 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Obsah:
späť na časopis HistóriaBarón
najnižší titul panského stavu, ktorému sa od panovníka nedostávalo vyšších titulov grófa alebo kniežaťa. Latinský termín baro označoval pôvodne vladárovho služobníka, ktorý spravidla dostával nejaké nélo a stal sa kráľovským manom. Na rozdiel od Francúzska a Anglicka dosiahli v Nemecku baróni isté bezprostredné slobody v rámci ríše - preto boli aj zvaní slobodnými pánmi /liber baro/ - keď držali svoje majetky a na základe panovníckych privilégií vykonávali vlastnú súdnu právomoc. Za posledného bezprostredného ríšskeho baróna je všeobecne pokladaný slobodný pán z Freibergu /+ 1751/. V Čechách a na Morave je tento titul známy od 12. storočia, keď boli barónmi všetci šľachtici, ale neskôr nastala diferenciácia na stav panský /domini, barones/ a vladycký. Barón alebo slobodný pán /Freiherr/ bol pôvodne oslovovaný ako Urodzený pán alebo Blahorodý pán /Wohlgeboren/. V súčastnosti je im ako členom panského stavu priznaný titul Excelencia. Barónova manželka je barónka alebo slobodná pani /Freiin, Freifrau/, synovia sú baróni alebo slobodní páni, nevydané dcéry sú barónky alebo slobodné panie, niekedy neoficiálne, hlavne familiárne baronesy /Freifräulein/. Prvé tituly slobodných pánov v Čechách získali Wratislavovia z mitrowicz /1607/ a Michnovci z Vacínova /1622/, ale onedlho boli povýšení do grófskeho stavu, takže ich baronát zanikol. U niektorých starších rodov sa odlišuje predikát odlišný od priezviska /napríklad Bechinie z Lažan, Hrubý z Gelenj, Hildeprandt von und zu Ottenhausen/, u pôvodom cudzích rodov býva ponechaný aj cudzí predikát /napríklad Battaglia di Sopromonte e Ponte alto/, zatiaľ čo u novších nobilitácií býva spravidla predikát tvorený bývalým priezviskom /napríklad von Liebig, von Geymuller, von Kraus/. V Anglicku bol titul baróna zavedený po normanskom zábore a označoval všetkých lénnych vazalov /Barons by Tenure/, svetských aj duchovných. Od čias Henricha III. /1216-1272/ boli barónmi aj šľachtici osobný, bez ohľadu na to, či držali nejaký majetok alebo nie. Stávali sa barónmi na základe kráľovskej listiny /Barons by Writ/. Za Eduarda III. /1327-1377/ sa objavuje všeobecný názov pares regni /peers, peerage/ pre dedičných členov vyššej šľachty a od tej doby je barón najnižším šľachtickým stupňom vyššej aristokracie /nobility/. Richard II. zaviedol nobilitácie patentom Barons by letters patent/, z ktorých prvým barónom sa stal John Beauchamp de Holt Baron of Kidderminster. Najstarším existujúcim baronátom v Anglicku je De Ross /1253/, v Škótsku Forbes /1421/ a v Írsku Kingsale /1181/, ktorý má naviac úplne ojedinelé privilégium, totiž mať pokrytú hlavu v prítomnosti kráľa
Späť na: Obsah
Gróf
