Podrobná história Bojnického zámku

    V roku 1999 napísal Milan Greguš dielko, ktoré veľmi podrobne pojednáva o histórii Bojnického zámku. Dovolím si povedať, že z vecí, ktoré sa vám doteraz dostali do rúk, je to najrosiahlejšie a najpresnejšie opísanie histórie tohoto zámku. Milan predstavuje históriu Bojníc prostredníctvom majiteľov (aj kastelánov a správcov) zámku. Popri tom sa dočítate aj veľa z histórie nášho územia a nezabudol ani na súvislosti, ktoré sa viažu k jednotlivým popisovaným udalostiam.
    Prinášame vám teraz jeho prvú podobu. Stránka má 250 kB a bude sa vám dlhšie naťahovať. Preto ak idete podľa obsahu, ktorí je zatiaľ rozdelený podľa jednotlivých rodov, buďte trpezlivý. V blízkej dobe pribudnú odkazy a vysvetlivky k niektorým pojmom a upresníme obsah. Začítajte sa teda do tohoto rozsiahleho popisu Bojnickej histórie a ak sa vám to zapáči, a chceli by ste niečo z toho použiť, ozvite sa.
    Milan bude s Vami rád diskutovať prostredníctvom e-mailu.

Obsah:                                                        späť na Bojnický zámok

1. História Bojníc
2. Prvá písomná zmienka o hrade
3. Matúš Čák Trenčiansky
4. Noffryovci
5. Thurzovci
6. Pálffyovci
7. Ján XVI.František gróf Pálffy
8. Súčasnosť
9. Literatúra

------------------------------------------------------------------------------------

Geografické údaje a dávne osídlenie Bojníc

Bojnický zámok leží na styku strednej časti Hornonitrianskej kotliny a južného úpätia Malej Magury. Podložím Bojnického zámku je mohutná travertínová kopa, zvyšok zmineralizovaných zvyškov bývalého výdatného termálneho prameňa. Dobré klimatické podmienky a najmä blízkosť tohoto prameňa priťahovala ľudí už oddávna. Prvých ľudí žijúcich v tejto lokalite môžeme bezpečne sledovať už v strednom paleolite (135 000 - 50 000 rokov pred Kristom). Bojnický zámok s jeho blízkym okolím je svojim významom unikátny. Predstavuje jednu z najdlhších a hlavne takmer nepretržite obývaných lokalít na Slovensku.

V roku 1926 objavil bojnický farár, historik a etnograf Karol Anton Medvecký (1875-1937) v prepoštskej jaskyni zvyšky kostí a prehistorických nástrojov. Prepoštská jaskyňa sa nachádza na juhozápadnom okraji travertínovej terasy pod bojnickou farou. V minulosti nebola prístupná, bola súčasťou farskej záhrady a keďže fara je sídlom bojnického prepošta, bol podľa toho odvodený i názov jaskyne.

Dá sa doslovne povedať, že pán farár Medvecký nad svojim objavom spával. Prepoštská jaskynka sa totiž nachádza v travertínovom zráze presne pod bojnickou farou. O začiatkoch svojho výskumu napísal: „Jaskynka ma upútala hneď po príchode. Nechal som k nej urobiť cesty a neskôr odstrániť z povrchu cez stáročia nahromadené smetie. Kopať sa začalo na podnet kustóda Zemského múzea v Brne Františka Pospíšila s pomocou gymnazistov. Našli sme mamutí polzub i sčasti opracované kosti mamutov a iných zvierat a stovky kamenných artefaktov“. Bolo malým zázrakom, že sa vôbec podarilo niečo objaviť. Jaskynka slúžila v čase vojen ako skrýša pre vojakov a strážcov bojnickej pevnosti, ktorí v nej otĺkli kvapľovú výzdobu. Neskôr sa v jaskynke a v jej blízkom okolí zhromažďoval kompost pre farskú záhradu. Po tomto objave Karol Anton Medvecký svoj neodborný výskum v jaskynke zastavil. Objavené veci odovzdal martinskému múzeu a vo výskume sa pokračovalo za prítomnosti erudovaných odborníkov. Neskôr v tejto neveľkej, len osem metrov dlhej jaskyni sa pri výskume (v rokoch 1965-67) našli zvyšky uhlíkov a kostí ulovených zvierat mamuta, nosorožca, pratura, prakôňa a podobne. Nové nálezy pomohli presnejšie datovať časové začlenenie tejto významnej paleolitickej lokality.

Ďalším velkým paleolitickým náleziskom je samotná travertínová kopa pod Bojnickým zámkom, v odbornej literatúre označovaná ako Bojnice III. Rovnako i tu archeológovia nachádzajú jasné stopy po neandrtálskom človekovi, ktorý túto lokalitu obýval. Odkrylo sa tu celkom jedenásť stredopaleolitických vrstiev, to znamená, že naši predkovia toto miesto v danom období jedenásťkrát osídlili. Takáto intenzita je aj v celoeurópskom meradle ojedinelým javom.

Dávnych obyvateľov sem priťahoval horúci minerálny prameň a výborné klimatické podmienky. Doklad o výdatnosti žriedla dnes jasne dokladá mohutná travertínová kopa. V travertíne sa zachovali zvyšky skamenelých živočíchov a rastlín a dnes slúžia pri zisťovaní prírodných zmien počas celých štvrtohôr.

Travertín

Pozornejších návštevníkov Bojníc musí prekvapiť a ohúriť rozsah tejto spomínanej kopy. Bývalé centrálne žriedlo nachádzjúce sa pod Bojnickým zámkom chŕlilo obrovské množstvo horúcej minerálnej vody, ktorá zaplavovala okolie. Táto hydrouhličitanová minerálna voda je pod tlakom sýtená kysličníkom uhličitanovým, pri výstupe z podložia na povrch terénu sa dôsledkom zmeny tlaku z nej vyzráža vápenec. Tak vzniká travertín, jeho charakteristickú pórovitosť spôsobuje unikanie kysličníka uhličitého z vody. Typická sivosť bojnického travertínu je spôsobená zvýšeným pomerom horčíka a vápnika oproti menšiemu obsahu mangánu a železa.

V minulosti musela byť výdatnosť prameňa oveľa mohutnejšia. Veď jeho zmineralizované zvyšky (travertín), zaplavili obrovský priestor pod hradom. Stačí si predstaviť vzdialenosť od Bojnického zámku k farskémi kostolu sv. Martina, ktorú dnes vypĺňa námestie. Celá táto plocha je vlastne mohutný travertínový jazyk - obrovská masa zmineralizovanej minerálnej vody, ktorú vychŕlil prameň pod Bojnickým zámkom!

Dnes bohužiaľ prameň stratil na výdatnosti i „liečivosti“. Stalo sa tak vplyvom dlhotrvajúceho poklesu hladiny podzemných vôd. Erózna báza prameňa sa posunula na nižšiu nadmorskú výšku a v súčasnosti prameň vyviera oveľa nižšie - v malom údolí pod Bojnickým zámkom. Spomínaným poklesom tlakových pomerov sa podzemné vody z podložia miešajú z kvartérnymi vodami (menej mineralizované alebo sekundárne znečistené), a tak prameň dnes už nemá taký liečivý účinok ako v minulosti.

Späť na Obsah

IX. – XII. storočie a najstaršia písomná zmienka o hrade

Najstaršia, i keď nepriama písomná zmienka, sa nachádza v listine zoborského kláštora, vystavenej panovníkom Kolomanom v roku 1113 (zachovala sa v origináli). Listina je vlastne súpisom obrovského kláštorného majetku, rozprestierajúceho sa na veľkom území od Trenčína až po Dunaj. Dôvodom na jej spísanie bol majetkový spor. Táto vzácna listina patrí medzi najstaršie právne dokumenty z celého Uhorska, uložená je v Archíve Nitrianskeho biskupstva v Nitre. Pri vymenúvaní majetkov kláštora sa spomína „de suburbanis Baimoz est terminus fervidus fons et postea est terminus lapis…“. V preklade: „Poniže (v podhradí) Bojníc tvorí hranicu horúci prameň…“. Lokalizácia teda priamo nespomína hrad, ale obyvateľov podhradia - „suburbani“. To znamená, že už v tom čase, v blízkosti termálneho prameňa stálo hradisko.

Hradisko však nestálo na mieste dnešného Bojnického zámku. Známa historička umenia a autorka mnohých monografií o našich hradoch Dobroslava Menclová v časopise Pamiatky a múzeá (3/1954) lokalizuje hradisko takto: „...nad kúpeľmi, na návrší, neskoršie porušenom zboku kameňolomom, možno vidieť doteraz zachované zvyšky valov a priekop. Na západnej strane uzatvárajú rozsiahle hradisko, ktoré siahalo až tesne k dnešným Bojniciam a suverénne ovládalo západné úbočie širokého úvalu rieky Nitry i starú cestu, ktorá tadiaľto prechádzala do Turca a do Poľska. Spomienka na existenciu tohto hradiska trvala asi veľmi dlho, lebo obidve božie muky, ktoré tu boli v 17. stor. postavené, vyznačujú asi jeho diaľkovú os. Je veľmi pravdepodobné, že k jeho pevnostnej sústave patril okrem suburbia (dnešného mestečka Bojníc) aj skalnatý výbežok, na ktorom po zániku hradiska vznikol jeho dedič, stredoveký feudálny hrad...“.

