezinku boli častokrát významné osobnosti slovenského baníctva, ako bol napríklad kremnický banský radca F.C.Hell.

    V septembri 1779 sa najväčšia nádej vkladala do žily Terézia, ktorá bola hrubá až 90 cm a obsahovala dokonca viditeľné zlato. V nasledujúcich rokoch náklady čiastočne klesali a hodnota výroby stúpala (1780 - 2.559 florénov, 59 grošov), no aj tak bol ťažobný podnik naďalej v deficite.

    Najzávažnejším problémom, ktorý zabraňoval využitiu kapacity baní na 100% bol trvalý nedostatok vody. Preto sa už v roku 1776 pristúpilo k výstavbe banského jazera pod dedičnou štôlňou Jozef. Kapacita jazera po dokončení stačila na pohon 10 želiez po dobu 20 týždňov. Stupa bola umiestnená na západnej strane údolia, pod vyústením bočnej doliny Kreid (dnes známa skôr pod názvami Reisinger, resp. Huncokáre). Voda Staromestského potoka bola z jazera privádzana 750 metrov dlhým viaduktom, ktorého pozostatky sú dodnes zreteľne viditeľné po pravej strane cesty do údolia (dnes vedie po ňom žltá turistická značka). Neskôr bola postavená ešte jedna stupa, asi o 100 metrov nižšie. Banský podnik bol neustále v hlbokom deficite a nepomáhalo mu ani povolenie na zvýšenú cenu zlata a striebra, ktoré banskému podniku vydala 25.8.1786 Dvorská komora pre mincovníctvo a baníctvo vo Viedni.

    V rokoch 1789-1790 sa najrentabilnejšie naďalej javila ťažba v štôlni Marianna, kde sa dobývali dokonca dve zlatonosné žily - Plochá žila a Zvislá žila, ktoré sa navzájom križovali. V žilovine Plochej žily bolo dokonca vidieť zlaté zrnká. Zvislá žila bola smerom na sever od križovania s Plochou žilou už vydobytá, ale južnom smerom bola hrubá 5-6 cm a výdatne zlatonosná. V rokoch 1798-1799 vykázal banský podnik prvý krát celkový ročný zisk. Avšak v rokoch 1773-1801 bola vykázaná celová strata 69.626 zlatých.

    Koncom 18.storočia bola dočasne zastavená ťažba v štôlni Terézia pre príliš tvrdú horninu. Banský podnik sa snažil nepriaznivú ekonomickú situáciu zvrátiť čiastočným preorientovaním sa na ťažbu iných, hlavne antimónových rúd v oblasti dnešnej Cajly.

    V roku 1800 požiadalo ťažiarstvo MTJ o právo dedičnej štôlne na Dedičnú štôlňu Jozef, ktorá mala sledovať novoobjavenú zlatonosnú žilu, hrubu 20 cm. Prepodkladalo sa totiž, že ide o pokračovanie žily Terézia, no už po 35 metroch sa zistilo, že ide len o krátku paralelnú nadložnú žilu V tom istom roku bola hodnota výroby vykázaná na 3.280 zlatých, no týmto rokom začína postupný úpadok ťažiarstva MTJ.

    V roku 1806 bola dočasne zastavená ťažba v štôlni Marianna, ktorú zatopila voda. Dolovalo sa iba v štôlni Jozef a aj to len s veľmíti ťažkosťami.

    V rokoch 1810 bola hodnota výroby vykázaná na 400 zlatých a o rok neskôr na 426 zlatých. V roku 1812 to bolo už len 170 zlatých. Túto hodnotu však vyprodukovali prevažne iná činnosť ako bola ťažba zlata. V roku 1811 dokonca nebolo vyťažené žiadne zlato a v roku 1812 len 210 g. Celkový banskosúdne evidovaný deficit dosiahol v roku 1810 99.925 zlatých. V roku 1806 bola dokonca zatvorená najvýnosnejšia štôlňa Marianna, ktorá však už bola vo veľkej miere vyťažená. V tom období však výrazne stúpol záujem viedeňskej vlády o pezinské zlaté bane. Bol spôsobený predovšetkým neustálym poklesom hodnoty papierových peňazí a tiež rastúcou infláciou. Pezinský banskosúdny substitút F.Fail zareagoval na tento záujem návrhom na uskutočnenie kutacích prác na zlato v terénoch Bratislava-Rača a Modra a súčasne na prevzatie pezinských zlatých baní do štátneho vlastníctva. Návrh bol postúpený do Banskej Štiavnice, kde ho posudzovali banský radcovia Reichetzer, Pribil a Hell, ktorí boli svojho času tiež banskými substitútmi v Pezinku. Predovšetkým kremnický banský radca F.C.Hell neodporúčal viedeňskej vláde odkúpenie pezinských baní do štátneho vlastníctva z dôvodu takmer 80% vyťaženia vtedy známych ložíska zlata. Odporúčal však poskytnúť pezinskému ťažiarstvu MTJ pôžičku, resp. subvenciu na výskum nových nálezísk a taktiež plne odporúčal kutacie práce na zlato v oblasti Modra. V nasledujúcom období najväčšieho úpadku prechádzalo ťažiarstvo MTJ v niektorých obdobiach úplne na ťažbu antimónových rúd.