lat. comes, fr. comte, nem. Graf, angl. earl, count. Titul vyššieho šľachtica, ktorý je vo svojom dôstojenstve nižšie ako knieža alebo markíz, ale vyššie ako barón /slobodný pán/ alebo vikomt. Nie je úplne jasné, či úrad a titul grófa je pôvodu germánskeho alebo rímskeho, ale najskôr sa vyvýjal v oboch oblastiach autonómne. V starom Ríme senátori vybraní, aby sprevádzali cisára ako jeho radcovia na cestách, obdržali titul comites principis. U germánskych národov bola funkcia grófa stanovená už. tzv. Salickým zákonom. z prelomu 5. a 6. storočia a jednotlivých grófov dosadzoval a zosadzoval kráľ podľa vlastného uváženia. Systém grófstiev sa potom rozvinul za franskej ríše, hlavne za vlády Karola Veľkého. V krajinách Koruny českej nebol grófsky titul neznámy, ale vzhšadom k stavovskému rozdeleniu šľachty bol v podstate bezvýznamný. Užívali ho len niektoré rodiny, ako napríklad Schlikovci, ktorí získali grófsky stav Svätej ríše rímskej v roku 1437, alebo grófovia z Thurnu, ktorí sa do Čiech prisťahovali, avšak ich grófsky titul ich neuprednostňoval pred inými panskými rodmi. Až pobielohorské obdobie prinieslo zmenu a o grófsky titul sa začali uchádzať aj najstaršie české rody. Časté žiadosti o udelenie grófskeho titulu viedli k tomu, že bol zavedený aj český grófsky stav /Grafenstand/. Podnet k tomu dali páni z Valdštejna, ktorý obdržali grófsky titul Svätej ríše rímskej 25.6.1628 a žiadali tiež o potvrdenie grófskeho titulu pre České kráľovstvo, ktoré obdržali 21.10.1628. Prvý rod, ktorému bol udelený výslovne český grófsky titul boli Thun-Hohensteinovci. Tí získali v roku 1627 český inkolát, 1629 ríšsky grófsky titul a 8.7.1631 obdržali aj český grófsky titul. Od tej doby sa stalo pravidlom, že v Čechách usadené ríšske kniežatá žiadali dodatočne o priznanie aj českého grófskeho titulu. Boli však aj výnimky, keď ríšski grófovia nedosiahli českú grófsku hodnosť /napríklad Sternbergovci/. Naopak, zasa existuje celý rad grófskych rodo, ktoré získali len český grófsky titul - grófi z Bubna a Litic /1644/, z Kokoŕova /1680/, Larisch-Moennisch /1728/, Deymovci zo Stříteže /1730/, Chorinskí z Ledské /1761/, radeckí z radce /1764/, Mitrowskí z Nemyšle /1769/. Gróf /Graf von, zu, von und zu/ bol pôvodne oslovovaný ako Vysokorodý pán /Hochgeboren/, alebo ako Grófska Milosť. jeho manželka je grófka /Gräfin/, synovia grófi, nevydané dcéry grófky alebo neoficiálne, hlavne familiárne komtesy. Dnes má gróf právo na oslovenie Excelencia, bezprostredným grófom /v Čechách Harrach, Neipperg, Pappenheim, Schonborn, Stadion, Sterberg-Manderscheidt/ náleží titul Osvietenosť /Erlaucht/, avšak výhradne len pre hlavu rodu a jeho manželku, nie pre členov rodu. Tieto rody boli pokladané za rovnorodé s kráľovskými domami. Niektoré rody užívajú dodnes spojenie starého a nového titulu. Tak napríklad Žerotínovci /Zierotinovci/ a Brandisovci sú grófmi a pánmi /Graf und Herr/, Waldstein-Wartenbergovci sú zasa grófmi z Waldsteina a pánmi z artenbergu. Niektoré rody majú ešte ďalšie tituly, hlavne barónske, ktoré zdedili alebo ktoré im boli udelené skôr - napríklad Graf und Herr von Zierotin, Freiherr von Lilgenau, alebo Graf und Herr zu Brandis, Freiherr zu Leonburg, Forst und Fahlburg. V Británii boli grófi tiež kedysi menovaní kráľom, aby spravovali a spolu s diecéznym biskupom predsedali súdom vo zverených častiach kráľovstva. Po záborE Anglicka Normanmi v roku 1066 sa stal grófsky stav /Earldom/ dedičným a bol po stáročia najvyšším titulom v krajine. Až potom, čo bol v roku 1355 menovaný Čierny princ vojvodom z Cornwallu a v roku 1385 Robert de Veres markízom dublinským, stal