Novšie archeologické prieskumy sa konali v rokoch 1968-69. Tentoraz však archeológovia kopali sondy v areáli farského kostola sv. Martina. Predmetom tohto výskumu bolo zistiť časť základov starého kostola a tým vniesť trochu svetla do dávnej a nevyriešenej otázky - vzniku kostola.

Nitriansky archidiakonát sa totiž už v   XI. storočí delil na viaceré archidiakonáty, jeden z nich tvoril i bojnický. Bojnice ako správne stredisko bojnického vicearchidiakonátu museli mať väčší kostol s farou, kde sídlil vicearchidiakon. Podľa niektorých prameňov stál na mieste dnešného bojnického kostola sv. Martina starší, vicearchidiakonálny kostol z roku 1224. Spomínaný novší kostol sv. Martina bol vraj postavený na jeho mieste v rokoch 1370-1380. Výskum teda sľuboval odhaliť mnohé nové skutočnosti.

V sondách objavili archeológovia veľa kostrového materiálu. Potvrdil sa tak fakt, že v okolí kostola býval cintorín. O jeho dávnej prítomnosti dodnes svedčí i cintorínska kaplnka sv. Michala. Táto, dnes osamotene stojaca kaplnka, bývala vstupom do cintorína. Kaplnka sv. Michala má po úprave v roku 1718 barokový ráz, pochádza však zo XIV. storočia. Pri poslednej úprave kaplnky okolo roku 1950 (bola pristavená pilierová predsieň polkruhového pôdorysu), bolo objavené gotické okno na vonkajšej strane východného uzáveru a na západnej stene kamenné profily gotického triumfálneho oblúka.

V sondách sa našlo veľa črepového materiálu ranostredovekého charakteru, zvyšky stavebného materiálu (omietka), železné predmety (klince, nožíky, podkovy, úlomky zámkov, ba i fragment kľúča). Nálezy boli časovo zaradené do XIII. – XIV. storočia. V odkrytých hroboch našli archeológovia mimo kostrových nálezov i milodary ako medailóny, farebné korálky, prsteň, zvyšky bronzových ozdôb a mince, ktoré patrili medzi najcenejšie nálezy. Celkove sa podarilo získať 23 kusov mincí rôzneho časového obdobia a stupňa zachovalosti. Väčšina z nich bola identifikovaná, najstaršou mincou bol strieborný denár Ladislava I. z XI. storočia. Ďalšie storočie reprezentoval strieborný fenig vydaný okolo roku 1215 a minca z čias vlády Ondreja II. Viacerými mincami bolo zastúpené i XV., XVI. a XVII. storočie. Najmladšia minca pochádzala z roku 1766, teda z obdobia panovania Márie Terézie. V tomto čase cintorín pri kostole zanikol. Bol nahradený novým, mimo mestečka.

Archelologickými sondami sa síce nezistili stopy základov najstaršieho kostola, mnohé zničené a porušené hroby však svedčia o jeho prestavbe. Potvrdila sa existencia cintorína v tesnej blízkosti kostola, v ktorom sa nepretržite pochovávalo od XII. storočia. Nebola teda dokázaná existencia cirkevnej organizácie mimo hradskej fary (starší kostol), kostrové a iné nálezy túto možnosť nevylučujú. Budúci podrobnejší a rozsiahlejší prieskum by iste pomohol potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu staršieho kostola. A nielen to, podľa niektorých úvah by mohlo spomínané hradisko - predchodca dnešného bojnického hradu - mohlo byť v okolí dnešného kostola. Výhodná poloha na travertínovom ostrohu by tomu nasvedčovala.

Hoci sa dedina Bojnice spomína viackrát v listinách z XIII. storočia, prvá písomná zmienka, v ktorej sa vyslovene spomína Bojnický hrad, pochádza z obdobia takmer o dve storočia neskôr, z roku 1302. S určitosťou išlo už o kamenný hrad, predchdcu dnešného Bojnického zámku, staré hradisko bolo zrejme už opustené.

V neskorších písomnostiach vystupuje Bojnický hrad pod názvami „Baymach“, „Boynicz“, „Bojnicz“, „Bajmocz“, „Weinitz“, „Waymich“, „Bajmocz“, „Bojnicze“.

Prvými známymi feudálnymi vlastníkmi bol veľmoži z rodu Hont-Poznan.

Rod Hont - Poznanovcov

Hont-Poznanovci sú starým veľmožským rodom, pravdepodobne slovanského pôvodu. Genealogické počiatky rodu Hont-Poznanovcov nie sú spoľahlivo objasnené. Vieme, že členovia tohoto rodu, veľmoži Hont (Hunt) a Poznan (Paznan, Pázman) pomohli kráľovi sv. Štefanovi potlačiť pohanskú vzburu jeho strýka Kopáňa (Koppány). Túto historickú udalosť, o ktorej má história len kusé správy, kolorujú mnohé legendy. V roku 997 bohatý župan Kopáň, sídliaci v Zadunajsku (dnešné Maďarsko) pozbieral početnú armádu a tiahol na Ostrihom, aby mladého panovníka zavraždil a zmocnil sa jeho trónu. Štefanovi sa vraj len šťastím podarilo preplávať Dunaj a zachrániť si tak život. Putoval potom popri Hrone na sever a zastavil sa až v dnešnej dedine Bíňa. Tu sa usadil a zhromažďoval vojsko, s ktorým chcel poraziť spupného Kopáňa. Vtedy vraj k nemu prišli na pomoc dvaja veľmoži Hont a Poznan so svojimi družinami. Sľúbili kráľovi Štefanovi vernosť a zaviazali sa slávnostnou prísahou, že kráľa neopustia, pokým Kopáňa neporazia. V Bíni sa zhromaždilo početné vojsko a vybudovalo opevnený tábor (zvyšky valov, ktorým bol tento mohutný tábor opevnený, sa zachovali dodnes). Kopáň si netrúfol prekročiť Dunaj a napadnúť územie dnešného Slovenska. Štefanove vojsko opustilo Bíňu, prekročilo Dunaj a na hlavu porazilo Kopáňa spolu s jeho vernými. Povstanie trvalo len jeden rok, podľa kroník bolo už v roku 998 zlikvidované. Panovník Kopáňa za jeho zradu kruto potrestal, dal ho sťať a rozštvrtiť. Pre výstrahu boli vraj kusy jeho mŕtveho tela vyvesené na štyroch mestských bránach v Uhorskom kráľovstve. Inak pochodili veľmoži Hont a Poznan. Kráľ ich za pomoc a vernosť štedro odmenil.

Hontovci vlastnili rozsiahle majetky v Hontianskej stolici v údolí Ipľa a jeho prítokov. Poznanovci mali majetky zasa v okolí údolia rieky Nitry. Poznanovci asi vymreli po meči a zhruba v druhej polovici XII. storočia sa oba rody spojili. V prvej polovici XIII. storočia sa spojený rod rozdelil na tri vetvy, z ktorých sa vyčlenilo a osamostatnilo viacero šľachtických rodov (Forgáchovci, Batthyánovci, Pogányiovci, grófi zo Svätého Jura a Pezinka). Toľko teda stručne o histórii tohoto slávneho rodu, ktorého členovia boli prvými vlastníkmi Bojnického hradu.

Synovia veľmoža Kazimíra z rodu Hont-Poznan

Z konca XIII. storočia sa zachovali listiny, ktoré nám udávajú mená prvých (dnes známych) feudálnych majiteľov Bojnického hradu. Boli to synovia veľmoža Kazimíra z bíňanskej vetvy rodu Hont-Poznanovcov, Pangrác, Ugrin, Peter, Lampert, Ladislav a Štefan, ktorým patrili štyri hradné panstvá: Bojnice, Prievidza, Čachtice a Tematín.

Kazimírovi synovia sa v časoch vlády Ondreja III. spolčili s Matúšom Čákom – Trenčianskym. Neváhali po Matúšovom boku podieľať sa na násilnostich a drancovaní i cirkevných majetkoch. Významnou mierou tak prispeli k rastúcej feudálnej anarchii. Matúš Čák-Trenčiansky sa však nepekne zachoval aj ku svojim najbližším spoločníkom a v príhodnej chvíli ich zbavil všetkých starých majetkov. Pred rokom 1297 násilím obsadil Bojnický hrad, ktorý patril Poznanovcom.

Panovník Ondrej III. z dôvodu zneužitia moci zbavil Matúša hodnosti kráľovského palatína. Matúš však nerešpektoval panovníkovu moc a naďalej sa správal na svojich majetkoch ako neobmedzený vládca, Bojnický hrad vlastnil až do roku 1299. V tomto roku ho od neho späť spolu s inými hradmi vybojovali súrodenci Ugrin, Peter a Lampert z rodu Hont-Poznanovcov, ktorý prebehli ku kráľovi Ondrejovi III. Vďačný panovník im za to, že mu pomohli čiastočne zlomiť Matúšovu moc, vrátil staré dedičné majetky - okrem spomínaných Bojníc to boli i Čachtice, Piešťany (Tematín), Prievidza a Rajec. Matúš Čák platnosť tejto donácie neuznal a ani po jeho smrti roku 1321 sa synom Ugrina a Lamperta nepodarilo nič získať z týchto rozsiahlych rodových majetkov.

