Zrúcaniny hradu ležia na
ťažko prístupnom vrchu nad obcou rovnakého mena v Gemerskej stolici na
severozápad od Revúcej. Postavili ho po roku 1243 na ochranu prechodov do Liptovskej a
Zvolenskej stolice a prvý raz sa písomne spomína roku 1271.
Jeho pôvodný stavebný vzhľad pohltli takmer úplne neskoršie prestavby. Prvý
raz ho prestavali a opevnili v polovici 15. storočia, keď bol v moci
Jiskrovych vojsk. Znovu ho prestavovali a opravovali v druhej polovici 16. storočia
a po rokoch 1621 a 1651.
Ústrednou stavbou hradu bol až do jeho zničenia palác spojený s kaplnkou,
okolo ktorého jednoduché hradby s baštami a s dômyselne riešenou vstupnou
bránou vytvárali jediné rozsiahle a pretiahle nádvorie, rozdelené iba
stupňovitosťou terénu. V ňom boli umiestnené početné hospodárske a obytné
budovy. Od konca 15. storočia patril hrad Jánovi Zápoľskému, ktorý ho daroval
neskôr svojmu privŕžencovi Jakubovi Tornalymu. Za jeho nedospelého syna spravoval hrad
Matej Bašo, známy lúpežný rytier, ktorý z neho tyranizoval celé široké okolie.
Nakoniec roku 1549 dobylo hrad kráľovské vojsko, ktorého velitelia nechali Bašu na
mieste popraviť. Hrad bol potom až do začiatku 17. storočia v rukách
kráľovskej komory. Roku 1609 prešiel do vlastníctva bohatej rodiny Széchyovcov,
ktorej posledná príslušníčka Mária Széchy (známa ako muránska Venuša) ho počas
povstania Juraja Rákócziho I. vydala tajne do rúk Františka Wesselényiho, ktorý ho
obliehal na čele kráľovského vojska. Manželstvom s Máriou Széchyovou sa stal
neskôr majiteľom hradu sám Wesselényi, jeden z osnovateľov sprisahania proti
kráľovi Leopoldovi II. Po prezradení sprisahania hrad zaujalo cisárske vojsko.
Na začiatku 18. storočia hrad vyhorel, od tej doby ho už neopravovali, takže
dodnes zostali z neho iba zrúcaniny základov ústredného paláca a zvyšky
obvodových hradieb. |