sa grófsky titul 3. najvyšším titulom na Britských ostrovoch. Gróf /The Earl of X/ je oslovovaný My Lord alebo Your Lourdship, v konverzácii je označovaný ako Lord X. Manželka grófa /Countess of X/ je oslovovaná My Lady alebo Your Ladyship a je označovaná ako Lady X. Vdova po grófovi je The Dowager Countess of X, pokiaľ však ešte žije vdova po predchádzajúcom grófovi, potom iba Mary, Countess of X. Následník /čakateľ/ rodového titulu môže používať niektorý z ďaľších rodových titulov, pokiaľ sú však nižšieho stupňa /napríklad Earl of Lindsay má syna s titulom Viscount Garnock a the Earl of Westmorland a má dedičku s titulom Lord Burghers/. Títo najstarší synovia majú síce vlastné tituly, ale nie sú lordmi a preto nemôžu kandidovať, byť zvolený a zasadať v Dolnej snemovni. Ostatní synovia grófa sú známi ako The Hon. Kontinentálny grófi sú na ostrovoch označovaný ako Counts of X. V mnohých krajinách je titul grófa stále považovaný za vysoko prestížny. O tom svedčí aj skutočnosť, že legitímny pretendent francúzskeho trónu Henri /Henrich, nar. 1908/, používa výhradne titul grófa Parížskeho /Comté de Paris/. Rovnako syn španielskeho kráľa Alfonza XIII. /1886-1931/ a otec dnešného kráľa Juana I. Carlosa /kráľ od 1975/ bol po celý svoj život /1913-1993/ známy ako Juan, gróf barcelonský
Späť na: Obsah
Kurfirst
z nem. Kurfursten - doslovne kniežatá volitelia, lat. electores - volitelia. Titul knieža, ktorým v Svätej ríši rímskej náležalo výhradné právo voliť kráľa a cisára. Pôvod tejto funkcie nie je úplne jasný. Prvý krát sa kurfirsti spomínajú pri voľbe Alfonza X. Múdreho a Richarda Cornwallského v 13. storočí a bolo ich seden /traja duchovní, štyria svetskí/: arcibiskup mohučský /arcikancelár v nemecku/, arcibiskup kolínsky /arcikancelár v Burgundsku/, arcibiskup trevírsky /arcikancelár v Itálii/, kráľ český /arcičašník/, falcgróf rýnsky /arcistolník, truchsas/, vojvoda saský /arcimaršálik/ a markgróf braniborský /arcikomorník/. Predsedal im arcibiskup mohučský, ktorý mal právo korunovať kráľa. Miestopredsedom bol vojvoda saský. Pre následnícku postupnosť svetských kurfirstov bola už Zlatou bulou Karola IV. zavedená primogenitúra. V roku 1620 bol Fridrich V. falcký zbavený hodnosti kurfirsta a tá bola daná vojvodovi bavorskému, avšak po vestfálskom mieri /1648/ bolo kurfirstvo Falcku vrátené, čim stúpol počet voličov na osem. Ako deviaty kurfirst pribudol v roku 1692 vojvoda brunšvicko-luneburský /Braunschweig-Luneburg/ v Hannoveri. Na osem členov klesol zbor kurfirstov v roku 1777 vymretím priamej línie bavorských Wittelsbachovcov, keď bavorské a rýnske elektorstvo bolo spojené v osobe Karla Theodora zo Sulzbachu. Po mieri v Luneville v roku 1801 za napoleónskych vojen boli duchovné kniežatstvá na lavom brehu Rýna /Kolín a Trevír/ sekularizované, čím poklesol počet kurfirstov na šesť. V roku 1803 bol ich počet zvýšený na 10 tým, že sa kurfirstami stali vojvoda bádenský, vojvoda wurttemberský, vojvoda hessensko-kasselský a arcibiskup salzburský. V roku 1805 bolo arcibiskupstvo Salzburgu odňaté a dané arcibiskupovi wurzburskému. Praktický výkon kurfirstských právomocí zanikol 6.8.1806, keď sa František II. zriekol zvláštnym patentom hodnosti cisára Svätej ríše rímskej. Posledným /titulárnym/ kurfirstom bol Fridrich Wilhelm II. hessenský, amjiteľ hořovického panstva v Čechách, zbavený svojej krajiny v roku 1866 Pruskom, ktorý zomrel v roku 1875. Ako odznak svojho dôstojenstva užívali kurfirsti purpurovú čiapku s hermelínovým lemovaním pri spodnom okraji a s hermelínových chvostíkom na vrchole
