Hrad postavili
v severnej pohraničnej oblasti Uhorska v údolí Popradu v druhej polovici
13. storočia na ochranu dôležitej cesty vedúcej do Poľska.
Jeho najstarším jadrom bola okrúhla útočištná veža, tesne spojená
s palácom, ku ktorému patrilo malé nádvorie. Ďalší palác a rozšírenie hradu
pochádza zo začiatku 14. storočia, keď bol v moci Matúša Čáka Trenčianskeho.
Po bitke pri Rozhanovciach v roku 1312 obsadilo hrad kráľovské vojsko a do
vlastníctva hradu sa dostali privŕženci Karola Róberta, najprv gróf Mikuláš a
neskôr Filip Drugeth, ktorý ho vo svojom testamente vrátil opäť kráľovi. Roku 1412
založil kráľ Žigmund Ľubovňu aj spolu s trinástimi spišskými mestami
poľskému kráľovi Vladislavovi. Ľubovniansky hrad sa od tej doby stal sídlom
poľských starostov, ktorí z neho spravovali založené územia.
Okrem škôd, ktoré utrpel hrad počas husitských vojen roku 1432 a 1452 mal pre
jeho stavebný vývoj väčšie následky požiar v roku 1553, po ktorom pristúpili
k jeho renesančnej prestavbe. Ďalšie opravy a prestavby uskutočnili aj v 17.
storočí, keď vybudovali tretie nádvorie s obytnými budovami a kaplnkou. Pri
prvom delení Poľska roku 1772 pripadol hrad aj spolu so založenými spišskými mestami
naspäť k Uhorsku. Najprv ho používali ako kasárne, neskôr však jeho význam
upadol a odpredali ho súkromníkom. Po oslobodení ho sprístupnili verejnosti a
v jeho zachovaných častiach zriadili vlastivedné múzeum. |