Kazimírovym synom patrili spomínané panstvá, vrátane Bojnického, zrejme celú druhú polovicu XIII. storočia. Napriek tomu okolnosti získania týchto rozsiahlych majetkov nie sú známe. Rovnako so vzrastajúcou mocou sebavedomého Matúša Čáka-Trenčianskeho mizli i nádeje Kazimírovych synov na udržanie rodových majetkov.

Späť na Obsah

Matúš Čák-Trenčiansky

Matúš III. Čák pochádzal z rodu Čákovcov, v histórii je známy pod prívlastkom „Trenčiansky“. Narodil sa asi v roku 1260 ako syn palatína Petra, ktorý získal rodový majetok na Slovensku. Jeho matku ani manželku podľa mena nepoznáme. Mal syna Matúša, ktorý zomrel ešte za otcovho života v roku 1318.

Matúš Čák-Trenčiansky zdedil po otcovi, palatínovi Petrovi, Komárno a Senicu. Tieto majetky ďalej rozmnožil po smrti svojho bezdetného strýka Matúša, ktorý mu poručil majetky v Bratislavskej stolici, Jasovce na Ponitrí, Nemčice a tribút v Topoľčanoch. Niekedy v tomto období (presný rok nie je známy) zdedil po bratovi magistrovi Čákovi hrad a panstvo Oponice a ďalšie menšie majetky v Hontianskej, Komárňanskej a Ostrihomskej stolici. O tri roky neskôr kúpil polovicu panstva Červený Kameň. V roku 1293 zomrela aj strýkova žena a Matúš tak zdedil i hrad a panstvo Uhrovec. Bol bratislavským županom, sudcom Kumánov, v rokoch 1293-96 zastával funkciu kráľovského koniarnika. Od roku 1297 zastával najvyššiu hodnosť - palatína krajiny. Všetky tieto vysoké funkcie a hodnosti mu okrem bohatých príjmov prinášali aj veľký vplyv a moc.

Matúš Čák-Trenčiansky výraznejšie do politiky vstúpil prvýkrát v roku 1291. V službách uhorského panovníka Ondreja III. sa zúčastnil spolu s vojvodcom a taverníkom Abrahámom (zvaným Červený) dobývania niektorých pohraničných hradov, ktoré zaujal rakúsky vojvoda Albrecht. Od Rakušanov sa im podarilo dobiť späť mesto Bratislavu a Plavecký hrad. Panovník Ondrej III. udatného Matúša Čáka-Trenčianskeho o rok neskôr odmenil titulom kráľovského najvyššieho lovca a funkciou bratislavského župana.

Práve v tejto dobe, 14. januára roku 1301, po jedenástich rokoch panovania v Budíne zomiera uhorský kráľ Ondrej III. Matúšovu rozpínavosť nemá kto zastaviť, navyše po panovníkovej smrti vzniká v krajine anarchia. Jeho smrťou vymrel po meči i celý panovnícky rod Arpádovcov. O veľkosti a významnosti tejto rozvetvenej dynastie svedčí aj to, že priamo či nepriamo z nej vzišlo 23 uhorských kráľov. O vyprázdnený uhorský trón sa uchádzali až traja nástupcovia, dokladajúc svoje právo na trón príbuzenskými vzťahmi k arpádovcom.

Prvým bol dvanásťročný český kráľovič Václav, ktorého protežoval jeho otec - český panovník Václav II. Mladý kráľovič bol totiž od roku 1298 zasnúbený s Alžbetou, dcérou posledného arpádovského kráľa Ondreja III. Navyše kráľovičovou starou mamou bola Kunigunda (Kunhuta), vnučka arpádovského panovníka Bela IV. Druhým uchádzačom o uhorský trón bol Oto Bavorský. Jeho matkou bola Alžbeta, dcéra uhorského arpádovského kráľa Bela IV. Tretím a posledným vážnym uchádzačom o uhorský trón bol Karol Róbert z Anjou. Jeho nároky sa tiahli už s menom jeho starej mami Márii. Tá bola dcérou arpádovského panovníka Štefana V.

Ako vidno všetci traja mali na uhorský trón riadny dedičský nárok a ani jeden z nich sa ho nechcel vzdať. Zvíťaziť a zasadnúť na trón mohol z nich len ten, ktorý mal najväčšiu podporu domácej uhorskej šľachty. Tá však pri rozhodovaní nebola jednotná a časť podporovala mladého Václava a druhá časť Karola Róberta.

Mladý panovník Václav, korunovaný v Budíne daroval Matúšovi časti Trenčianskej a Nitrianskej stolice spolu s Bojnickým hradom. Matúš sa ich však zmocnil skôr a tak donácia bola len zlegalizovaním daného stavu. Neskoršie sa Matúš zmocnil majetkov opátstva na Panónskej hore a nitrianskeho biskupstva, následkom čoho vyriekol nad ním kardinál Gentile v roku 1311 cirkevnú kliatbu - interdikt. Súčasne ho vyzvali, aby vrátil všetky cudzie majetky. Opäť neposlúchol, naopak chystal sa na ozbrojený boj s panovníkom.

Na vrchole svojej moci patril medzi najmocnejších uhorských feudálnych oligarchov na prelome XIII. a XIV. storočia, sčasti alebo úplne ovládal 14 stolíc a asi 50 hradov. Jeho panstvo sa rozprestieralo od rieky Moravy po Zvolenský les, od moravsko-sliezskych hraníc na severozápade po Dunaj na juhu (s výnimkou Bratislavskej stolice). Na tomto území si počínal ako nezávislý vladár, vymenúval vlastných županov a kastelánov. Mal vlastného dvorského sudcu, notára, taverníka a palatína (do roku 1318 bol ním Felicián Zach), ba razil aj vlastné mince. Na svojich panstvách vládol pevnou rukou, nespoľahlivých ľudí podľa vtedajších zvyklostí pre výstrahu nemilosrdne trestal. História nám zanechala o tom svedectvo aj v osobe kastelána zaniknutého prievidzského hradu Ladislava Pecha, ktorého „za trvalú vernosť preukázanú kráľovi a svätej korune“ uväznil, nechal mučiť a ako zradcovi dal odseknúť prst. Nakoniec ho prepustil za veľké výkupné - 3000 mariek.

Jeho moc definitívne zlomila vlastne až smrť. Zomrel na Trenčianskom hrade bez potomkov v roku 1312. Zaujímavé je, že o tomto zheroizovanom „pánovi Váhu a Tatier“ vieme len veľmi málo. Nevieme presne kedy sa narodil, ani kedy zomrel, kde je pochovaný, ba ani ako vyzeral. Všetky jeho portréty pochádzajú z oveľa neskorších storočí a jeho hrob s údajnými ukrytými pokladmi hľadajú rôzni bádatelia podnes.

Po jeho smrti v roku 1321 boli hneď dobyté jeho hrady, medzi nimi i Bojnice, ktoré pripadli späť kráľovi. Panovník poveril správou bojnického kráľovského domínia bána Giletha.

Rod Gilethovcov

Gilethovci pochádzali zo šľachtickej rodiny pôvodom zo Žambéku v Zadunajsku. Bán Gileth sa do roku 1320 tituloval v listinách ako „comes de Baymocz et Preuge“ (gróf z Bojníc a Prievidze). Neskôr sa stal palatínom a po roku 1330 prebrali vedenie správy bojnického panstva jeho dvaja synovia Ján a Mikuláš.

Mikuláš Gileth

Mikuláš Gileth (Giletfi, Gileti, Galathi) mal otca Gileta, o ktorom je známe, že mal majetky v Bratislavskej stolici. Presný rok narodenia jeho syna Mikuláša história nepozná. Gilethovci však neboli feudálny majitelia hradu, boli len kráľom menovaní kasteláni. To znamená, že v jeho mene spravovali a bránili hrad. Nasvedčujú tomu i dobové listiny, v ktorých sú Gilethovci označovaní len ako kasteláni - správcovia Bojnického hradu (castellanus de Boymoch).

V roku 1335 sa Mikuláš Gileth stal kapitánom Bojníc. V tejto hodnosti zotrval mimoriadne dlho - 17 rokov. Samozrejme k obrane Bojníc patril predovšetkým hrad, kde vykonával i funkciu kastelána. V roku 1339 sa stal na dva roky županom Turčianskej stolice, vrchol v kariére dosiahol v roku 1342, kedy sa stal uhorským palatínom. V tejto najvyššej funkcii pôsobil 14 rokov až do svojej smrti. V roku 1343 navštívil s kráľovnou-matkou Alžbetou Neapolsko. Do Neapolska sa o sedem rokov vrátil, tentoraz však v rámci vojenského ťaženia. V roku 1346 sa zúčastnil neúspešného pokusu vyslobodiť Zadar z obliehania Benátčanmi. Bol členom kráľovského sprievodu k pápežovi do francúzskeho Avignonu.

Na Bojnickom hrade sa iste odrazila sláva i majetok tohoto šľachtica. Hodnosť palatína mu umožňovala a s prestížnych dôvodov ho i nútila žiť prepychový život. Z ciest po cudzine si iste privážal okrem cenných predmetov i nové poznatky, ktoré našli uplatnenie i na Bojnickom hrade.