    V roku 1821 požiadalo o údel nové ťažiarstvo "sv.Michal a Nová Marianna štôlňa", založené v roku 1800 Toto ťažiarstvo malo sídlo v Bratislave a existovalo skoro 10 rokov. Vlastnilo dokonca vlastnú stupu a prvú výrobu zlata vykázalo v roku 1823. Ťažiarstvo sa usilovalo predovšetkým o podfáranie starých, zatopených výdobývok v Marianna štôlni, ktorá sa javila naďalej veľmi nádejne. Dokonca v 1830 uzavrelo s ťažiarstvom MTJ zmluvu o bezplatnom získaní Dedičnej štôlne Terézia, ktorou chcelo odvodniť staré zatopené dobývky. Od realizácie tohto projektu zišlo z dôvodu zániku ťažiarstva. V roku 1822 boli v prevádzke ťažiarstva MTJ už len 3 štôlne: Dedičná štôlňa Terézia, Jozef a obnovená Marianna. V tom čase zamestnávalo ťažiarstvo MTJ 55 zamestnancov (30 robotníkov, 6 pomocných robotníkov a 1 sluhu na baniach a 10 robotníkov a 2 sluhov na stupách). Dá sa povedať, že tento rok bol prelomový v ťažbe zlata v pezinských horách, dočasne totiž zastavil úpadok, ba dokonca začal obdobie najväčšieho rozkvetu pezinských baní. Podľa dostupných informácií mala žila, ťažená vo všetých troch štôlňach, hrúbku 30-40 cm a výťažnosť 63-78g zlata z tony. Dedičná štôlňa Jozef bola v tom čase vyrazená až do dĺžky 1000 metrov.

    V roku 1827 zaznamenáva ťažiarstvo Marianna, Jozef a Terézia štôlne najvyššiu ťažbu zlata. za 18 mesiacov sa tu vyťažilo 20,75 kg zlata, ktoré bolo svojou kvalitou prirovnávané ku zlatu arabskému.

    V roku 1834 ťažiarstvo MTJ vyzmáhalo starú štôlňu Michal po ťažiarstve MNM a zažiadalo o údel banskej miery na zlatú kremennú žilu, ležiacu asi 70 metrov od ústia štôlne s priemernou výťažnosťou 3g/tony. V rovnakom období podnikalo ťažiarstvo MTJ aktivity tiež na antimónovom ložisku Kolársky vrch. V roku 1837 sa pracovalo na štôlňach Jozef Hadrián a František Xaver.

    V roku 1838 požiadalo ťažiarstvo banskosúdnu substitúciu v Pezinku o kutaciu licenciu na vyhľadávanie zlatonosných a iných žíl v okolí Modry.

    Z týchto čiastkových aktivít vyplýva, že roky 1834-1840 boli v znamení rozvoja ťažby na vlastnom ložisku, ale tiež v snahách o zmáhanie periférnych ložísk. V tom čase bol principálom ťažiarstva pán Szlemenicz, doktor práv a profesor práva na bratislavskej kráľovskej univerzite. Žiaľ, tieto aktivity skončili neúspechom a nasledovala hlboká depresia.

    V štyridsiatych rokoch 19.storočia sa v oblasti pezinského baníctva objavuje nový podnikateľ - Augustín Várhegyi, štátny pokladník a čestný občan Banskej Štiavnice. V roku 1842 začas so zmáhaním starej štôlne František Augustín (neskôr nazývanej tiež Pomoc božia), ktorá ležala východne od Starého mesta a bola to pravdepodobne štôlňa, známa dnes ako štôlňa Pri poľovníckej búde. Okrem nej mu patrila ešte štôlňa Ferdinand a na pálffyovských cajlanských pozemkoch štôlne sv. Mária a sv. Ľudovít.