Späť na: Obsah
Magnát
lat. magnus - veľký. Titul veľmožov, hlavne zástupcov vysokej pozemkovej šľachty v Uhorsku, kde boli podľa zákonma predstaviteľmi krajiny a tvorili vyššiu snemovňu. Delili sa na magnátov svetských /princovia kráľovskej krvi, najvyšší zemskí a dvorskí úradníci, župani, kniežatá, grófi a slobodní páni - v roku 1875 to bolo 273 aristokratických rodov/, magnátov duchovných /katolícki a grécki arcibiskupovia, biskupovia a iní preláti/ a na magnátov doživotne menovaných. V Poľsku titul duchovných a svetských senátorov /členov kráľovskej rady/ a predstaviteľov vysokej rodovej šľachty
Späť na: Obsah
Markgróf
lat.comes marchae, nemecky Markgraf, anglicky margrave. Titul vládcu alebo správcu tzv. marky, t.j. určitého, najčastejšie pohraničného okrsku krajiny, hlavne v stredoveku. Už Karol Veľký /768-814/ menoval niekoľko grófov markgrófmi, aby kontrolovali rozsiahle územia pri hraniciach ríše, hlavne na východnej a severovýchodnej hranici Franskej ríše, ale tiež na Pyrenejskom polostrove a aby organizovali ich obranu pred útokmi. Pravdepodobne najstaršou markou je marka avarská /pannónska/, neskôr nazývaná východná /Ostmark, odtiaľ Oesterreich, Rakúsko/. V 12. storočí išlo o veľmi významnú funkciu a titul /napr. Namur, Míšeň, Morava a pod./ Ešte v 16. storočí sa markgrófstvami stali Brandenburg-Ansbach a Brandenburg-Bayreuth/. V Británii, Francúzsku, Itálii, Portugalsku a Španielsku sa markgrófi stali neskôr markízmi. Morava získala štatút markgrófstva v roku 1182 od Fridricha I. Barbarossu ako prejav neuskutočnenej snahy Svätej ríše rímskej priamo si Moravu podriadiť. Na Morave skutočne vládol v zastúpení kráľa markgróf moravský, ktorým bol spravidla panovníkov syn alebo jeho brat. Neskôr si panovníci ponechávali hodnosť markgrófa sami a výkonom správy poverovali moravského zemského hejtmana. Posledným markgrófom moravským bol rakúsky cisár Karol I., ktorý bol zároveň markgrófom istrijským a nominálne aj horno a dolnolužickým
Späť na: Obsah
Markíz
francúzsky marquis, anglicky marquess. Šlachtický titul, čo do dôstojenstva druhý najvyšší /medzi vojvodom a grófom/ vo Veľkej Británii, Francúzsku, Španielsku, Portugalsku a Itálii. Spočiatku išlo o významných grófov, ktorí získali polosamostatnosť, mali právo držať viac ako jedno grófstvo a nazývali sa podľa ríšskych markgrófov marchiones. Tak sa postupne markízi stali významnejšími ako grófovia, bez toho, aby dosiahli úroveň vojvodov. V Anglicku bol imarkami pohraničné oblasti so Škótskom a Walesom, ale tiež dobyté územia v Írsku. Prvým anglickým markízom sa stal Robert de Vere, ealr of Oxford, ktorého obdaril titulom Marquess of Dublin 1.12.1385 anglický kráľ Richard I. Oficiálne je na Britských ostrovoch markíz The Most Honourable the Marquess of X, menej oficiálne Lord X. Oslovuje