V roku 1922 vyšla útla, 125 stranová knižka od Dr. Jána Nováka z názvom „Bojnice a ich okolie“. Autor v nej okrem histórie hradu a mestečka Bojníc zaradil i kapitolku s popisom hradného interiéru. Popis zachytáva najmä vnútorné vybavenie hradu na začiatku dvadsiatych rokov XX. storočia, teda len 14 rokov po smrti Jána Pálffyho, pôvodcu veľkolepej prestavby hradu. Práve v tomto čase sa začal rozpredaj jeho cenných umeleckých diel zhromaždených na Bojnickom zámku. Čitateľ sa tak v duchu môže preniesť do doby spred takmer 80 rokov a porovnať, čo všetko sa od tej doby na zámku i v zámku zmenilo:
„Hrad, ktorý má formu šesťuholníka je rozdelený na dve čiastky horný a dolný hrad. Horný, alebo vnútrajší hrad je starší a priestranným nádvorím je oddelený od dolného novšieho hradu. V hornom hrade boli uschované potraviny a zbrane, v dolnom bývali kastellán, vrátnik, hajdúsi. Okolo hradu je hlboká priekopa kedysi naplnená vodou tak, že hrad bol len vyťahovacím hradným mostom prístupný. Hrad má 218 miestností, ktoré sú zväčša nádherne zariadené a skrývajú cenné historické a umelecké pamiatky. Preto stojí za to, aby sme si ho poobzerali aj z vnútra.
Prekročiac mostom pod bránou vidíme staré, rozdriapané prápory, zbrane – pozostatky to zväčša z kurucko-labanckých válok. Na pravo upúta našu pozornosť starobilý kozub, pri ktorom sa ohrievala stráž hradu. Na ľavo býva kastellán. Pri jeho byte vedú schody na poschodie do kancellárie správy veľkostatku a kúpeľov. Vyjdúc zpod brány, pred nami stojí na ohromnom brale postavený vnútorný hrad. Idúc na ľavo hore širokými kamennými schodami prídeme ku hlavnému vchodu. V predsieni sú tri krásné sochy v životnej veľkosti z bieleho mramoru, diela to chýrneho italského umelca Walda Storyho. Prvá socha znázorňuje židovského kráľa Salamúna, druhá assirského kráľa Sardanapala a tretia Orphea. Krása týchto sôch naplní nás sviatočnou náladou a hlboko dojatí vstupujeme do intímneho vestibulu s miniaturným vodotriskom. Mramorové schody vedú na prvé poschodie. I steny sú tu pokryté bielým a červeným mramorom. Na poschodí dva reliefy z kararského mramoru od sochára Walda Storyho; vyobrazujú ženský a mužský slávnostný prôvod. Prvá sieň je na tomto poschodí tak zv. „sieň Huňadova“. Priestranná, dobre osvetlená rytierska sála táto má veľa krásnych obrazov, zčiastky pôvodné, ako: podobizeň Ferdinanda III. od Františka Luyxa (*1604 Antwerpen, † 1652 Praha), v ruke drží písmo: „Augustissimo Imperatori Ferdinando tertio Hungariae et Bohemiae Regi .... pinxit humillimus servus Fr. Lux.“ Originálny je obraz generála Mikuláša Pálffyho v červených šatoch, od neznámeho nemeckého maliara z XVIII. stoletia. Kopií je viac a to obrazov od Van Dick-a (kráľovná Henrietta Maria), od Tiziana Veceliho a iné pozoruhodné veci sú v tejto sieni. Také sú bronzové, pozlatené orloje (hodiny), robené v Augsburgu v 16. století. Ukazujú nielen hodiny, ale i pohyb a stav nebeských telies a akého svätého mena padne na každý deň. Majstrovské diela, upamätúvajú nás