    V roku 1843 postavil Várhegyi vlastnú stupu Klement v Hrubej doline pri dnešnej štôlni Palatín. Využil tak predchádzajúce skúsenosti ťažiarstva MTJ s nedostatkom vody v Staromestskom potoku a orientoval sa preto na výraznejší Cajlanský potok. a súčastne využil bohaté zdroje nezamŕzajúcej krasovej vody. Várhegyi sa však už neorientoval hlavne na zlaté rudy, ale preorientoval svoje zámery na pyrit-pyrhotínové rudy, nachádzajúce sa nad stupou Klement. Pokúšal sa o výrobu zlatostrieborného koncentrátu s kýzových rúd, no tento preojekt skončil neúspechom a Várhegyi sa spätne preorientoval na svoje zlaté žily a začal s razením generálneho banského diela Jozef Palatín Zubau štôlňa smerom od svojej stupy pod štôlňu Augustín. Štôlňa mala byť dlhá asi 1000 metrov a mala podfárať zlaté žily, ležiace asi o 160 metrov nižšie. Tento nádejný projekt, ktorý mohol priniesť zvrat v osudoch pezinského baníctva sa však neuskutočnil, pretože Várhegyi sa dostal do súdnych sporov so svojim spoločníkom Karisom a od roku 1850 postupe žiadal banský súd v Pezinku o povolenie pracovného kľudu.

    V roku 1854 Várhegyi predával svoj podnik A.Pappelovi, ktorý chcel pokračovať v razení Jozef Palatín Zubau štôlne, no ani jeho zámer nevyšiel. Dne je táto štôlňa dlhá len 300 metrov.

    Pred rokom 1850 sa principálmi ťažiarstva MTJ stali dedičia grófky Esterházyovej z Galanty. Ani im sa však nepodarilo zlepšiť nepriaznivú situáciu ťažiarstva. V roku 1850 ťažiarstvo vyprodukovalo 731 gramov zlata a 119 gramov striebra v celkovej hodnote 950,59 florénov, o rok neskôr už len 383 gramov zlata a 70 gramov striebra v celkovej hodnote 507,32 florénov.

    Zdá sa však, že dedičia grófky Esterházyiovej svoje podieli predali niekedy pred rokom 1854, pretože v tomto roku pozostávalo ťažiarstvo MTJ zo 14 ťažiarov, ktorí vlastnili spolu 44 kuxov. Najviac - 12 kuxov - vlastnil A. Gredter.

    V nasledujúcom období rokov 1855-1857 sa ťažba zlata čiastočne zvýšila na 400-500 gramov zlata, v roku 1858 dokonca až 750 gramov zlata. V roku 1860 to bolo už len 300 gramov surového zlata. Dňa 1.12.1860 bolo rozhodnutím banskobystrického župného súdu vymazané ťažiarstvo MTJ z knihy ťažiarov a miesto neho bolo zapísané Ťažiarstvo štôlne Marianna, Terézia a Jozef pezinských zlatých baní, ktoré bolo ustanovené už v roku 1858. Avšak aj toto ťažiarstvo bolo rozhodnutím župného súdu v roku 1862 zrušené.

    Môžeme skonštatovať, že v päťdesiatych rokoch 19.storočia začína nezadržateľný úpadok pezinských zlatých baní a ťažba sa už obmedzuje len na premývanie starých háld na povrchu. Posledné takto vyťažené zlato bolo odoslané do Kremnice v roku 1861. O tejto činnosti písal aj pán Holuby, ktorý v roku 1856 napísal, že v Pezinku sa premývajú zlato zo starých háld pri zlatých baniach.

    V októbri 1861 mesto odkúpilo zlaté bane i s celým inventárom za 5.200 zlatých od Ťažiarstva Marianna, terézia a Jozef pezinských zlatých baní. Banský súd v Banskej Bystrici túto kúpno-predajnú zmluvu schválil pod podmienkou, že novým majiteľ baní, teda mesto Pezinok, sa zrieka práva na ťažbu zlata. Následne bolo ťažiarstvo začiatkom roku 1862 rozhodnutím župného súdu zrušené.

    Rok 1861 je vo všeobecnosti považovaný za zánik pezinského zlatého baníctva, no obdobie po roku 1861 sa dá skôr považovať za stagnáciu, pretože isté aktivity sa predsa len vyvíjali. V roku 1866 boli dokonca vykolíkované 2 nové banské polia: Nové banské pole Terézia štôlne, vykolíkované 5.9.1866 a povrchová miera Jozef. Vykolíkovanie banského poľa malo slúžiť pravdepodobne na obnovenie prevádzky niektorého obzoru štôlne Terézia a banská miera Jozef slúžila pravdepodobne ako banskoprávny podklad na prebratie haldy Dedičnej štôlne Jozef. V tomto prípade išlo asi len o podklad na sekundárne premytie suroviny z haldy, ktoré sa však neuskutočnilo. Podľa archívnych dokladov patrili obe polia Cajlanskému ťažiarstvu štôlne Augustín. 5.1.1877 bol však na valnom zhromaždení ťažiarstva presadený návrh na odstúpenie banských polí, nakoľko udržiavanie 2000 metrov výdrevy v štolňach bolo finančne neúnosné. Stalo sa tak prevdepodobne bez toho, aby boli na vykolíkovaných poliach vykonané akékoľvek nové výdobyvky. Ešte v tom istom roku boli obe banské polia vymazané z banských oprávnení.

