Rod Diviackovcov z Diviak vlastnil už koncom 12. storočia celistvú majetkovú doménu v hornej Nitre a Turci s centrom v starobylom Vyšehrade. Hrad však pre svoju odľahlosť stratil na prelome 12.-13. storočia svoj význam a sídlo rodu bolo presunuté do Diviak nad Nitricou, podľa ktorých začali členovia rodu písať svoj predikát (z Diviak, de Diweg, de genere Divek).

        Na základe novšieho výskumu pozemkovej držby rodov Diviackovcov a Hont-Poznanovcov sa dnes všeobecne predpokladá, že rod Diviackovcov sa vyvinul z jednej vetvy staršieho rodu Hont-Poznanovcov. Aj napriek tomu však môžeme bez rozpakov tvrdiť, že ide o jeden z najstarších slovenských šľachtických rodov.

        Ako som už spomínal, jadrom majetkovej domény Diviackovcov bolo panstvo Vyšehrad, ktoré v rannom stredoveku siahalo až po líniu Brieštie-Slovenské Pravno-Kalamenová-Dubové. Na nitrianskej strane patrilo do vyšehradského panstva územie od Kľačna po Nevidzany. Najväčším a neskôr tiež najdôležitejším majetkom Diviackovcov bolo panstvo Diviaky, rozkladajúce sa v povodí hornej Nitrice od Diviackej Novej Vsi až po hranicu trenčianskej župy na severe. Ďaľšími panstvami rodu, ktoré sa nachádzali mimo celistvej domény boli Dubodiel v hradnianskom arcidiakonáte, Bošany a Krnča na strednom Ponitrí a Kurľany pri Bíni.

        Aj napriek tomu, že sa rod Diviackovcov nemohol preukázať listinnou donáciou na žiadny zo spomínaných majetkov boli jeho majetkové práva už v prvej polovici 13. storočia považované za dedičné a plnom rozsahu rešpektované. Ich vlastníctvo nebolo spochybnené ani za vlády kráľa Bela IV., keď bola uskutočnená rozsiahla revízia majetkovej držby šľachtických rodov. Na nátlak zvolenského župana bola rodu odňatá časť vyšehradského panstva v Turci, no už v roku 1240 im bola za skonfiškované majetky prisľúbená Belom IV. náhrada.

        Najstarším známym členom rodu je Blažej z Diviak, ktorý sa v rokoch 1208 a 1210 spomína ako majiteľ majetku Motešice. V priebehu 13. storočia sa rod rozdelil na tri hlavné vetvy. Motešická vetva, založená Blažejovým synom Mikom vlastnila majetky v Motešiciach, Krnči, Diviakoch nad Nitricou a zem Buk. Miko mal 4 synov (Blažej, Ratold, Bojan a Mikuláš), z ktorých zanechali mužské potomstvo len Ratold a Mikuláš. Z ich potomkov sa následne sformovali viaceré samostatné šľachtické rody:

Majténi (de Maythe, Majthényi), z Dolných Motešíc a Sivého Kameňa
Motešický (de Maytheh, Motesiczky) z Horných Motešíc
Besnák, Baštínsky (Bacskády, de Bachkafalwa), zemania z Krnče (de Kernech, Krencsey).

        Ďaľšie dve vetvy založili Blažejovi vnukovia a Mikovi synovcovia Folkmar a Akur. Akurova vetva vlastnila majetky v údolí Nitrice. Šesť Akurových synov sa dnes považuje za predkov šľachtických rodov, ktoré sa sformovali v priebehu 14. storočia: Novoveský (de Wyfalu, Nowensky, Ujfalussy) z Diviackej Novej Vsi, zemania Ješkovci z Ješkovej Vsi nad Nitricou, zemania Volovci z Ješkovej Vsi nad Nitricou, Rudňanský (de Rudna, Rudnensky, Rudnay) z Nitrianskeho Rudna, Turčiansky (de Turchan, Twrchanzky, Turcsányi) z Turčianok, Čermanský (de Chermen, Chermeny) z Čermian, Diviackovci (de Diwek, Diuensky, Divéky) z Kostolných Diviak, Drgoňovci zo Somorovej Vsi, Bošanský z Malých Bošian.

        Folkmarova vetva vlastnila majetky s centrom vo Veľkých Bošanoch. Z tejto línie pochádza predovšetkým Folkmarov vnuk Barlev, ktorý bol istý čas uhorským vicepalatínom. Aj táto vetva sa v priebehu 13.-14. storočia rozdelila na viacero línií z ktorých pochádzajú samostatné rody Bošanský (de Bassan, de Bossan,  Bosanczky, Bossányi) z Veľkých Bošian a z Veľkých Uheriec a Novoveských (de Thewkeswyfalw, Ujfalussy) z Klátovej Novej Vsi.

        Všetky vetvy rodu Diviackovcov mali v erbe pred stromom kráčajúceho medveďa (podľa niektorých historikov diviaka). Po oboch stranách stromu boli nebeské znamenia (strieborný polmesiac a zlatá hviezda).

        Medzi najvýraznejšie osobnosti rodu Diviackovcov patrili predovšetkým Barlev a Jaroslav, synovia Bána, ktorí boli pôvodne horlivými stúpencami Matúša Čáka Trenčianskeho. Po spore so svojim príbuzným Štefanom z Diviak sa však pridali v roku 1299 na stranu uhorského kráľa Ondreja III., ktorý ich vymenoval za ostrihomských kastelánov a Barlev sa neskôr dokonca na istý čas stal aj uhorským vicepalatínom.

        V priebehu 14.-15. storočia sa postupne vytvárali majetkové domény jednotlivých šľachtických rodov, ktoré sa vyvinuli z Diviackovcov. Zároveň medzi jednotlivými rodinami prebiehala výrazná majetková diferenciácia. Niektoré rody sa stali typickými predstaviteľmi uhorskej strednej šľachty (Bošanský, Motešický, Novoveský, Majténi), no prevažná časť rodov začala čoraz viac inklinovať k zemianstvu. V roku 1415 bola dovŕšená tvorba samostatných šľachtických rodov keď získal magister Martin Bošanský z Malých Bošian, notár v tajnej kráľa Žigmunda Luxemburského od tohto uhorského panovníka armáles na erb a právo meča pre celé rodové príbuzenstvo.

        Aj napriek silnejúcej maďarizácii sa takmer všetci príslušníci rodu Diviackovcov hlásili až do konca stredoveku k slovenskému pôvodu. Taktiež používali (s výnimkou Majténiovcov) svoje slovenské predikáty. Najdlhšie si slovenskú spolupatričnosť uchovali príslušníci zemianskych rodov, vyvinutých z Diviackovcov. No aj príslušníci vysokej šľachty, Bošanskovci, Rudňanskovci, Motešický nezabúdali na svoj slovenský pôvod. Ako dôkaz nám môžu služíť slávne slová ostirhomského arcibiskupa, kardinála a uhorského primasa Alexandra Rudnaya (1760-1831): " Som Slovák a ostanem ním aj keby som sedel na Petrovom stolci! "

POUŽITÁ LITERATÚRA:

Ladislav Vrteľ - Osem storočí slovenskej heraldiky, Martin 1999, Vydavateľstvo Matice Slovenskej
Ján Lukačka - Najstaršie nitrianske šľachtické rody, Najstaršíe rody na Slovensku, Bratislava-Martin 1994
Ján Lukačka - Majetkové a spoločenské postavenie Diviackovcov v stredovekom Uhorsku, Historický časopis 42, 4, 1994