na orloj staromestskej radnice v Prahe. Na stole všimnime si svietnikov zo 14. stoletia od damascenskeho emíra. Svietniky sú z kovu, striebrom vykladané, na nich arabský text hlási ich historický pôvod. Pri nich dve zaujimavé japonské vázy, ďalej pod kozubkom stará bronzová kropenka. Vôkol jasajú sa mozaikové skrine slohu renaisančného, krásne stolice bohatou mozaikou a perlami vykladané, pochádzajú z dóžovho palácu z Benátok. Vzácne sú a milovníkov starožitností zvlášť upútajú dva hrubé sväzky žalmov pochádzajúce zo 16. stoletia. Pálffy cestovával mnoho po svete a kde čo videl umeleckého, cenného a zriedkavého, pokúpil všetko. I tieto knihy doniesol z cesty po Itálii, našiel ich vo Vincencií, v jednom kláštore. Text je do ostatnej litery ručná práca stredovekých mníchov. Litery sú na pergamene. Platinovým zlatom vykladané iniciálky ich zdobia. I laickému oku lahodia, sú utešene. V tejto sieni je konečne pamätný stôl, pri ktorom boli odsúdení horvátski sprisahanci Frankopán a Zrinský. Na stole dva meče sú vyrezané s nápisom: „Paulus: Der. Findt. Es Velore Wirdt. Hach. Und. K. Avet. Es. Vel. Wirdt. Der. Anno 1639...Hicce rebelle caput vindex denessuit ense Frangepane tibi Petre et tibi Zrini...“ (Tu vzbúrencom hlavy pomstlivým zoťali mečom, Frankopane Petre rovnak aj tebe Zrinsky).
Z Huňadovej sály na ľavo vedú viaceré dvere do hosťovských izieb, kde sa kocháme v krásnom zariadení, v starých, mozaikou, koralmi vykladaných mečoch a puškách, v stole mramorom vyloženom, v starobilých kasniach renaisančného a barokového slohu s prekvapujúcimi ornamentami, symbolickými figúrkami, v čistej to práci italského umenia z 15. stoletia; v bohato ornamentovaných kozuboch, v starých lustroch s Minervami, v posteli Pavla Pálffyho s červeným brokátom zatiahnutej, v španielskych stenách z presovaného remeňa, hotovených v Paríži.
Na prevej strane zo sály Huňadovskej preideme do predizby tretieho dvora. V tejto sú originálne obrazy zo 16. stoletia, znázorňujúce obliehanie hradov, Bacchusa – od neznámych nemeckých maliarov.
Odtiaľto vyjdeme na tretí dvor a cez tento do niekdajšieho bytu gr. Jána Pálffyho. Byt je bohato zariadený, súc ozdobený tými najcennejšími vecami. V predizbe visí obraz, ktorý je zo zástavy Jána Kapistrána s nápisom: Anno 1452. Vyobrazuje Krista na kríži s uhorským a českým erbom. Zaujímavý je tu obraz Bojníc. Nad hradom je namaľovaná Justitia s Geniusom, Smrteľnosťou a Vierou. Nápis: 1779. Tento obraz visel v súdnej sieni hradu, pochádza od neznámeho nemeckého maliara. Krásny je obraz P. Marie na meďovom plechu s ľaliovým znakom anžuánskeho rodu. Tento obraz nosieval gr. Pavel Pálffy po bojištiach a upotrebúval ho ako poľný oltár. Okrem týchto obrazov pozoruhodné sú ešte ostatné obrazy zlatom a hodvábom vyšívané, starý, spiežový svietnik, čajový servíz zo serpentinového kameňa.
Z tejto izby prídeme do spálne, v ktorej je sbierka starobilých zbraní, vykladaných slonovou kosťou; na dverách striebrom a zlatom vyšivané záclony, bronzové reliefy.
