Hrad východne od Martina,
na hranici Turčianskej kotliny a Veľkej Fatry, vyrástol na staršom hradisku niekedy
v prvej polovici 13. storočia.
V historických prameňoch sa začína spomínať od roku 1242. Spočiatku bol
kráľovským hradom a časom sa stal aj sídlom Turčianskej župy. Okolo roku 1436
vyhorel a po núdzovej oprave pristúpili v druhej polovici 15. storočia k jeho
rozsiahlej prestavbe. Vtedy postavili pri stredovekom jadre hradu aj prvé predhradie
s dvoma baštami. Zároveň obnovili vo vnútornom hrade aj rozpadávajúcu sa
pozorovaciu vežu, v ktorej umiestnili gotickú kaplnku. Majitelia hradu sa potom
pomerne často striedali, čo nijako neprispievalo k jeho ďalšej údržbe. Keď na
konci 15. storočia hrad znovu vyhorel, muselo sa pre neusporiadané majetkové pomery a
hroziace turecké nebezpečenstvo čakať s jeho dôkladnou opravou a novým
opevňovaním až do polovice 16. storočia, keď sa jeho trvalými vlastníkmi stali
Révayovci. Títo vybudovali pri hrade druhé predhradie s novou bránou, chránenou
polkruhovou baštou a štvorhrannou vežou. Konečne v rokoch 1610 - 1612 postavili
v predhradí renesančný kaštieľ, ktorý priradili k starším opevneniam.
Bez väčších pohrôm prežil hrad potom aj búrky protihabsburských stavovských
povstaní a bol sídlom Turčianskej župy až do polovice 18. storočia, kým nepostavili
v Martine nový stoličný dom.
Sklabiňa tým stratila na význame a život z nej začal pomaly unikať,
najmä zo starého horného hradu, ktorý sa pomaly rozpadával. Dolná časť hradu,
najmä spomínaný renesančný kaštieľ, boli však obývateľné a v dobrom stave
až do roku 1944, keď ich vypálili fašistické vojská aj spolu s priľahlou obcou
Sklabinský Podzámok. |
