Vývoj hradov a zámkov na Slovensku
podľa Evy Križanovej a Blanky Puškárovej

Obsah:                                                                           späť na časopis História
1. Počiatky feudálnych sídel.
2. Základ areálu v 13. stor.
3. Prestavby v 15. stor.
4. Turci a 16. stor.
5. Od renesancie k baroku.
6. Rúcanie v 17. a 18. stor.
7. Klasicizmus a posledné prestavby.

 

          Počiatky vývoja a premeny feudálnych sídel možno sledovať už v období Veľkej Moravy. V starých análoch sa spomínajú tri lokality: Bratislava, Devín a Nitra. Mimoriadne zaujímavý bol však nález v Ducovom pri Piešťanoch, kde bol objavený komplex stavieb z pol. 9. stor.

  Ducové  

Takéto rozdelenie opevneného areálu na špecifické funkcie - obytnú(2), sakrálnu(1) a hospodársku(3), tvorilo základ aj v nasledujúcich už feudálnych sídlach. V ranom feudalizme sa vo väčšom počte začali objavovať hrady, ktoré môžeme charakterizovať ako obytné pevnosti. Ich postupný vývoj súvisel s vytváraním hospodárskych a správnych centier krajiny. Pri stavbe niektorých z nich, sa použili predchádzajúce, ešte staroveké sídla. Na bratislavskej hradnej vyvýšenine v starom veľkomoravskom hradisku, postavili kamenný palác, ktorý sa stal útočiskom uhorských kráľov. Tunajší hrad je dokladom premeny veľkomoravského sídla na feudálny hrad, ktorý podobne ako nedaleký Devínsky hrad plnil funkciu pohraničnej pevnosti.  

          V priebehu 11. a 12. stor. sa už sporadicky stretávame s existenciou kamenných hradných komplexov (Spišský hrad, Nitra). Hromadnú výstavbu hradov na Slovensku podporil až vpád Tatárov 1241-42, keď sa ukázalo, že opevnené kamenné hrady na vyvýšeninách Tatári nedobyli. Majetok celej krajiny v tých časoch patril kráľovi, ktorý na svojom území budoval hrady a opevnené sídla rôznej funkcie. Staval ich najmä v pohraničí na ochranu krajiny a pri dôležitých cestách, križovatkách alebo brodoch. Organizácia včasnouhorského štátu priamo nadviazala na organizáciu Veľkej Moravy, prevzala jej správne rozdelenie, ale aj jej sídla. Bývalé správne strediská so svojimi hradiskami sa použili aj v ranofeudálnom období, dostali funkciu župných hradov. Župan sa stal na pridelenom území zástupcom kráľa a reprezentantom župy. Organizoval a riadil politický život zo župného hradu, ktorý bol reprezentačný a dobre chránený. Župa a jej hrad mávali totožné mená (Bratislava, Trenčín, Orava, Liptov, Spiš, Tekov). Okrem župných hradov vznikali aj iné hrady, patriace členom kráľovskej družiny alebo význačným bojovníkom. Kráľ dával časť svojho majetku i pôdy do vlastníctva príslušníkom svojej rodiny alebo jednotlivým členom družiny, najčastejšie bojovníkom za preukázané služby. Noví majitelia si pravidelne stavali nové sídla, často v miestach starého hradiska alebo iného sídliska, ale vždy na strategicky dôležitých a výhodných miestach.

Späť na: Obsah 

          V 13. stor. sa za základ pevnostného areálu považovala veža hranolového alebo oblého tvaru. Mala obytnú, ale predovšetkým útočištnú funkciu. Prístupná bývala z prvého poschodia, do ktorého viedlo rebríkové schodište, ktoré mohli v čase nebezpečenstva ľahko odstrániť, aby sa nepriateľ nedostal do veže - hradu. Tieto veže bývali opevnené. Uchovávali sa v nich zásoby potravín, zbrane, bývali tu, aspoň spočiatku, členovia hradnej družiny a v hornom, reprezentačnejšie upravenom podlaží, býval sám majiteľ. V tejto obytnej miestnosti sa takmer pravidelne nachádzal krb. Viaceré hrady na Slovensku majú dodnes zachované takéto veže (Bratislava, Trenčín, Spiš, Šariš).