Mikuláš Gileth zomrel v roku 1356, zanechal po sebe štyroch synov, Jána, Ladislava, Dominika a Ondreja. Ladislav sa dal na cirkevnú dráhu a stal sa vesprémskym biskupom, hrad Bojnice po ňom zdedil syn Ján.

Ján Gileth

Presný dátum narodenia a úmrtia Jána Giletha história nepozná. Vieme, že pôsobil v stoličnej a krajinskej správe. Dlhší čas zastával funkciu novohradského, nakrátko i vesprémskeho župana. V krajinskej správe zastával funkciu kráľovského taverníka. Po jeho smrti panovník Bojnický hrad v roku 1367 zálohoval Ladislavovi, opavskému kniežaťu.

Ladislav z Opole

Ladislav z Opole, knieža Opavské má svoj prídomok odvodený z poľskej Oppelie, dnes v Poľskom Sliezsku. Ladislav z Opole bol v priateľskom styku s uhorským panovníkom Ľudovítom I. Veľkým. Nečudo, veď Ľudovítova matka bola dcérou poľského kráľa Vladislava I. Neskôr, po smrti poľského kráľa Kazimíra III. si Ľudovít Veľký zasadol i na poľský trón. (V skutočnosti v jeho mene vládla matka Alžbeta). Jeho dedičský nárok na poľský trón sprevádzali ostré protesty tamojšej šľachty. Preto sa snažil nakloniť si ju mnohými darmi a sľubmi.

Ladislavovi, opavskému kniežaťu sa z titulu jeho palatínskej funkcie ušli viaceré uhorské hrady a domíniá (napríklad hrad Hrušov, Trenčín a iné). Od roku 1367 sa stal kráľovským poverencom Bojnického hradu. Bohatému kniežaťu neveľmi nevyhovoval usadený život a správa svojich majetkov, radšej vyhľadával dobrodružstvá a radovánky. Vlastníctvo hradu Bojnice znamenalo preň len krátku epizódu v živote a nakoniec domíniá v hornej Nitre z dnes neznámych dôvodov opustil.

Páni z Jelšavy

Niekedy sa uvádza tento rod ako „Jelšavský“. Ich prídomok je odvodený od východoslovenskej obce Jelšava, okres Rožňava (v historických prameňoch „Ilsva“, svoj dnešný názov „Jelšava“ dostala prvýkrát až v roku 1920).

Leustach z Jelšavy

Bojnický hrad získal v roku 1395 do zálohu od panovníka Leustach z Jelšavy. Bol to typ ambiciózneho muža, z nepatrného východoslovenského šľachtica sa prepracoval až na funkciu uhorského palatína. Požíval kráľovu dôveru a veľkú úctu na panovníckom dvore. Leustach z Jelšavy vynikol aj ako udatný vojak. Z histórie vieme, že bojoval v tureckej vojne, kde ho hneď v prvej bitke pri Nikopole roku 1396 zajali. Turci podľa svojej obyčaje žiadali za zajatca vysoké výkupné. Leustach patril medzi vplyvnú a bohatú šľachtu (bol i palatínom) a tak sa požadovaná suma stanovila na 50 000 zlatých. Bola to obrovská suma, ktorú zajatcova rodina nevládala zaplatiť. Leustachova manželka spolu so synmi Petrom a Jurajom sa preto rozhodli zálohovať hrad Hrušov, ktorý im patril a získané peniaze použiť na výkupné. Zálohovali i obce Koš, Nováky, Bystričany, Čereňany a Hornú Ves do zálohu hrušovskému hradnému panstvu za 6000 zlatých. Suma však nepostačovala a tak sa pripojili aj ich sestry Ilona a Hedviga a spoločne zálohovali celý rodový majetok. Zúfalá rodina si požičiavali peniaze, ba i cenné predmety od rôznych bohatých šľachticov. S utŕženými peniazmi vyslali spoľahlivého posla k tureckému sultánovi. Posol sa vrátil až po dlhom čase a rodine oznámil smutnú správu, že Leustacha nenašiel. Sultán medzi tým povolil, aby zajatec mohol žiť na ostrove Lesbos pod dozorom istého Janovčana, ktorý bol sprostredkovateľom tohoto „obchodu“. Na začiatku roka 1400 už bolo jasné, že túto veľkú sumu rodina nemôže do stanoveného termínu zohnať. Leustach ešte v roku 1395 napísal na ostrove testament, v ktorom odkázal veľkú časť svojich majetkov vo Vacovskej župe opátstvu na Panónskej hore s tým, aby jeho opát vykonal púť do Ríma. Ďalšiu sumu, 150 zlatých florénov, odkázal na dostavbu kláštora sv. Kríža blízko Prievidze a vrátil sa nazad do tureckého zajatia, kde čoskoro zomrel.

Deti Leustacha z Jelšavy mali veľké problémy vypovedať nájomné zmluvy. Po vyplatení zálohu 20. augusta 1408 sa spomínané zálohované dediny opäť prinavrátili bojnickému panstvu.

Juraj a Peter z Jelšavy

Jelšavskovci na hrade dlho nepobudli. Leustach vlastnil Bojnice len jeden rok a jeho dvaja potomci, Juraj a Peter v roku 1429 zomreli, nezanechajúc mužských potomkov. V skromných písomných správach z tohoto obdobia sa nám zachovalo meno kastelána Bojnického hradu. V roku 1397 bol ním Obich, v službách Juraja z Jelšavy.

Za Jelšavských sa v roku 1397 odčlenili Bojnice od prievidzskej farnosti. Z pôvodného bojnického hradného kaplánstva sa stala samostatná fara. Z týchto čias sa zachoval písomný dokument o spore medzi bojnickým farárom a duchovným Reniszom v Slovenskom Pravne. Bojnický farár sa žaloval Helene, žene Juraja Jelšavského, že jej muž neoprávnene daroval príjmy filiálneho kostola v Slovenskom Pravne spomínanému duchovnému. Juraj na príhovor manželky vrátil príjmy z fílie do bojnickej fary. Z tohto dokumentu sa teda dozvedáme i meno manželky Juraja Jelšavského.

Panovník rok po vymretí pánov z Jelšavy Bojnický hrad znovu prenajal. Novými majiteľmi sa v roku 1430 stali Noffryovci (Onophriovci).

Späť na Obsah

Noffryovci

Noffryovci (Noffri, Nifere, Onofri) pochádzajú z talianskej Florencie, do Uhorska prišli za panovania Ľudovíta Veľkého. Členovia tohoto rodu vynikli prevažne ako obchodníci, nadobudli zemanský stav a vplyv v správe krajiny. Popri spravovaní tridsiatkov boli poverení aj funkciou komorských mincovných grófov, pod kontrolou mali aj obchod so soľou. Boli oddanými prívržencami Žigmunda Luxemburského, patrili medzi najvýznamnejších odporocov husitov na Slovensku. Zakladateľom rodu v Uhorsku bol Bardo Noffry (Onophrius), pôvodom z talianskej Florencie. Na základe svojich odborných znalostí v hospodárstve a financiách sa stal správcom kráľovských tridsiatkov (comes tricesimarum) v Uhorsku.

Mal štyroch synov, Leonarda, Jána, Valentína (zvaného i Bardo) a Jakuba.

Leonard, Ján, Valentín a Jakub Noffry

Kráľ Žigmund Luxemburský v listine z 8. januára roku 1430 udelil donáciu na hrad spolu s panstvom Bardovým synom Leonardovi, Valentínovi, Jánovi a Jakubovi. Boli to prví Noffryovskí nájomcovia Bojnického hradu a panstva.

Panstvo v tom čase tvorili mestečká Pravno, Prievidza Bojnice a poddanské dediny Malá Čausa, Handlová, Jánova Lehota, Brezany, Koš, Dubnica, Poruba, Cach Tužina, Gajdel, Nedožery (s mýtnym právom), Jalovec, Brusno, Hernoch, Veľká Čausa, Lazany a Necpaly. Táto donácia bola vlastne náhradou za predchádzajúci noffryovský majetok - Pilišku v Zalskej stolici.

Noffryovci sa „štedrému“ panovníkovi okrem vernej služby odvďačili i po duchovnej stránke. Valentín Noffry založil v roku 1455 fundáciu v Bojnickom kostole sv. Martina v hodnote 50 zlatých a polovicou dôchodku mlyna v Nedožeroch. Bojnický farár bol povinný vydržiavať dvoch kaplánov, ktorí každý deň mali slúžiť omšu za duchovné spasenie nebohého cisára Žigmunda Luxemburského (zomrel 1437), za jeho predchodcov a nástupcov a za rodičov a rodinu zakladateľa fundácie. Fundácia obsahuje podrobné informácie na aký úmysel a akým spôsobom sa má omša odbavovať.