sa My Lord Mrquess, My Lord, Your Lordship. Markízova manželka je markíza - marchiness. Vdova je The Dowager Marchioness of X., ake je však vdovou po markízovi mladšej generácie, potom je len Mary. Marchioness of X. Starší synovia markízov používajú ďalšie /nižšie/ tituly /peerage titles by courtesy/, ktoré sa líšia v jednotlivých rodoch. Tak The Marquess Camden má syna s titulom Earl of Breckonock a vnuka s titulom Viscount bayham, syn markíza zo Zetlandu je Earl of Ronaldshay a vnuk len Lord Dundas, zatiaľ čo markízovia z Bath majú iba jediný ďaľší rodový titul - Viscount Weymouth, podobne markízovia z Exeteru - Lord Burghley. Všetci títo nostielia nižších titulov nie sú členmi snemovne lordov a môžu teda kandidovať, byť zvolení a zasadať v dolnej poslaneckej snemovni. Na Britských ostrovoch sa markízovia delia na markízov Anglicka, Škótska, Írska, Veľkej Británie a Spojeného kráľovstva a to podľa dát ich povýšenia do tohto dôstojenstva. Markízom môže byť aj najstarší syn vojvodu, pokiaľ rod disponuje takýmto ďalším rodovým titulom. Väčšina britských markízov má predikát podľa miesta /s of/, ale samozrejme existujú aj výnimky, keď bol titul vytvorený podľa mena a teda predikát s of chýba /markíz Townshand, markíz Camden, markíz Douro/
Späť na: Obsah
Veľkovojvoda
lat. magnus dux, fr. Grand-duc, nem. Grossherzog, angl. Grand Duke. Titul suverénnych vládcov, vyšších než vojvoda a nižších než kráľ. Následník trónu je dedičný veľkovojvoda /Erbgrossherzog/, ostatné deti princovia a princezné /Luxembursko/. Vo veľkovojvodstvách Oldenburg, Mecklenburg-Schwerin, Mecklenburg-Strelitz sa ostatné deti označujú ako vojvodovia a vojvodkyne. Prvým veľkovojvodom /toskánskym/ sa stal v roku 1569 na základe udelenia pápeža Pia V., vojvoda Cosimo I. Medici /1536-1574/. od roku 1699 je s týmto titulom spojené právo na oslovenie Kráľovská výsosť. Napoleon I. menoval v roku 1806 Joachima Murata veľkovojvodom z Bergu a priznal tento titul v ten istý rok landgrófovi Hessen-Darmstadt, kurfirstovi bádenskému, kurfirstovi-biskupovi wurzburskému a potom poslednému mohučskému kurfirstovi a kniežaťu-primasovi a arcikancelárovi Rýnskeho spolku Karolovi Theodorovi, slobodnému pánovi von Dalberg /1744-1817/ a to v roku 1810. Viedenský kongres /1815/ povolil používať titul veľkovojvodu nielen panovníkom Bádenska a Hesensko-Darmstadtska, ale aj domom Oldenburg, Mecklenburg-Schwerin, Mecklenburg-Strelitz, Sachsen-Weimar-Eisenach, Luxmeburg /vtedy nizozemskému kráľovi/ a veľkovojvodami boli tiež cisár rakúsky /Toskánsko/ a kráľ pruský /veľkovojvoda dolnorýnsky a poznaňský/. Dnes je jediným veľkovojvodstvo Luxembursko, ktoré získalo samostatnosť až po smrti nizozemského kráľa Vilhelma II. v roku 1890, ktorý zomrel bez potomkov, takže luxemburský trón pripadol walramskej vetvi domu Oranien-Nassau. Veľkovojvodovia užívajú po práve kráľovský stan a tiež kráľovskú korunu, zloženú z 8 /iba 5 je viditeľných/ poloblúkov, posádzaných perlami a ríšskym jablkom na vrchole
Späť na: Obsah
Veľmajster
lat. supremus magister, magnus magister, fr. grand-maitre, nem. Grossmeister, angl. grand-master. Titul najvyšších predstavených duchovných rytierskych rádov
I.