  Bratislava-hlavná veža

          Napriek doznievaniu tradície obytných veží na našom území prežívali tieto stavby až do 15. stor. Na rozhraní 13. a 14. stor. sa hradné areály začali obohacovať o daľšie, nové objekty. Pôdorys hradov sa postupne rozširoval až na komplex budov so samostatným hradným palácom, obrannou vežou, kaplnkou a hospodárskymi stavbami, to všetko zovreté vysokými kamennými múrmi opevnenia. Vstup do hradu chránila vstupná veža s bránou, niekedy s vlastnou priekopou. Okrem blokových palácových stavieb, spravidla poschodových, sa v prvej pol. 14. stor. uplatnil aj typ jednotraktového dvojvežového paláca (Dobrá Voda, Liptovský Hrádok). Skladbu jednotlivých hradov ovplyvňoval aj terén, takže sa neraz stretáme s objektmi a nádvoriami rozloženými na viacerých terasách (Orava). Osobitným príkladom je Zvolenský hrad, ktorý môžeme charakterizovať ako mestský. Bol kráľovským poľovníckym zámkom Anjouovcov. Postavili ho podľa vzoru talianskych mestských hradov 1360-1382 ako samostatnú blokovú štvorkrídlovú stavbu s dvoma nárožnými vežami, pavlačovým nádvorím prístnpným širokým podjazdom, na klenbe ktorého bola gotická výmaľba. Pôvodne nebol opevnený. Jadrom tohto paláca bola slávnostná sieň s rastlinnou a figurálnou výmaľbou stien, ktorú osvetľovali veIké trojdielne pravouhlé gotické okná. Kráľovské obytné priestory funkčne nadväzovali na emporu poschodovej kaplnky. Táto kráľovská stavba obohatila naše gotické umenie o zaujímavé architektonické detaily, ktoré charakterizujeme už ako neskorogotické (pretínanie prútov v ostení okien a portálov, panelácia stien).  

Späť na: Obsah 

          Koncom 14. a zač. 15. stor. sa viaceré hrady prestavovali. Požiadavky na pohodlnejšie bývanie narastajú, a tak neraz vznikajú samostatné nové palácové stavby, doplnené mnohými výtvamými a architektonickými detailmi, ako sú zložité klenby, kružby okien, ale najmä konzoly arkierov, bohatá maliarska výzdoba obytných miestností, bohato vyrezávané drevené trámové stropy, veľké krby a pod. (Trenčiansky hrad - Barborin palác a Ľudovítov palác, Beckovský hrad za Sribora zo Stiboríc). Do prvej tretiny 15. stor. spadá aj stavebná činnosť cisára Žigmunda Luxemburského, ktorý začal Bratislavský hrad prestavovať na mohutnú pohraničnú pevnosť. Na stavbu povolal význačných staviteľov a kamenárov. Predchádzajúce objekty, ktoré stáli na hradnej vyvýšenine - veľká obytná veža, ktorá mala vlastné opevnenie s dalšími vežami, zbúrali, ponechali len tzv. Korunnú vežu (na juhozáp. nároží). Nový hrad postavili na spôsob talianskych castellov s ústredným nádvorím. Architektonické riešenie vychádzalo z neskoro-gotického tvaroslovia, ktorého krúžené obrazce, sieťové klenby, panelové výplne okien, bohato tvarované portály, reprezentačný arkier, veľké okná a dalšie prvky sa uplatnili na reprezentačných, ale i funkčných stavbách rozľahlého areálu. Bratislavský hrad sa stal význačným umeleckým centrom, ktoré ovplyvňovalo stavby nielen v Bratislave, ale takmer v celej krajine. Mimoriadne postavenie vo vývoji hradov na Slovensku zohrávali mestské hrady budované na obranu bohatých, predovšetkým stredoslovenských banských miest. Boli to opevnené akropoly. Ich jadrom bol mestský farský kostol a radnica, príp. kráľovský dom a sídlo komorského grófa (Kremnica, Banská Bystrica).