Bratia Noffryovci dostali Bojnický hrad v napätej situácii. Do oblasti hornej Nitry prenikali husitské oddiely, ktoré rabovaním a plienením naháňali tunajším obyvateľom hrôzu. Ján Noffry už 23. októbra 1430 zo strachu pred husitmi žiadal listom magistrát mesta Bratislavy, aby mu povolili uschovať sudy z vínom v bratislavských pivniciach. Strach bol oprávnený, o rok neskôr (v roku 1431) prenikli husiti prvý raz na majetky Noffryovcov. Husitské oddiely zanechávali na našom území v dobytých pevnostiach svoje posádky. Pre Hornú Nitru bola najnebezpečnejšia posádka v Lednici (okr. Púchov), ktorá ohrozovala okolie. Ján Noffry vedel o ich plánov od svojich špiónov. Listom zo dňa 25. novembra 1432 informoval kremnickú mestskú radu a žiadal ich o pomoc. Prosba bola márna a pomoc zrejme neprišla, lebo husiti prenikli z Lednice cez Rajec do hornej Nitry, dobili a zničili neopevnenú Prievidzu a Nedožery. O rok neskôr získala kontrolu nad týmto územím husitská posádka v Topoľčanoch. I tá podnikala lúpežné výpady do okolia, medzi inými napadla len pred rokom vyrabovanú Prievidzu a vypálila ju. Husiti tu takto lúpili a drancovali majetky svojich nepriateľov Noffryovcov až do roku 1434, kedy protihusitská ofenzíva prinútila Topoľčiansku posádku vzdať sa. Nebolo to však zadarmo, museli jej zaplatiť výkupné 9000 zlatých. Po vyhnaní husitských posádok z Topoľčian, Trnavy a Skalice vymenoval panovník súrodencov Jána a Leonarda Noffryovcov za kapitánov mesta Skalica.

Neisté pomery však pokračovali. Boje o nástupnícke právo po smrti panovníka Albrechta v roku 1439 zasiahli i hornú Nitru. O poľských vojakoch, ktorí prišli podporiť kandidatúru Vladislava I. Jagelovského sa dozvedáme z listu Leonarda Noffryho. Ten v roku 1439 píše do Kremnice, že Poliaci pod vedením Mikuláša Szkarleckého dobyli bojnický kostol, ktorý pomocou kremnického vojska zasa oslobodili. Od Kremnice však žiada, aby mu mešťania poslali na obranu ešte 100 pešiakov. V liste oznamuje, že s prosbou o pomoc sa obráti i na panovníka a svojho brata, ktorý je v kráľovom sprievode.

Po utíšení týchto vojnových udalostí, ktoré ťažko doliehali predovšetkým na poddaný ľud, synovia Jána Noffryho, Albert a Imrich založili v Bojnickom kostole oltár k úcte sv. Antona Pustovníka. Listinou z 24. júna roku 1479 založili oltárníctvo - kaplnku zabezpečili majetkami v Lazanoch. Bojnický farár ako správca oltára sv. Antona mal s výnosov spomínaného majetku vydržiavať kaplána, ktorý slúžil za zakladateľov sväté omše. (Niekedy sa uvádza, že Noffryovci kaplnku ku kostolu pristavili. Architektonický prieskum dokázal, že je staršia a vznikla už v prvej polovici XIV. storočia). Noffryovci nevlastnili Bojnický hrad dlho. Počas ich krátkej, 55-ročnej držby bojnického panstva na hrade bývali a väčšina ich listín je datovaná priamo na Bojnickom hrade. Hrad bol rozšírený a asi už vtedy výstavný, a dobre opevnený. Podľa dobových správ, na rozdiel od okolitých mestečiek a dedín ktoré boli neraz vydrancované a vypálené, odolal vojenským nájazdom. Noffryovci sa rovnako pozorne starali aj o svoje panstvo, kde založili i niekoľko nových fár.

V posledných desaťročiach XV. storočia sa nad Noffryovským rodom začínajú sťahovať chmáry. Zo štyroch Bardových synov mali deti len bratia Valentín a Ján. Valentín mal dcéru Katarínu a Ján štyroch synov, Alberta, Imricha, Onofriho a dcéru Brigitu. Medzi rokmi 1479 - 1484 pomreli všetci Jánovi synovia, nažive zostal len posledný člen rodu - Onofrius. Za manželku mal Žofiu, rodenú Pongrácz, zomrel však bez potomkov v roku 1485 a s ním vymrel i rod Noffryovcov. Bojnické panstvo spolu s hradom pripadlo späť do kráľovského majetku, za správcu bol vymenovaný liptovský župan Mikuláš Czecze. O štyri roky neskôr, v roku 1489 Bojnický hrad znovu zmenil majiteľa. Panovník Matej Korvín ho daroval svojmu synovi Jánovi Korvínovi.

Ján Korvín

Ján Korvín sa narodil 2. apríla 1473 v Budíne ako nemanželský syn panovníka Mateja I. Korvína a viedenskej meštianky Barbory Edelpökovej.

Kráľovský otec nemal manželských potomkov a tak sa snažil ľavobočkovi Jánovi zabezpečiť nástupníctvo na uhorský trón. Jánovi sa ušlo primeranej výchovy, okrem latinčiny ovládal aj maďarčinu, nemčinu a češtinu. Otec ho obdaril rozsiahlymi majetkami v Liptovskej stolici a ako šesťročného ho menoval liptovským kniežaťom. Ako 16-ročnému mu v roku 1489 daroval Bojnický hrad. Ľavoboček Ján Korvín bol pre svoju nápadnú krívavú chôdzu prezývaný „chromý“.

Uhorská šľachta však v obave, že Ján bude pokračovať v centralistickej politike svojho otca jeho nástup na trón nepodporovala a presadzovala za panovníka slabého Vladislava II. Jagelovského. Ján Korvín sa pokúsil presadiť svoj nárok na trón i vojenskou silou. Bol slavónskym bánom a tak ho v tomto úsilí podporovala slavónska a chorvátska šľachta. Utrpel však porážku a jeho verní prešli na stranu Vladislava II. Jagelovského.

Ján po smrti svojho otca v roku 1490 mal labilné postavenie, čo využili Ján a Štefan Zápoľskovci. Prostredníctvom intríg a finančných machinácií sa už v roku 1493 zmocnili Bojnického hradu. Ján Korvín o jedenásť rokov neskôr, v mladom veku 31 rokov zomrel. Skonal 12. októbra roku 1504 v Krapine, pochovaný je v Lepoglave.

Pamiatkou na Jána Korvína sa môže pýšiť i bojnická fara. Listinou zo dňa 23. októbra 1490 rozšíril pôvodné oltárnictvo sv. Antona, založeného Noffryovcami. K majetkom pridal desatinu z plodín, vína, šafránu, oviec a prasiat dochovaných na bojnickom panstve. Za tento dar mali byť slúžené sväté omše za večné blaho jeho otca, panovníka Mateja Korvína.

Počas vlastníctva Jána Korvína boli spravovaním Bojnického hradu poverení kasteláni Rafael Majthényi a neskôr Peter Poky. Obidvom kastelánom treba pre ich význam v histórii hradu venovať samostatnú kapitolku.

Kasteláni Peter Poky a Rafael Majthényi

Po smrti kráľa Mateja Korvína v roku 1490 prešli jeho majetky na nemanželského syna Jána. Správou majetkov bol však poverený kráľovský pokladník a jágerský biskup Urban Dóczy. Ten často požičiaval nebohému kráľovi väčšie sumy peňazí. Tieto pohľadávky z časti neboli splatené ani po panovníkovej smrti a tak si jágerský biskup ponechal ako náhradu jeho majetky, medzi inými i Bojnický hrad. Vtedajší bojnický kastelán v službách Jána Korvína - Rafael Majthény bol vzdialený príbuzný jágerského biskupa Urbana. Spoločne sa dohodli, že Korvínov dlh splatia odvádzaním poplatkov z Bojnického panstva do Urbanovho vrecka. Ján Korvín si netrúfal zakročiť proti biskupovi Urbanovi, toto šafárenie zastavila až biskupova smrť v roku 1491. Onedlho po ručiteľovej smrti Ján Korvín kastelána Rafaela Majthényiho odvolal a na jeho miesto vymenoval zadunajského zemana Petra Pokyho. Nebola to šťastná voľba, na hrad sa dostal zákerný, ziskuchtivý a bezohľadný kastelán, o ktorom sa podnes zachovali mnohé legendy. Ján Korvín za svoju chybnú voľbu takmer doplatil životom. Raz, keď sa vracal z kúpeľov do hradu, dal kastelán Poky vytiahnuť padací most a odmietol ho vpustiť do hradu. Ba čo viac, vyslal za ním najatých ľudí, aby zo zavraždili. Jánovi Korvínovi sa podarilo zachrániť len útekom. Hrad onedlho vydal Poky Štefanovi Zápoľskému, ktorý tvrdil, že požičal väčší obnos peňazí ešte Jánovmu otcovi Matejovi Korvínovi. Ako náhradu za údajný nezaplatený dlh si ponechal Bojnický hrad. Ján Zápoľský pod týmto nátlakom uznal v roku 1494 zabratie Bojnického hradu Zápoľským. Kapitánom hradu v jeho službách sa stal Vavrinec Salczar zo Záblatia.

Vierolomného kastelána Pokyho však zastihol spravodlivý trest. Bol vojakmi chytený a odvedený do Budína. Tu bol postavený pred súd, kde ho Ján Gyulai (zástupca Jána Korvína) pre nevernosť žiadal pre výstrahu rozštvrtiť. Rozsudok potvrdený panovníkom Vladislavom II. bol vykonaný v roku 1496 na námestí Svätého Juraja v Budíne.