Johaniti - Titul zavedený v roku 1267 a dvaja veľmajstri /Fra Pierre d°Aubusson,
Fra Hugues Loubenx de Verdale/ sa stali dokonca kardinálmi. Dňa 20.3.1607
Rudolf II. a dňa 16.7.1620 Ferdinand II., udelili veľmajstrom johanitov titul
kniežat Svätej ríše rímskej s právom na oslovenie Jasnosť. V roku 1630
udelil veľmajstrom rádu Maltézskych rytierov pápež Urban VIII. čestný
kardinalát s právom oslovenia Eminencia - od tej doby sú veľmajstri
oslovovaný Eminencia a Výsosť. Toto privilégium rádu bolo znovu potvrdené
27.10.1880 a 29.10.1880 udelil cisár František Jozef I. veľmajstrom rádu aj
rakúsky kniežací stav. Veľmajster je suverén a je volený z radov profesijných
rytierov doživotne.
II.
Templári - titul najvyšších predstavených až do zrušenia rádu v roku
1312.
III.
Nemeckí rytieri - titul užívaný v rokoch 1210-1526 a znovu od 1929. Aj veľmajstri
rádu Nemeckých rytierov boli kniežatami Svätej ríše rímskej a rakúskeho
cisárstva. Dnes má veľmajster opátsku benedikciu, ale oslavuje sa
Excelencia.
IV. Križovníci s červenou hviezdou - titul používaný od 1535 /veľmajster a generál/. Najvyšší predstavený ma tiež opátsku benedikciu a je preto oslovovaný Milosť
Späť na: Obsah
Vojvoda
lat.dux,
fr. duc, nem. Herzog, angl. duke. Najvyšší šľachtický titul vo Veľkej
Británii, Francúzsku, Španielsku, Portugalsku a v Itálii a krajinách bývalej
Svätej ríše rímskej titul panovníkov menších štátov, vyšších než
kniežatá a nižších než veľkovojvoda. Prví vojvodovia boli menovaní už
v starom Ríme cisárom Hadriánom, aby velili vojenským výpravám. V rannom
stredoveku bol vojvodský titul dávaný údelným kniežatám, pochádzajúcim
z panovníckej rodiny, alebo ho získali vojenskí náčelníci a vyšší
provinční úradníci. Vtedy boli postavený ešte nižšie ako grófi, ale
neskôr sa tento pomer obrátil. Aj české kniežatá boli niekedy nazývané
vojvodmi, na rozdiel od údelných kniežat moravských. Po zriadení moravského
markgrófstva v 1182 údely zanikli a od konca 13. storočia získal titul
opavského vojvodu ľavoboček Přemysla II. Otakara Mikuláš a jeho
potomkovia, ktorí tu vládli až do začiatku 16. storočia. Vojvodmi lotrinskými,
salzburskými, štajerskými, korutánskymi, krajinskými a bukovinskými boli
tiež Habsburgovci, čo dokladá ich veľká titulatúra. Niektoré ríšske
kniežatá boli neskôr povyšované na vojvodov, z nich niektorí prijali
tituly arcivojvodov a veľkovojvodov. Od roku 1844 sa vojvodovia delia na:
a/
miediatizovaných - s právom na oslovenie Výsosť /Hoheit/
b/ titulárnych - s právom na oslovenie Jasnosť /Durchlaucht/.