          Dôležitosť mestských hradov sa zvýšila najmä v 16. stor., keď sa stali centrami odporu baníckych povstaní a potom neskôr ako útočištné miesto obyvateľstva pred vpádom osmanských vojsk. Strach pred Turkami bol taký veľký, že napr. obyvatelia Banskej Štiavnice neváhali prebudovať svoj mestský farský kostol na hrad, ktorý bol pôvodne románsky, neskorogoticky prebudovaný. Pri prestavbe tejto trojloďovej stavby na hrad klenbu strednej lode zlikvidovali, bočné zamurovali a tak vytvorili pavlačové nádvorie s nárožnými vežami. Do opevnenia kostola zapojili aj starý románsky karner. No neboli to len banské mestá, ktoré začali s horúčkovitým zlepšovaním a opravovaním hradieb. Takmer všetky hrady, kláštory i mestá začali s opevňovacími prácami, zvyšovaním hradieb, stavaním obranných bášt a veží. Niektoré stredoveké kláštory premenili na pevnosti (Hronský Beňadik, Jasov, Leles) a stali sa útočiskom obyvateľov aj zo širšieho okolia.   Pri spätnom pohľade na uplynulé obdobie môžeme konštatovať, že od 13. do 16. stor. sa budovali na strategických miestach pevnosti, spočiatku v podobe jednoduchých veží s opevnením, ktoré boli pomerne malé a volené tak, aby bolo možné hrad ubrániť aj s malým počtom posádky. Postavili ich na vyvýšených skalných výbežkoch, využívajúc príkre a nedostupné skaliská. Neskôr, postupným narastaním požiadaviek na pohodlnejšie bývanie, ale aj s prihliadnutím na rozvoj spoločenského života, rozrastanie sa správy panstva či župy, bolo treba hrady rozšíriť o dalšie objekty obytného i hospodárskeho charakteru. Hrady boli nielen panskými sídlami, ale aj administratívnymi centrami vymedzeného, spravovaného územia. Okolo jadra hradu sa postupne rozvíjala zástavba a výstavba rozsiahlych predhradí, v ktorých našli svoje miesto sklady, hospodárske stavby, dielne i priestory pre hospodárske zvieratá. Hrad bol symbolom moci feudálneho pána, ktorý riadil administratívu, súdnictvo a neraz i obranu krajiny. Zúčastňoval sa však aj na vojenských ťaženiach po boku svojho panovníka. Na niektorých význačných hradoch vznikali obydlia kastelánov alebo kapitánov (Zvolen), ktorí zastávali najvyššie funkcie úradníkov panstiev. O určitom komforte by sme mohli hovoriť iba pri paláci, kde v reprezentačnej sále poschodia býval veľký kamenný krb. Tu pri blikotavej žiare jeho plameňov, niekedy znásobených lúčmi, sa odohrával spoločenský život. Tu sa neraz rozhodovalo o dôležitých hospodárskych, ako aj politických udalostiach. Tu panstvo oslavovalo, hodovalo a výnimočne - za účasti potulných básnikov, spevákov či hercov - sa aj oboznamovalo s najnovšími umeleckými dielami slovnými či hudobnými. Sem prinášali poslovia správy z vtedajšieho sveta, informovali hradného pána o udalostiach vo svete. Tu sa neraz rozhodovalo o živote a smrti. Palác býval spojený priamo s kaplnkou, ktorá je popri paláci z výtvarného hľadiska najdôležitejším miestom. Tu bolo možné uplatniť architektonické i výtvarné detaily (Beckov); spravidla bývali pomaľované. Na prízemí paláca sa nachádzali sklady a veľké kuchyne, kde sa v kotloch na otvorenom ohnisku pripravovali jedlá a na ražňoch opekali barany. V pivniciach bývali vedľa sudov s vínom uložené sudy s kapustou, ale aj ovocie a zelenina. Na nádvorí pred palácom sa odohrávali turnaje, ktorým sa prizerali z veľkých okien hradné dámy. No hrad neboli len slávnostné sály. V predhradí stáli jednoduché hospodárske stavby, kde v skromných podmienkach bez tepla krbu a len výnimočne so sporým osvetlením bývala hradná posádka i ostatní obyvatelia hradu. Tu našiel svoje miesto kováč s vyhňou, zbrojár, ale aj další remeselníci, ktorí zabezpečovali bežný život obyvateľov hradu.