Vráťme sa však na Bojnický hrad. Ten v čase spomínaného rozsudku už tri roky patril inému majiteľovi, Štefanovi Zápoľskému.

Rod Zápoľskovcov

Uhorský magnátsky rod Zápoľskovcov (Zapoljski, Szapolyai, Zápolya) pochádzal z chorvátskej dediny Zapolja, od ktorej si odvodzoval svoj prídomok. Význam rodu, pôvodne drobných chorvátskych zemanov, stúpol až v druhej polovici XV. storočia. Na dnešnom území Slovenska im patrili rodové majetky - hrady a panstvá Spiš a Kežmarok. Okrem nich vlastnili ďalšie rozsiahle majetky vo viacerých stoliciach. Členovia tohoto rodu zastávali dôležité funkcie v správe Uhorska, ba dokonca Ján Zápoľský (1487-1540) bol štrnásť rokov uhorským protikráľom. Erb Zápoľských predstavuje štít delený štvrtením. Vo všetkých poliach je rovnaká heraldická figúra leva, stojaceho na zadných labách s dvihnutým chvostom, obráteného doľava (heraldicky doprava).

Štefan Zápoľský

Štefan Zápoľský bol synom Ladislava Zápoľského a Doroty (priezvisko nepoznáme). Presný dátum Štefanovho narodenia nevieme. Stalo sa tak niekedy medzi rokmi 1425-1430. Detstvo strávil na dvore uhorského miestodržiteľa Jána Hunyadiho, kde sa mu dostalo primeranej výchovy. Oženil sa s Katarínou, rod. Drugeth, s ktorou mal dcéry Kristínu a Veroniku. Manželka Katarína čoskoro zomrela a vdovec Štefan sa okolo roku 1483 oženil druhýkrát. Jeho druhou manželkou sa stala tešínska kňažná Hedviga (?-1531). Z tohoto manželstva mal dve dcéry, Magdalénu, Barboru (1495-1515) a dvoch synov, Jána II. (1487-1540) a Juraja II. (okolo 1490-1526). Rok 1487 priniesol Štefanovi Zápoľskému dve prelomové udalosti. Narodil sa mu prvý syn Ján II., neskorší uhorský kráľ. V tom istom roku zomrel bez potomkov jeho bohatý a vplyvný starší brat Imrich a Štefan sa stal dedičom jeho majetkov i titulov. Vynikol predovšetkým ako schopný a udatný vojak. V roku 1482 bojoval s kráľom Matejom Korvínom proti cisárovi Fridrichovi a padol do zajatia dvoch nepriateľských vojakov. Štefan Zápoľský jednému vytrhol meč, obidvoch vojakov zabil a vyslobodil sa zo zajatia. Štefan Zápoľský bol rozhodne muž činu. Podobne si počínal na politickom poli. Šikovným manévrovaním a prechádzaním z jedného politického tábora do druhého získaval moc a vplyv v Uhorsku. Ctižiadostivý Štefan Zápoľský útočil i na najvyššiu métu a usiloval sa získať uhorskú korunu. Tento cieľ sa podaril až neskôr jeho synovi Jánovi II. Zápoľskému.

Po smrti kráľa Mateja Korvína upadol do podozrenia, že ho spolu so Štefanom Báthorym otrávil. Nielenže nepomohol jeho synovi Jánovi Korvínovi na kráľovský stolec, ale vraj sa zmocnil aj kráľovských šperkov. Vraj mnoho šperkov s puncom havrana (corvin, lat. - havran) bolo po tejto lúpeži vo vlastníctve Štefana Zápoľského. V roku 1453 sa stal kapitánom Horného Uhorska, túto funkciu vykonával takmer štyridsať rokov. V rokoch 1473-1478 a 1486-1499 bol hlavným županom Spišskej stolice, 1481-1499 Trenčianskej a v rokoch 1492-1494 Šarišskej stolice. Po roku 1490 vykonával funkciu miestodržiteľa Rakúska. Dňa 29. marca roku 1492 bol v Budíne zvolený za uhorského palatína. Túto najvyššiu svetskú funkciu v Uhorsku vykonával až do svojej smrti. Radí sa medzi najväčších a najmocnejších magnátov tých čias v Uhorsku.

Štefan Zápoľský získal Bojnický hrad v roku 1493. Hrad nevlastnil dlho, o šesť rokov neskôr, v septembri roku 1499 zomrel v dnešnom maďarskom meste Pápa. Pochovaný je v pohrebnej kaplnke Zápoľskovcov, v katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule, kde sa podnes nachádza jeho epitaf z červeného mramoru. Reliéfna podobizeň na náhrobku ho zobrazuje ako statného, pevne rozkročeného muža chudej tvári, podľa dobovej módy bez fúzov, odeného v plnej zbroji s rozvinutou koruhvou po boku. Jeho manželka, tešínska kňažná Hedviga, ho prežila o dlhých 32 rokov. Zomrela na Trenčianskom hrade 16. apríla roku 1531. Jej syn Juraj ju dal po smrti previezť a pochovať vedľa manžela Štefana (pochovaná bola 12. mája toho istého roku). O majetky po nebohom Štefanovi sa starala vdova Hedviga.

Po dovŕšení dospelosti prevzal dedičstvo po otcovi jeho syn Ján II. Zápoľský.

Ján II. Zápoľský

Ján Zápoľský sa narodil 29. marca 1487 na Spišskom hrade - rodovom sídle Zápoľskovcov. Jeho otec bol Štefan Zápoľský (1425, 1430 -1499), matka tešínska kňažná Hedviga (? - 1531). Mal jedného vlastného brata Juraja (?-1526), dve sestry - Barboru (1495-1515), Magdalénu a dve nevlastné sestry Kristínu a Veroniku.

Mladý Ján mal vynikajúce podmienky a predpoklady pre svoju závratnú kariéru. Už ako šesťročný sa stal námestníkom strážcu uhorskej koruny. Dvanásťročnému Jánovi zomrel otec a stal sa tak dedičom jeho obrovských majetkov. Keďže však v čase otcovej smrti bol maloletý, o dedičstvo sa do jeho dospelosti staral tútor, ktorým bol ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakócz (1442-1521). Na podnet vplyvného arcibiskupa bol sotva trinásťročný Ján Zápoľský vymenovaný panovníkom za spišského župana. Nahradil tak vo funkcii svojho nedávno zomrelého otca. Jánova závratná kariéra pokračovala vedno s jeho ambicióznymi chúťkami na uhorskú korunu. Na jeho návrh odhlasoval uhorský snem v roku 1505 zákon, podľa ktorého sa po vymretí poľskej dynastickej rodiny Jagelovcov môže stať uhorským kráľom len domáci veľmož. Už v tom čase bol Ján Zápoľský najbohatším uhorským magnátom, jeho majetok a vplyv prevyšoval i samotného kráľa Vladislava II. Jagelovského.

K uhorskej svätoštefanskej korune sa pokúšal dostať všetkými možnými spôsobmi.Jednou z možností ako ju získať bolo priženiť sa do panovníckeho rodu. Ján II. Zápoľský využil i túto možnosť a uhorského kráľa Vladislava II. požiadal o ruku jeho dcéry Anny dokonca dvakrát. Prezieravý panovník mu žiadanú dcéru nedal, udelil mu však na zmierenie v roku 1510 hodnosť sedmohradského vojvodu. O štyri roky neskôr sa Ján II. Zápoľský neslávne preslávil pri krutom potlačení Dóžovho povstania. V roku 1515 sa realizovala manželská zmluva medzi panovníckymi rodmi Habsburgovcov a Jagelovcov. Dedič uhorskej koruny, Vladislavov deväťročný (!) syn Ľudovít si zobral za manželku vnučku cisára Maximiliána Habsburského. Dokonca i Ľudovítova staršia sestra Anna, o ktorú sa Ján Zápoľský nedávno neúspešne uchádzal, sa mala podľa zmluvy vydať buď za samého cisára Maximilána alebo za niektorého jeho vnuka. Týmto sa uzavreli pre mocichtivého Jána Zápoľského možnosti na získanie svätoštefanskej koruny. Nie však nadlho. Nadišiel známy a pre Uhorsko nešťastný 29. august roku 1526, kedy pri Moháči Turci porazili uhorskú armádu a na úteku sa v bažinách utopil i mladý, 20-ročný panovník Ľudovít II. Jagelovský. Ktovie ako by táto bitka dopadla, keby dorazil na bojisko i Ján II. Zápoľský. Ten stál so svojim takmer 15 tisícovým vojskom nečinne neďaleko Segedína a napriek naliehavým kráľovym výzvam do boja nezasiahol. V boji padla takmer celá svetská i cirkevná uhorská elita a územie dnešného Slovenska necelých dvesto rokov znepokojovali turecké a následne i cisárske vojská. Ján II. Zápoľský sledoval svoj egoistický cieľ. Smrťou mladého panovníka sa nečakane znovu uvoľnila cesta na uhorský trón. Zápoľský nemeškal a zanedlho po panovníkovej smrti sa dal 11. novembra toho istého roku v Stoličnom Belehrade korunovať za uhorského kráľa. Nárok na uhorskú korunu mal podľa nástupnických zmlúv však aj Ferdinand Habsburský. Oproti Jánovi Zápoľskému mal väčšie šance vyhnať Turkov z krajiny a to presvedčilo časť uhorskej šľachty, ktorá ho 17. novembra roku 1526 v Bratislave zvolila za kráľa.