V
Čechách mali niektoré kniežacie rody naviac ešte vojvodský titul, ktorý
sa - podobne ako titul kniežaťa - vzťahoval iba na hlavu rodu. Podmienkou však
bolo, aby dotyčná osoba alebo rod boli skutočnými držiteľmi svojho
vojvodstva. Tak sa stal v roku 1613 Karol z Lichtensteinu vojvodom opavským a
Albrecht z Waldsteina vojvodom frýdlantským /1627/. Ale už predtým v roku
1462 bolo synom Juraja z Poděbrad udelené sliezske vojvodstvo Munsterberg,
ktoré po ich vymretí získal Ján, knieža z Auerspergu. Obdobne vojvodstvo
Krumlovské bolo zriadené v roku 1625, resp. v roku 1628 pre Jána Oldřicha z
Eggenbergu a po vymretí jeho rodu bolo obnovené v roku 1723 pre Adama, knieža
zo Schwarzenbergu. Oproti tomu získal Václav Eusebius, knieža z Lobkowicz v
roku 1646 sliezske Zaháňske vojvodstvo, ale to bolo v roku 1784 predané.
Preto bolo v roku 1786 zriadené pre Jozefa Františka, knieža z Lobkowicz
vojvodstvo Roudnícke /Zaháň však zostala trvalou súčasťou lobkovicovského
erbu/. Vo Francúzsku boli vojvodovia pôvodne panovníkmi samostatných štátov
/napr. vojvodovia akvitánski, normanskí, atď./. Postupne však bol tento
titul premenený na najvyšší šľachtický stupeň v krajine. Aj tu sa však
robili rozdiely:
a/
vojvoda, ktorý bol pair a zasadal v parlamente
b/ vojvoda, ktorý nebol pair a nezasadal v parlamente
c/ doživotný vojvoda /udelené ad personam/.
Revolúcia
v roku 1789 síce všetky tituly zrušila, ale už Napoleon I. ich obnovil a z
radu svojich generálov urobil vojvodov, keď im zároveň pridelil územné
majetky, halavne v Itálii. V Anglicku udelil prvý vojvodský titul /Duke of
Cornwall/ kráľ Eduard III. v roku 1337 svojmu synovi Eduardovi z Woodstocku,
zvanému Čierny princ. Od tej doby je rad vojvodských titulov vyhradený členom
panujúcej dynastie /tzv. kráľovskí vojvodovia - Royal Dukes/, angl. Dukes of
the Royal Blood /vojvodovia kráľovskej krvi/. ASú to vojvodstvá Cornwall
/Anglicko/ a Rothesay /Škótsko/, určené následníkovi trónu, niekedy tiež
s titulom Princ z Walesu a ďalej York, Gloucester, Kent, Edinburgh, Connaught,
Albany, Clarence, Cambridge a Cumberland. Inak sa na britských ostrovoch pyšní
vojvodským titulom, ako najvyšším stupňom aristokracie 27 rodov /19 v
Anglicku, 6 v Škótsku a 2 Írsku/, z nich najstarší je vojvoda z Norfolku
/1483/. Štyri vojvodské rody - Grafton /1675/, Richmond /1675/, Beaufort
/1682/ a St.ALbans /1684/, sú potomkovia Karola II. z ľavého boku a aj dnešná
kráľovná ich podľa storočného dvorského protokolu oslovuje /aj keď je z
inej dynastie/ My Beloved
Cousin
/Môj milovaný bratranec/. Britský vojvoda /Duke of X/ nie je nikdy Lord ale vždy
Duke. Oslovuje sa Your Grce /Vaša Milosť/, manželka je Dukess of X, vdova The
Dowager Duchess of X, alebo Mary, Duchess of X. Najstarší syn má niektorý z
ďaľších rodinných titulov /tzv. courtesy titules/, pri ktorých je značná
variabilita, napr.:
-
markíz /Marquess of Tavistock u vojvodov z bedfordu/
- gróf /Earl of Euston u vojvodov z Graftonu/
- vikomt /Viscount of Mandeville u vojvodov z Manchesteru/
- lord, t.j. barón /Lord of Seymour u vojvodov zo Somersetu/
Tí všetci môžu byť členmi Dolnej snemovne a sú známy ako Lords, oslovovaný My Lords a ak sa o nich hovorí, tak Lord John, alebo John X, ale už nikdy nie Lord X
Späť na: Obsah
Napísal ©: Peter Witgruber 2000, Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku ® 6/2000
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|