   

Späť na: Obsah 

          Začiatkom 16. stor. nastávajú zmeny v politickom, hospodárskom i myšlienkovom dianí. Hospodársky rozkvet podmienený tažbou drahých kovov, obchodom, ale i tureckým nebezpezpečenstvom vytvorili predpoklady na šírenie humanistických myšlienok a vzdelanosti, čo podstatne zmenilo spoločenský život. Vonkajším prejavom týchto premien sa stalo renesančné umenie, ktoré sa u nás objavuje už koncom 15. stor. Šírilo sa z kráľovského dvora kráľa Mateja a jeho manželky Beatrice, ktorá bola orientovaná na taliansku kultúru. Nástup novej veľkej kultúry, ktorá ovplyvnila na dlhý čas architektonický prejav na Slovensku, bol zatienený veľkým, už spomínaným osmanským nebezpečenstvom, ktoré postupne začalo ohrozovať strednú Európu. Turecké vojská smerovali aj na naše územie kde v popredí ich záujmu stáli stredoslovenské banské mestá,  produkujúce zlato, striebro a meď. V rámci protitureckej obrany vznikali nové pevnostné stavby, ktoré zaznamenali další výrazný medzník v dejinách fortifikačnej, ale aj obytnej architektúry. S prihliadnutím na novú vojenskú techniku - delostrelectvo, mení sa aj spôsob opevňovania panských sídel. Vysoké múry gotických hradov strácajú svoju obrannú účinnosť. Dobre chránili pred strelami z lukov, no nestačili na moderné delostrelectvo.

          Postupne sa začínajú stavať nízke pevnosti s múrmi hrubými aj niekoľko metrov, s komorovými strieľňami a spevnenými bastiónmi. V nich sa uplatnil nový obranný systém kazemát. Hrozba tureckého nebezpečenstva prinútila cisársky dvor venovať zvýšenú pozornosť opevňovacím prácam. Touto úlohou poverili v r.1556 vojenskú radu vo Viedni, ktorá získala do svojich služieb vojenských architektov, zväčša zo severného Talianska. S ich prácami sa dodnes stretáme na viacerých objektoch (Bratislava, Červený Kameň, Trenčín, Orava, Zvolen, Baská Štiavnica). Mohutné delové opevnenia rozšírili aj malé stredoveké hrady na zložité pevnosti. Strechy nových hradných palácov a kaplniek zmizli za vysokými renesančnými atikami (Devín, Stará Ľubovňa, Trenčín). Priečelie obytných budov a bášt pokryli maľbami a sgrafitami, ktorých kvádrovanie a bosáž vyvolávali dojem pevnosti, odiolnosti a nedobytnosti. Zmenený systém obrany v prospech rozložitých nížinných pevností bol jednou z dôležitých príčin, prečo sa šľachta presťahovala z nepohodlných výšinných hradov do pohodlných renesančných kaštieľov. Stavala si priestranné sídla, v ktorých stavitelia skĺbili prvky pevností s reprezentačnosťou bývania.

          Výnimku medzi týmito objektmi tvorí niekoľko kaštieľov, ktoré si dali postaviť najbohatšie rodiny krajiny. Zásluhou palatína Františka Thurzu sa na naše územie v poslednej tretine 16. stor. dostal typ talianskeho castella, ktorý z vonkajšej strany mal na nárožiach okrúhle veže a opevnenie, vo vnútri arkádové nádvorie. Na nádvorí bolo možné zriadiť záhradu s fontánou a plastikami. Steny chránené arkádami bolo možné vyzdobiť figurálnymi maľbami, čo dodávalo sídlu reprezentačný charakter. V ojedinelých prípadoch sa v opevnenom predhradí vybudovali samostatné stavby pre osobitne slávnostné pnležitosti, akými boli viacdňové svadby spojené so zábavami a poľovačkou. Dodnes sa zachoval takýto objekt v Bytči - Sobášny palác, ktorý mal na celom poschodí veľkú sálu, presvetlenú renesančnými oknami, okolo ktorých bola v sivo-bielo-čiernej škále vytvorená jednoduchá výmaľba. S ňou kontrastovali farebne bohato riešené gobelíny, ktoré používali pri slávnostných príležitostiach. Na jednej z užších strán bola galéria pre hudobníkov zabávajúcich hodujúce panstvo. Väčšina kaštieľov vznikla na mieste malých, ešte gotických hrádkov, najčastejšie vežovitých, ktoré boli centrami poľnohospodárskych usadlostí. Najrozšírenejším typom sa stal opevnený kaštieľ blokového charakteru s nárožnými vežami, ukončenými podobne ako aj samotný objekt kaštieľa - atikou. Tento osvedčený pôdorysný typ pretrval až do 18.storočia (Moravany, Brodzany). Kaštiele so štvorhrannými vežami boli rozšírenejšie ako s kruhovými. Tieto sa pristavovali k nárožiu telesa blokovej stavby. Tak ako pri kaštieľoch s kruhovými vežami, existujú aj pri kaštieľoch s nárožnými hranolovými vežami redukované dvojvežové typy, charakteristické najmä pre územie stredného Slovenska. Fasády kaštieľov členili kamenné rámovanie okien s rímsou v parapete i supraporte, s portálmi, strieľňami, umiestnenými na prízemí alebo v priestore atiky. Stretáme sa aj s maľovanými architektonickými článkami na priečelí (Brodzany, Bešeňová, Moravany). Ojedinele sa stretáme so sgrafitovou ornamentikou sústredenou do jednotlivých arkatúr atiky. Vedľa rastlinných motívov sa používali aj figurálne prvky, ktoré zobrazovali hrdinov antických bájí, rímskych cisárov, ale aj súčastných kráľov (Fričovce).