    V roku 1909 prejavilo záujem o pezinské zlaté bane uhorské ministerstvo financií, ktoré sa obrátilo na banské riaditeľstvo v Banskej Štiavnici s dotazom o množstve a kvalite v minulosti zamenených pezinských zlatnatých koncentrátov.

Späť na: Obsah 

Časť tretia - Pezinské antimonové baníctvo v 19.-20. storočí

    V roku 1807 jeden z najvýznamnejších podielnikov ťažiarstva MTJ barón Penkler založil samostatné ťažiarstvo " Cajlanská Jozef a František Xaver štôlňa", ktoré sa zameriavalo predovšetkým na antimónové ložisko na Kolárskom vrchu. V rovnakom období podnikalo ťažiarstvo MTJ aktivity tiež na antimónovom ložisku Kolársky vrch. V roku 1837 sa pracovalo na štôlňach Jozef Hadrián a František Xaver. Rovnako ako nastáva úpadok ťažby zlata na Starom meste, nastáva aj úpadok ťažby antimómu na Kollárskom vrchu. V roku 1850 sa tu vyťažilo len 50 funtov antimónovej rudy.

    V roku 1906 bola v pezinských baniach vybudovaná prvá floatačná úpravovňa rudy v Uhorsku. Ešte v ten istý rok je však ťažba antimómu na ložisku Cajla zastavená.

    Dňom 26.3.1939 sa na príkaz Riaditeľstva antimónových závodov v Banskej Bystrici začali otváracie práce v starých antimónových štôlňach , hlavne v cajlanskom lese. Na týchto prácach sa pdieľali 4-5 baníci pod vedením dozorcu Musila. Pracovalo sa predovšetkým na odkrytí a zabezpečení vstupov a taktiež na odčerpávaní vody zo štôlní. Stav baníkov sa postupne zvyšoval a koncom roku 1939, tesne pred začatím samotnej ťažby ich bolo asi 40. Pezinské antimónové ložisko obnovilo ťažbu v roku 1940. Baníci mesačne vyťažili 600-700 ton antimónovej rudy. 28.10.1945 boli dekrétom prezidenta republiky č.100/1945 Zb. znárodnené československé bane a banské zariadenia. Medzi nimi aj Antimónové banícke a hutnícke závody uč.spol. so sídlom v Pezinku. Majetková podstata tejto spoločnosti a banské oprávnenia na antimón a pyrit na ložisku v obci Pezinok boli 1.1.1946 prenesené na národný podnik Rudné bane Banská Bystrica, resp. na jeho organizačnú zložku Rudné bane Pezinok.

    V roku 1946 bolo vyťažených 5.400 ton antimónovej rudy. V rokoch 1947-1950 bola prevádzka baní dočasne zastavená pre nerentabilnosť. Začiatkom 50-tych rokov sa podarilo zvýšiť ťažbu na 15.000 ton antimónovej rudy ročne. Geologický prieskum, vykonaný v rokoch 1952-1956 odhalil veľké zdroje antimónu a pyritu v páse 11 km dlhom a 3-7 km širokom a veľké rezervy sú tiež v možnom obnovení starších nálezísk v okolí Perneku.

    V rokoch 1960-1961 bola rekonštruovaná drviareň, v rokoch 1966-1967 trafostanica a floatačná úpravovňa rudy. Rekonštrukčné práce umožnili zvýšiť ťažbu až na 30.000 ton antinómovej rudy v roku 1967. 106 zamestnancov vyťažilo v 1980 40.000 ton antimonovej rudy, z ktorej hutníci vyrobili 310 ton čistého kovu. Zároveň, ako druhotný produkt, sa v antimonových baniach vyťažilo až 7 kg zlata. Spracovateľská kapacita úpravovne bola 160 ton denne. Veľkým problémom pezinských antimónových baní bola od počiatku nedostatočná rýdzosť rudy. Antimónová ruda z pezinských baní obsahuje zvýšené množstvo rôznych prímesí a to najmä arzenopyrit, grafit a pyrit. Napriek plánovanej výťažnosti zo začiatku 80.rokov 20.storočia, keď sa počítalo s výťažnosťou 64% a kovnatosťou koncentrátu na 22% bola v skutočnosti výťažnosť len okolo 50% a kovnatosť koncentrátu sa pohybovala na rozmedzí 17%. Antimónový koncentrát bol spracovávaný v Závode SNP vo Vajskovej, ktorý zabezpečoval 20% štátnej potreby antimónu.

Späť na: Obsah 

Napísal ©: Peter Witgruber 2000, Upravil: Mazo ® 5/2000