Konečne prichádzame cez toaletnú izbu do prijímacej sály. Okúzlujúca je v tejto bohato pozlátená, vyrezávaná povala, nádherné náradie, drahé perské a turecké pokrovce, turecký diváň so zlatou výšivkou, oltárny obraz zo 14. stoletia, obraz P. Marie, originál od Andrea di Cione (Orcagna), ktorý žil 1308-1368 vo Firenzi. (V čas pokoja bol tento obraz hoden 48.000 kor.) Na prostriedku sály je vzácna pamiatka: stôl a stoličky donesené z Napoleonovho salónu z Paríža. Toto je najkrajšia izba: nikdy nezabudneme na krásny prvý dojem – dojem lesku, nádhery a noblessy a vďačne by sme pobudli tu i dlhšie, keby nás zvedavosť ďalej nenáhlila. Z tejto siene na pravo je vchod do oratoria krásnym stĺporadím ozdobeného. Odtiaľto je výhľad do kaplnky sv. Jána Kapistrána, postavenej v slohu barokovom. Kaplnku postaviť dala Františka Khuenová, manželka gr. Pavla Pálffyho r. 1662. Oltár a nástenné obrazy v kaplnke sú pozoruhodné a zvlášť veleba architektonických foriem a bohatosť farieb. Kaplnka však nebola úplne dohotovená, ani cieľu svojmu odovzdaná.
Z prijímacej siene na ľavo vedú dvere do spálne, kde sa pozastavíme pri pri krásne vyrezávanej posteli slohu barokového, zastretej starými goblénami, španielskymi výšivkami, pochádzajúcimi od infantky Izabelly. Pri posteli stojí pekný malý svietnik z utešeného kryštálu. Stenu zdobí originálny obraz od neznámeho talianskeho umelca zo 17. stoletia. Predstavuje scénu holdu pastierov malému Ježiškovi. Dve zrkadlá v krásnych rámoch krášlia túto izbu, ale dvíha jej pompu zvlášť pamiatka zriedkavej hodnoty: oceľové zrkadlo madame Pompadourky, ktoré nebohý gróf v Paríži kúpil za drahé peniaze. Nevdojak prebehne človekom cit pominutia ľudskej slávy pri tomto drahocennom zrkadle. Pominula sláva, chýr tejto povestnej ženskej, a zrkadlo, ktoré dostala od kráľa do daru a do ktorého sa pozerala denne – tu je osirotené, opustené, upomínajúc: márnosť nad márnosť a všetko je márne...
Odtiaľto prídeme do pracovnej izby nebohého grófa. Steny sú obložené tapetami z cedrového dreva, starobilými tureckými maľbami a rezbami. Je to všetko so zariadeni izieb nešťastnej srbskej kráľovnej Dragy, od ktorej v ostatných rokoch kúpil Pálffy tieto cenné veci. Vtejto izbe sú neoceniteľné 4 španielske maurské skrine z 13. stoletia, akých nemajú ani mnohé svetové muzeá. Zavretá vyzerá takáto skriňa ako naše staré cechovné truhly. Otvoriac jú však, vidíme nepočetné tajné zásuvky, ktoré slúžily na uschovanie šperkov a klenôt. Cenný je v tejto izbe ešte zaujímavý medený luster a po stenách visiace turecké modlitebné pokrovce.
Z tejto izby sa otvára jedáleň, v ktorej je cenný a zriedka veľký goblén s obrazom Jozefa egyptského a jeho bratov. Na stenách vzácne taniere z majoliky, diela to Urbina a Castellu zo 16. stoletia. Tiež zriedkavé starožitnosti.
Za touto izbou je obrazáreň. Tu je galéria Pálffyovcov. Upúta nás umelecký portrét gr. Jána Pálffyho od známeho českého majstra Václava Brožika (1851-1901). Obraz bol namaľovaný v Paríži. Radom potom visia obrazy biskupa Tomáša Pálffyho, palatina gr. Pavla Pálffyho, gr. Františky Khuenovej, generála gr. Jána Pálffyho atď. Okrem obrazov sú tu vzácne staré skrine, vykladané mozaikou a panoráma: jedon stôl s vyrezanými okienkami, v ktorých sú reliefné obrazy jednotlivých italských miest (Venezia, Firenze atď.) Stará, krásna práca zo 16. stoletia.
Pri tejto izbe je takzv. „Dlhá izba“, ktorá slúžila pre zimnú záhradu. V r. 1919 vyhorela. Tu sú hračky, pochádzajúce z hradu kniežaťa Eugena Savoyu, konečne monumentálné kachle z červeného kameňa.