          Letohrádky, ktoré nemali svoje opevnenie, sú na našom území výnimkou.Sem patrí thurzovský kaštieľ v Betlanovciach z 1561. Ide o blokovú stavbu s vonkajšou pavlačou, s vysokou atikou, prehľadnou dispozíciou a s pomerne veľkými sálami na prízemí i na poschodí. Súčasťou kaštieľov boli aj záhrady, neraz pravidelnej kompozície, tvarované do prísnych a strohých geometrických tvarov.

Späť na: Obsah 

          Obdobie neskorej renesancie a raného baroka v druhej polovice 17. storočia charakterizuje zvýšený záujem šľachty o závesné obrazy, ktoré sa stali nosnou súčasťou výzdoby interiérov. Obľúbenou témou obrazov určených pre ich obrazárne a zbierky boli najmä bojové scény z čias víťazných ťažení proti Turkom. Spolu s kabinetmi rarít sa stali veľkou módou v celej Európe. U nás boli na Červenom Kameni, v Kežmarku a v Humennom. Rozvinutý typ renesančného kaštieľa bol v neskorej renesancii príčinou postupného zániku hradov, ktoré, budované v extrémnych podmienkach, nedávali možnosť rozvinúť pravidelný pôdorys so všetkými znakmi pohodlného bývania. Postupne stratili svoje pôvodné poslanie a začali ich využívať predovšetkým na hospodárske ciele. V tomto období sa okrem kaštieľov, určených predovšetkým na reprezentačné bývanie, stretáme s tromi význačnými stavbami, v podstate účelovými pevnosťami, postavenými na obranu krajiny v južných častiach Slovenska: v Komárne, Nových Zámkoch a v Leopoldove. Postavené boli pri dôležitých cestách či brodoch, ktoré zabezpečovali spojenie južných krajín so severnými. Pri všetkých týchto pevnostiach nachádzame nezvyčajný pôdorys a komplikovaný opevňovací systém hviezdicového tvaru. Viaceré kláštory, ktoré bývali často kultúrnymi centrami, opevnili podľa požiadaviek novej bojovej techniky.

          Novšie objekty, ktoré vznikali v 16. a 17. storočí, prevzali v podstate typy šľachtických obytných sídel s centrálnym nádvorím, ktoré obklopovali arkády v prízemí i na poschodí. Nárožné bašty tento dojem len znásobovali (Okoličné, Leles, Jasov). Humanistické myšlienky, názory a idey, navonok reprezentované zvýšeným záujmom o vzdelanie, cudzie krajiny, prírodu, rozvoj vied, ale i literatúru a umenie, priniesli aj zlepšenie bývania, aspoň v panských sídlach. Na niektorých hradoch sa snažili majitelia o "zobytnenie" výšinných pevností. Stavali v ich areáloch nové, renesančné paláce (Sklabiňa, Devínsky hrad, Považský hrad), ale tieto iba výnimočne prežili do súčasnosti. Strategická poloha starých hradov bola v rozpore s názormi na pohodlné bývanie a teda i na jeho dostupnosť. Preto sa stavajú kaštiele tak, aby boli pohodlne dostupné kočom, na koni i pešo. Aj pri kaštieľoch sa stretáme s reprezentačnými sálami, pravidelne situovanými na poschodí, v centre dispozície. Tu sa sústreďovala aj výtvarná výzdoba - na stenách, klenbách, stropoch, ale aj na krboch, podlahách a nábytku. Krb, ktorý nedával dostatok tepla, postupne nahradili veľkými stavanými kachľovými pecami, na ktorých sa uplatňovali nové výtvarné prvky či už v plastickej alebo maliarkej výzdobe. Tu sa odohrával život vo všetkých podobách. Treba pripomenúť, že pri kaštieľoch sa stretáme už s diferencovaným využitím jednotlivých priestorov. Nachádzame tu už pisárne, knižnice, hudobné sály, ale aj izby domáceho pána či domácej panej. Na prízemí boli zväčša priestory vyhradené hospodárskemu životu panstva. Neraz tu bývali sklady potravín, zbraní, kuchyne a bývala tu aj časť služobníctva. Vyslovene hospodárske budovy stáli v areáli kaštieľa v neveľkej vzdialenosti a v prvých etapách vývoja boli opevnené spolu s obytnou časťou. Celkove však možno renesančné kaštiele charakterizovať ako pomerne pohodlné opevnené panské sídla, z ktorých sa pevnostný prvok postupne vytrácal.

Späť na: Obsah 

          Mnohé hrady sa stali v priebehu 17. a 18. storočia sídlami a opomými bodmi povstaleckých vojsk Thokolyho a Rákócziho. Po porážke stavovských povstaní väčšinu hradov na cisárov rozkaz demolovali. Považovali ich za hniezda protihabsburského odboja a odvtedy veľká väčšina z nich zostala v ruinách. Postupne šľachta opúšťa aj neporušené hrady a sťahuje sa do kaštieľov alebo mestských palácov.

          Hradné budovy sa začali využívať najmä na uskladnenie archívov alebo ako väzenia, len výnimočne, a to až v 19. storočí, tu zriaďujú majitelia svoje rodinné múzeá (Krásna Hôrka, Orava). Po porážke Turkov 1683 sa začal nielen vo Viedni, ale aj v Bratislave intenzívny stavebný ruch, ktorého cieľom bolo ztneniť stredoveké mestá na reprezentačné mestské celky, v ktorých význačné miesta zaberali reprezentačné barokové paláce, postavené na dvoch až troch stredovekých parcelách. Šľachta si okrem mestských palácov stavala letné sídla, ktoré sa stali jej vidieckymi rezidenciami (Antol, Betliar, Markušovce, Trenčianske Bohuslavice, Bernolákovo, Veľký Biel). Vo viacerých prípadoch sa stretáme s rozľahlými kaštieľmi, ktorých súčasťou boli priestranné areály a najmä rozlahlé parky. Príroda sa stala pre barokového architekta stavebným prvkom, ktorým modeluje a pretvára krajinu a zvyšuje pôsobenie vlastnej stavby. Krajina akoby priamo vnikala do stavby, prestupuje ju otvorenými vestibulmi, portikami, oranžériami a zimnými záhradami. Charakteristickým znakom barokovej architektúry týchto sídel je čestné nádvorie a stredný, prevýšený rizalit, v ktorom umiestnili vstupnú halu, reprezentačné schodište a slávnostnú sálu. Schodište veľmi často dopĺňala figurálna, zvyčajne kamenná výzdoba. Steny priestorov pokrývali maľby vytvárajúce iluzívne priestory s prírodnými, ale aj figurálnymi scénami, ktoré často siahali k antickým mytologickým predlohám. K rozvinutej barokovej dispozícii patrila aj kaplnka s oratóriom, prístupná priamo z obytných priestorov reprezentačnej časti (Holič, Antol, Bratislava, Orlové, Dubnica). Spravidla boli veľkolepo riešené s nástennou maľbou i vnútorným zariadením s oltárnymi obrazmi, plastikami i predmetmi umeleckého remesla, reprezentovanými lavicami, svietnikmi, lustrami a pod. Typickým znakom baroka bola dôsledná osovosť, ktorá prispela k slávnostnému charakteru centrálneho priestoru ako aj vlastnej architektúry. Baroková kompozičná osovosť sa uplatnila aj v bezprostrednom okolí vhodnou záhradnou kulisou, najmä stromovými alejami, drobnými architektúrami, fontánami, záhradnými pavilónmi doplnenými plastikami (Betliar, Bernolákovo, Červený Kameň, Bratislava). Z barokového obdobia pochádza viacero zobrazení reprezentačných šľachtických sídel, ktoré znázorňujú celé areály s kompozičnými väzbami s okolím, pravidelné usporiadanie krajiny vrátane parkov, polí, záhrad, ale aj prírodných zákutí, ktoré patrili k honosnému vybaveniu barokových šľachtických sídel (Červený Kameň, Holič, Veľký Biel, Bernolákovo). Interiéry obytných častí s bohatými štukovými ornamentmi na klenbách a stropoch sa stali reprezentačnými priestormi, zaplnenými vykladaným a vyrezávaným nábytkom, neraz bohato pozláteným, či už to boli sedacie súpravy s bohato vyšívanými poťahmi, brokátmi alebo hodvábmi, sekretáre, perzské koberce, benátske zrkadlá, veľké vázy, nástenné svietniky, lustre a, pochopiteľne, aj obrazy a plastiky. Interiér dopĺňali súbory a súpravy značkovaného porcelánu, habánskej keramiky, strieborných účelových predmetov a cenných sklenených pohárov či nádob. V duchu dobového vkusu použili najmä pri význačných architektúrach čínske alebo orientálne motívy, či už išlo o módne importované dekoratívne doplnky (vázy a plastiky), o kožené poťahy stien, o ornamentálne a figurálne motívy dekorujúce majolikové pece (Antol, Holič). V tomto období nesmela chýbať v nijakom väčšom kaštieli veľká súkromná knižnica, kde sa sústreďovali publikácie z oblastí vied, filozofie, geografie, práva, ale aj literatúry, neraz so vzácnymi prvotlačami a inkunábulami. Interiéry obohacovali aj zbierky vzácnych poľovníckych trofejí, ktoré sa stali charakteristickým prvkom výzdoby dlhých bočných alebo spojovacích chodieb. Na týchto stenách našli svoje milesto aj grafické listy, ktoré boli spravidla jednotne rámované. Dokumentovali historické bohatstvo architektúry a umenia antiky, stredovekých miest, prírodné zákutia, poľovnícke motívy, ale zobrazovali aj objekty z domáceho, slovenského prostredia. Majitelia barokových reprezentačných sídel už boli vzdelanými, scestovanými a neraz i dobrými hospodármi, konajúcimi v súlade s vtedajšími vedeckými či hospodárskymi výdobytkami doby. Kniha sa stala samozrejmým spoločníkom výsadných obyvateľov kaštieľov. Na väčších panstvách vznikali v kaštieľoch hudobné salóny, kde hosťovali známejšie hudobné telesá, vystupovali význačnejší hudobníci, herci, ale i komedianti. Podobne ako v renesancii, aj teraz niektorú z miestností vyhradili pre veľké slávnosti, zvyčajne spojené s tancom. V letných mesiacoch sa takéto spoločenské podujatia konali v priľahlých záhradách či parkoch.