Odtiaľto cez medené a bronzové dvere ručnou prácou zhotovené a v ohni pozlatené, prídeme hore schodmi vo skale vykresanými do najstaršej čiastky hradu, do štvrtého dvora. Táto časť hradu už v runoch ležala, keď počali hrad opravovať. Tu je stará do skaly vytesaná studňa, hlboká 35 m. Mala kedysi spojenie s rybníkom hradným. Vnútri v studni je jaskyňa, ktorá nad vodou asi na 1 m otvára sa do boku vodorovno a rozprestiera až pod celý horný hrad. Pre ťažký prístup posiaľ není dostatočne preskúmaná.
Z tohto dvora prídeme do vestibulu, kde stoja strieborné sochy kráľa Ľudvika XIV. a akéhosi trubadúra od sochára P. Duboisa z Paríža. Na stene staré zbrane a vzácna pamiatka husitská: mlatec, ktorý od 15. stoletia sa zachoval v hrade. Odtiaľto kamenými schody (uhotovenými zo skál z Karstu) vyjdeme hore do väže. V stene sú výklenky so sochami staršimi a novšími, miestami terrase ponúkajú krásny výhľad na všetky strany. Ustatí vstúpime do izieb v hornom hrade, ktoré zobudia našu usínajúcu vnímavosť svojim zvláštnym nábytkom a čistým, umeleckým vkusom. Náradie týchto izieb je totiž neobyčajné, dľa starobilých originálov z červeného smreku zhotovené. Maľby sú jednoduché. Milo nám je upierať oči na prosté ručné drevorezby po komplikovaných bohato ornamentovaných nábytkoch dolného hradu. Na povale erb Korvina a Pálffyovcov. Izby sú zariadené jednakým vkusom, avšak ešte nedohotovené. Náhla smrť prekrižovala všetky nádherné a veľkolepé plány pána hradu. Mrežovými dverami prídeme do väže. Tu je skvostná mramorová sála. Dlažba je z čistého čierneho a žltého italského mramoru. Je tu niekoľko cenných stoličiek vykladaných drahokamy, poprsné sochy Mojžiša a Abrahama od A. Lansona. Pod oknami na dlažbu vyložené nápisy: „Cuor foete rompe cattira soete.“ „Omnia cum tempore.“ „Vietus in actione.“ „Huc refer principium et finem.“ „Famam extendere factis.“
Teraz sa vrátime a hore schodami ideme na tretie poschodie, kde sú samé tie izby, čo na druhom poschodí, len že nábytok je tu z dubového dreva. Ten istý, prostý ale umelecký vkus všade. Nad mramorovou sálou vo väži je drevená sála. Na povale sú vyrezané erby rodov, z ktorých pochádzaly ženy Pálffyovcov: gr. Erdödyho, Colloreda Mansfelda, Schlika, gr. Czobora, gr. Harnacka, gr. Dessevfyho, gr. Fuggera, gr. Balassu. Na boku do dreva vyrytá volá revolučná pieseň maďarského básnika Petöfiho: „Talpramagyar...“ Hľa tu sa doista omýl stal, ťažko je veriť, žeby gr. Ján Pálffy, aristokrat aristokratov, bol sám dal zvečniť vo svojom hrade túto demokratickú a šovinistickú báseň.
Jdeme zase zpäť a potom schodami hore až do najvyššieho hradu. Tu je izba na zbrane, štíty a rozličné rytierske brnenia. Odtiaľto už len chodby idú okolo väže, odkiaľ pozerajúc cez malé okna uchváti nás utešené panoráma: malebné, milé okolie čarovnej doliny nitrianskej. Väža je 140 m vysoká. Tu si konečne trochu odpočinieme. Ukonaný pohľad náš láska sviežu, kolembavú zeleň okolitých bohatých záhrad zámockých, ďalekých bučinových a borových lesov, smaragdových lúčin a kvetnatých nív.“
Prepísal Milan Greguš 1999-2000