          S podobným riešením objektov sa stretáme i v období klasicizmu, ktorý je charakteristický návratom k antike, reprezentovanej na fasádach predsunutými portikami, rizalitmi ukončenými tympanónmi. Najmä v 19.storočí sa rozšíril na dedinách typ vidieckeho jednoduchého sídla - kúria, stojaceho v strede dediny alebo osady, spravidla tam, kde bolo hospodárske centrum majiteľa. Renesancia, barok a klasicizmus sa svojimi výrazovými prostriedkami stali súčastou krajiny. Rozsiahle parky neraz plynule prechádzali do lesa či hory. Blokovosť alebo symetria objektov s jednoduchými fasádami alebo výrazným dekorovaním priečelí vyjadrovali dobový vkus, hospodárske možnosti i požiadavky stavebníka. Vžité, charakteristické výrazové prostriedky sa opakovali pri stavebnej činnosti drobných vidieckych sídel cez celé 19.storočie. Staršie výstavné kaštiele slúžili svojmu účelu nadalej, neraz bez výraznejších slohových zmien. Obytné interiéry obohacovali zbierky obrazov, sôch, porcelánu, historického nábytku, zbraní a iných pozoruhodností, ktorých zhromažďovanie bolo podnietené záujmom o históriu. Výsledky výskumov rozvíjajúcej sa archeológie, ale aj rôzne expedície v Afrike, na Blízkom východe, na teritóriách starých alebo antických kultúr prispeli k obohateniu zbierok jednotlivými predmetmi z vykopávok (úlomky reliéfov, plastiky, vázy a rôzne iné nádoby), ale i múmiami, preparovanými zvieratami a zbierkami mincí či minerálov. Vnútorné zariadenie dopĺňali aj vzácnymi kusmi nábytku, získanými na európskych dražbách umeleckých predmetov. Veľkorysé prestavby kaštieľov sú pomerne vzácne. Ide o rozsiahlejšie architektúry, ktoré čerpali inšpiráciu v stredovekej architektúre, obklopené sú romantickým prostredím anglických parkov. Kombináciou domácich i zahraničných vzorov neskororománskych a gotických, francúzskych a anglických zámkov, vznikajú pôvabné architektúry doplnené v interiéroch dreveným obložením stropov, stien, dlažbami vykladanými do zložitých farebných vzorov, ale aj s určitými náznakmi romantických zákutí vo výklenkoch okien či chodieb alebo arkierov. Ich dispozícia nadväzuje na reprezentačné barokové kaštiele. Výraznými prvkami sa stali veľké, reprezentačné schodištia, slávnostné sály a kaplnky. V reprezentačných častiach okrem ústrednej sály vznikajú jedálne, rad salónov a knižnice, ale aj tzv. rytierske sály s vyobrazením antických a historických vodcov a kráľov, ktoré malo na Slovensku veľkú tradíciu u šľachty sympatizujúcej s cisárskym, habsburským dvorom. Súčasťou týchto sál v ojedinelých prípadoch boli zbierky zbraní, brnení, štítov, ale i kopijí, dýk, mečov, pušiek a pod.

Späť na: Obsah 

          Osobitnú kapitolu v dejinách architektúry na Slovensku tvoria veľkorysé prestavby niekoľkých hradov, ktorými sa dožívajúca šlachta snažila oživiť niekdajšiu rodovú slávu. Ide o veľké reštaurátorské akcie, vedené najmä Jánom Pálffym, majiteľom hradov v Bojniciach a Smoleniciach, ktorý romantickým spôsobom obnovil ťažko poškodené, opustené stredoveké stavby podľa talianskych a francúzskych vzorov a jednotne vybavil aj ich interiéry. V romantickom krajinnom prostredí sa svojím charakterom líšia od stavieb domácich. Obdobnou snahou bola motivovaná aj obnova hradu Krásna Hôrka, ktorý vtedajší majiteľ využil ako rodové múzeum. Na Oravskom hrade sídlilo od druhej polovice 19.storočia komposesorátne múzeum, ktorého úlohou bolo dokumentovať hospodársku prosperitu rodového zväzku Thurzovcov. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia dožíva sláva hradov a kaštieľov. V súvislosti so snahami návratu k prírode ožíva záujem o hradné ruiny, ktoré sa stávajú cieľom prechádzok alebo prvých väčších výletov či túr. V prvej polovici 20. stor. sa výraznejšie prejavila aj snaha o zachovanie či konzervovanie význačnejších hradov (Beckov, Trenčín, Devín). V druhej polovici 20. storočia, keď sa kultúrne pamiatky stali "majetkom ľudu", ožíva záujem o poznanie vlastnej histórie a nastáva rozmach výskumov - archeologických, historických, architektonických či umeleckohistorických. Doteraz vykonané výskumy nás v mnohom poučili a neraz pozmenili naše doterajšie vedomosti o ich vzniku alebo vývoji (Bratislava, Spišský hrad, Beckov, Šariš). Viaceré zo zachovaných kaštieľov so vzácnymi zbierkami (Betliar, Markušovce, Antol) sa zmenili na nábytkové múzeá a sú prístupné verejnosti, iné sa stali tvorivými domami umelcov (Dolná Krupá, Moravany, Budmerice), domovami dôchodcov, alebo sa inak využívajú podľa miestnych požiadaviek a potrieb. V opravených hradoch našli svoje miesta aj muzeálne zbierky a Bratislavský hrad sa stal nielen dôležitým reprezentantom fortifikačnej stavby, ale aj sídlom najvyšších štátnych orgánov (úpravou, ktorá zasiahla do jeho pôvodného rázu). Hrady a kaštiele, bývalé feudálne a šľachtické sídla, sú dnes majetkom štátu. Stali sa súčasťou nášho kultúrneho dedičstva, a mali by byť cieľom našich návštev i poznania minulosti, podávajú totiž svedectvo o živote, práci, kultúre i technickej vyspelosti našich predkov.

Späť na: Obsah 

Napísali ©: Eva Križanová/Blanka Puškárová, Upravil: Mazo ® 1998  


Help - Obsah, ovládanie, diakritika... O stránke... História - Vývoj hradov a zámkov na Slovensku Turistika - MAPY Slovník hradológa Register + Vyhľadávanie (search) Kontakt e-mail Home Kaštiele Home Hrady a zámky