Pre krajinu tým vznikla nebezpečná situácia, veď v priebehu jedného mesiaca boli zvolení dvaja králi. Nepomohlo ani rokovanie o kompromise medzi zástupcami oboch kráľov v roku 1527 a tak bolo len otázkou času, kedy sa bude toto dvojvládie riešiť vojenskou cestou. V lete toho istého roku už vtrhlo do Uhorska Ferdinandovo vojsko najaté z Čiech a Nemecka. Bez väčších problémov Ferdinand ovládol Západné Slovensko. Tento rýchly postup Zápoľského natoľko zaskočil, že utiekol z hlavného mesta - Stoličného Belehradu. Ferdinandove vojská postupne zlomili odpor protivníkov a sám Zápoľský utiekol do Poľska. Tu sa však naplno ukázala Zápoľského ctibažná povaha, pre ktorú neváhal uviesť krajinu do záhuby. Spolčil sa s tureckým sultánom, ktorý mu prislúbil vojenskú pomoc v jeho práve na korunu. Zápoľský si týmto sebeckým skutkom poštval mnohých voči sebe, pápež ho dokonca exkomunikoval.

Nastalo smutné obdobie vojenských konfliktov medzi oboma kráľmi. Spor nepriniesol definitívne víťazstvo ani jedného, jeho ťažké dôsledky však znášal poddaní ľud. Až napokon v roku 1538 unavení a vyčerpaní bojovníci o svätoštefanskú korunu pochopili, že definitívnym víťazom nemôže byť ani jeden a uzavreli po dvanástich rokoch, v roku 1538, vo Veľkom Varadíne tajný mier. Uznali sa navzájom za suverénnych vládcov a rozdelili si Uhorsko na dve časti. Ferdinand ovládal západnú a severnú časť krajiny s hlavným mestom Bratislavou. Zápoľskému zostalo Sedmohradsko, Zadunajsko a časť severovýchodného Slovenska s Košicami. Ján II. Zápoľský v poslednej tretine svojho života čiastočne získal to, po čom túžil celý život. Mohol nerušene vládnuť na svojom území.

Dlho sa však z tohoto víťazstva netešil. V roku 1540 mu jeho mladá manželka porodila jeho prvého syna Jána Žigmunda. Šťastný, 53-ročný Zápoľský potomka tak výdatne oslavoval, že ho z nemierneho pitia a jedenia porazilo a o dva týždne v sedmohradskom Šebeši zomrel. Jeho telo bolo prevezené do Stoličného Belehradu a pochované medzi uhorských kráľov. Tri roky po jeho smrti Turci dobili Belehrad, vnikli do kráľovskej hrobky a vytiahli z nej pozostatky Jána II. Zápoľského. Mŕtve telo, ktoré Turci zhanobili a meštania Belehradu okradli, neskôr pochovali na inom mieste.

Smrťou Jána II. Zápoľského sa skončilo kráľovské dvojvládie, uhorským kráľom na celom území sa stal jeho protivník Ferdinand I. Habsburský. Ten dal Bojnický hrad už v roku 1527 do držby svojmu vernému Alexejovi I. Thurzovi (okolo 1490-1543).

Späť na Obsah

Rod Thurzovcov z Betlanoviec

Thurzovci pochádzajú z obce Betlanovce (okres Spišská Nová ves), z čoho je odvodený aj ich predikát „de Bethlenfalva“. Najstarší predkovia tohoto hornouhorského rodu sa zjavujú v prvej štvrtine XV. storočia ako príslušníci nižšej šľachty vo výsadnej oblasti spišských kopijníkov.

Význam, bohatstvo a vplyv Thurzovského rodu stúpol koncom XV. storočia, kedy vznikla thurzovsko - fuggerovská spoločnosť. Zaoberala sa ťažbou, spracovaním a predajom medenej rudy z okolia Banskej Bystrice. Zaujímavé a na tú dobu veľmi ojedinelé bolo, že v tomto období sa Thurzovci angažovali v rámci meštianskeho stavu. Kapitál nadobudnutý z obchodnej činnosti investovali do pozemkového vlastníctva a tak sa ako zemepáni rozsiahlych majetkov vrátili späť do šľachtického stavu. Thurzovci postupne nadobudli taký rozsiahly majetok, že sa zaradili medzi najbohatšie magnátske rody vtedajšieho Uhorska. V roku 1607 ich panovník Rudolf II. povýšil do grófskeho stavu a zároveň im polepšil erb. Prvým thurzovským vlastníkom Bojnického hradu bol Alexej I. Thurzo, v držbe tohoto rodu bol hrad až do roku 1636, celkove 109 rokov.

Alexej I. Thurzo

Alexej I. Thurzo sa narodil okolo roku 1490 ako syn Jána II. Thurza (1437-1508) a Barbory, rodenej Beckovej - dcéry krakovského mešťana. Mal štyroch vlastných súrodencov, Jána V. (1492–1558), Katarínu (?-1535), Hedvigu (? - ?), Uršulu (zomrela mladá) a piatich nevlastných, Jána IV. (1466-1521), Stanislava I. (1470-1540), Juraja III. (1467–1521), Magdalénu a Margitu.

Bol dvakrát ženatý, jeho prvou manželkou bola Anna, rodená Szatmáry, druhou Magdaléna Széchy, rodená Székely. Alexej I. nemal mužských potomkov, jeho prvé manželstvo bolo bezdetné, z druhého mal len dve dcéry, Annu a Alžbetu.

Po smrti svojho otca v roku 1508, keďže jeho dvaja starší bratia boli biskupmi, sa stal hlavným predstaviteľom rodu. Prevzal i funkciu jedného z predstaviteľov slávnej, bohatej a vplyvnej thurzovsko-fuggerovskej spoločnosti „Ungarische Handel“, ktorú založil jeho otec 15. novembra 1494 v Bratislave. Spoločnosť sa zaoberala podnikaním v banskom priemysle. Mala v prenájme štiavnické bane a hute na spracovávanie rudy. Spracovanú rudu vo forme kvalitnej medi a striebra expedovala do cudziny. Spoločnosti sa darilo natoľko, že už v XV. storočí mala monopolné postavenie vo svetovom obchode s meďou. Tu sa začína a z tohoto zdroja pochádza veľké bohatstvo a vplyv Thurzovského rodu. Bohatstvo budilo samozrejme i nenávisť, z ktorej vznikol spor medzi Thurzovsko-Fuggerovskou spoločnosťou a uhorskými stavmi. Uhorské stavy obviňovali spoločnosť zo znehodnocovania razených mincí a vyvážania striebra do cudziny, Alexej I. Thurzo sa dokonca na krátky čas dostal i do väzenia.

Spor napokon utíchol, Alexej I. po roku 1525 zanechal obchod a začal sa venovať kariére pri dvore. Zastával mnohé významné správne a hospodárske funkcie v Uhorsku. Bol kremnickým komorským grófom, hlavným kráľovským správcom, kráľovským pokladníkom, od roku 1528 dedičným spišským županom a napokon od roku 1532 zastával desať rokov svoju najvyššiu funkciu - kráľovského miestodržiteľa.

Na panovníckom dvore bol obľúbený. Po tragickej správe o výsledku bitky pri Moháči v roku 1526, obstaral pre vydesenú čerstvú kráľovskú vdovu kone. Dal naložiť na voz jej cenné veci s pokladmi a postaral sa o jej včasný odchod z Budína do Bratislavy. Tento pohotový čin mu zaistil trvalú priazeň i u kráľovnej.

Bojnický hrad daroval nový panovník Ferdinand I. za verné služby Alexejovi I. Thurzovi osobitnou donačnou listinou z 1. novembra 1527. Po moháčskej bitke navádzal protikráľ Ján II. Zápoľský vplyvného Alexeja I. aby prešiel do jeho tábora a sľuboval mu Bojnický hrad. Alexej Thurzo zostal verný svojmu panovníkovi a prezradil mu Zápoľského ponuku. Kráľ Ferdinand jeho vernosť odmenil udelením držby na Bojnický a Spišský hrad. Tak sa stal Alexej I. prvým thurzovským majiteľom hradu. Zápoľský ako spojenec Turkov však Thurzovi túto zradu oplácal a tak turecké vojská neraz vyplienili Thurzovské majetky. Prvýkrát sa tak stalo v roku 1530, kedy preniklo turecké vojsko pod velením Amurata k Bojniciam, už vtedy vychýrenému kúpeľnému miestu. Bližšie o tom podáva správu učený humanista Mikuláš Istvánffy (1538-1615), vo svojej latinsky písanej kronike „Historiam de rebus Ungaricis libri XXXIV“:

„...Amuratovi prikázal sa vypraviť s hercegovinskými jednotkami na Bojnice. Toto mestečko je tiež preslávené a povestné svojimi kúpeľmi, i tým, že tu pramení rieka Nitra. Mestečko bolo prázdne, lebo obyvateľstvo zutekalo a utiahlo sa do hradu. Amurat ho podpálil. Dozvedel sa, že obyvatelia zahnali zo strachu pred nepriateľom množstvo drobného i veľkého dobytka do okolitých hôr. Keď mu tamojší obyvatelia, ktorí boli medzi jeho zajatcami, označili miesta, kde je dobytok, vypátral ho a zmocnil sa ho. Táto pohroma bola pre obyvateľstvo o to žalostnejšia a krutejšia, že nastala počas vianočných sviatkov, ktoré tu ľud s radosťou slávieval a teraz sa všetko nečakane zmenilo na žiaľ a slzy, čo na nich ešte väčšmi doľahlo. Turci po viac ako 15-dňovom beztrestnom potulovaní a vyčíňaní a ničení všetkého, čo im prišlo do cesty, odohnali so sebou veľké stáda dobytka, odvliekli približne desaťtisíc zajatcov a preplnení a obohatení korisťou vrátili sa do Pešti k svojim jednotkám, ktoré tam pred nájazdom ponechali…“

Vojakom teda ako vždy šlo o korisť. Tureckým zvlášť, lebo vo väčšine nedostávali žold. Ich motiváciou a odmenou bola korisť, ktorú si bezohľadne vyberali. O Bojnický hrad sa Thurzovci iste náležito starali. Bol zrejme dobre opevnený, pretože turecké vojsko sa ho vážnejšie nepokúšalo dobýjať. Zbedačení obyvatelia Bojníc si tak zachránili aspoň holý život, mestečko však zostalo vypálené. Alexej I. Thurzo bol rozhľadený a vzdelaný muž. Je známe, že okrem latinčiny a nemčiny ovládal i poľštinu a slovenčinu. Udržiaval písomné styky s poprednými humanistickými vzdelancami tých čias. Slávny učenci mu z vďaky a úcty venovali svoje spisy. Medzi nimi bol napríklad i slávny Erazmus Rotterdamský (1467-1536), ktorý mu venoval výklad Plutarchovej knihy „De non irascendo“ (1527). Alexejovo bohatstvo a vzdelanie sa iste odzrkadlilo i na vzhľade a interiéri Bojnického hradu. Z tejto doby sa nám zachoval i cenný údaj o Bojnických kúpeľoch, ktoré boli vyhľadávaným miestom na liečenie mnohých chorôb (najmä reumatizmu). V roku 1549 vyšla v Bazileji knižka od humanistického vzdelanca, ktorý pôsobil na východnom Slovensku - Juraja Wernhera knižka „De admirandis Hungariae aquis hypomnemation“ (O podivuhodných vodách Uhorska). Autor v nej venoval bojnickým kúpeľom pomerne obsiahlu stať, v ktorej spomína i Alexeja I. Thurza. Pre jej cenné informácie je príslušná stať uvedená v celku:

„V neveľkej vzdialenosti od rieky Váhu sú teplé vody aj pod zámkom Bojnice, ktorý je majetkom rodiny Thurzovcov. Z nich Alexej Thurzo, ktorý meno svojej rodiny veľmi preslávil a v Uhorsku získal po kráľovi najvyššiu moc, tieto teplé pramene pomocou štvorhranne tesaných skál upravil ako vodné nádrže. Tieto kamenné kvádre sa stupňovite znižovali a kúpajúcim slúžili ako schody a na sedenie. Hoci jeden prameň od druhého je len máličko vzdialený, predsa je zjavný rozdiel v ich teplote. Oddelené sú od seba múrom. Tieto kúpele, ktoré majú lahodnú teplotu vody, sú prístupné len pre príslušníkov šľachty. Druhé kúpele môže používať na kúpanie ľud.“

Záverom možno ešte dodať, že spomínaná úprava kúpeľov - vybudovanie schodíkov - sa udiala okolo roku 1540.

Alexej I. Thurzo zomrel 25. januára 1543, pochovaný je v chráme sv. Jakuba v Levoči. Ešte za svojho života kúpil od levočských mešťanov v tomto farskom kostole čestné miesto uprostred hlavnej lode, ktoré si vyvolil za miesto posledného odpočinku pre seba i pre svojich potomkov a ostatných členov rodu. Tu, uprostred lode, sa nachádzal jeho krásny renesančný mramorový epitaf z roku 1543 obklopený kovanou mrežou. V roku 1753 so súhlasom Mikuláša Csákyho náhrobníky rozobrali, krypty vyprázdnili a kostol znova vydláždili. Jednotlivé náhrobné kamene zamurovali vedľa krstiteľnice v kostolnej lodi, kde sa nachádzajú podnes. Alexejov epitaf s latinským nápisom patrí medzi najcennejšie renesančné epitafné plastiky na území Slovenska. Bronzová doska v reliéfe zobrazuje zomrelého v plnej zbroji naľavo pred krucifixom, umiestneným na pozadí perspektívne podanej niky s kazetovou klenbou. Na pravej strane epitafu je zobrazená jeho manželka s dcérami.

Alexej I. Thurzo nám zanechal svedectvo o sebe i vo svojom testamente. Odkázal v ňom mestu Levoči 10 tisíc uhorských zlatých na štipendiá pre kazateľa, dvoch študentov a na podporu chudobných. Väčšiu finančnú čiastku daroval nemocniciam v Bratislave, Trnave a v Hlohovci, kde aj podporoval rozvoj evanjelických škôl. V roku 1542 daroval mestu Levoča neskorogotický meštiansky dom v Košiciach (tzv. levočský dom).

Alexej I. Thurzo nemal mužských potomkov, no chcel aby jeho majetky zostali v jeho rodovej vetve. So súhlasom panovníka v roku 1543 testamentárne odkázal panstvá Tematín, Richnava, Šintava a Hlohovec svojim dvom dcéram Alžbete a Anne. Mladšiemu bratovi Jánovi V. (1492-1558), ktorého za týmto účelom povolal zo Sliezska, zanechal spišské a bojnické panstvo. Ján V. mal v tom čase už 51 rokov a bol stále slobodný. Z tohto dôvodu predvídavý Alexej uviedol v testamente, že ak umrie bez mužských potomkov, majú po ňom zdediť Bojnické panstvo jeho prasynovci Stanislav II. (okolo 1531-1586), Hieronym (? - 1576) a Alexej II. (pred 1550 – 1594).

Ostatní členovia thurzovského rodu boli s jeho záveťou pochopiteľne nespokojní a tak sa začal dlhotrvajúci spor, ktorý sa skončil až v roku 1596. V tomto roku totiž zomrela bez potomkov jediná Alexejova vnučka Anna, vydatá Salmová (Alžbetina dcéra). Jej majetky sa dedičstvom dostali znovu do vlastníctva Thurzovcov. Zdedili ich Stanislav III. (?-1625), Mikuláš II. (?-1609) a Krištof III. (?-1614) Thurzo, pravnuci Alexejovho staršieho brata Juraja III. Thurza. Tí si majetky medzi sebou podelili, Stanislav dostal šintavské a hlohovské panstvo, Mikuláš bojnické a Krištof spišské panstvo.

Ján V. Thurzo

Ján V. Thurzo sa narodil v roku 1492 v poľskom meste Kraków ako syn Jána II. Thurza (1437-1508) a krakovskej meštianky Barbory, rodenej Beckovej. Mal piatich nevlastných súrodencov, Jána IV. (1466-1520), Stanislava I. (1470-1540), Juraja III. (1467-1521), Magdalénu, Margitu a štyroch vlastných, Alexeja I. (okolo 1490 -1543) a Katarínu (?-1535), Hedvigu a Uršulu (zomrela mladá).

Ján žil pôvodne v Slieszku na zakúpených panstvách Pszczyna a Woława, kde sa venoval správe Thurzovsko-Fuggerovskej spoločnosti. V roku 1542 sa spolu s bratom Alexejom I. dohodol na rozdelení majetku. Brat mu testamentárne poručil panstvá Bojnice a Spiš. O rok neskôr (v roku 1543) brat Alexej zomrel. Ján III. Thurzo predal sliezske majetky, usadil sa na Slovensku a venoval sa zdedeným panstvám. Okrem majetku získal po bratovi i dedičnú funkciu spišského župana. Vdova po zosnulom Alexejovi I., jeho dcéry a najmä vplyvný zať Andrej Bonaventúra Báthory s testamentom nesúhlasili a tak vznikol rodinný spor. Bojnický hrad naďalej vlastnila vdova Magdaléna, rodená Székely. Dlhoročný spor, ktorý sa z toho vyvinul, nevyriešili ani svetské a cirkevné zásahy. Napriek tomu, že vdova Magdaléna sa neskôr znovu vydala (po tretíkrát) za moravského šľachtica Jána z Pernštejna, je uvedená v daňovom zozname Bojnického hradu ešte i v roku 1553 ako držiteľka tohoto panstva. Súd sa napokon postavil na stranu Jána V. Thurzu a prikázal vdove, aby mu ho vydala. V roku 1543 sa dostavil do Bojníc nitriansky kanonik Valent de Nagy Komar spolu s palatínovým poverencom, aby previedli nariadenie súdu a vdove hrad odobrali. Provízor hradu Blažej ich však odmietol vpustiť do hradu a odkázal im, že jeho pani sa odvolala priamo ku panovníkovi, ktorý vydal príkaz na odloženie prípadu. Zo zachovaných protokolov tohoto procesu, nie je jasné ako sa spor skončil.

Aj druhý - Spišský hrad, ktorý Ján V. získal záveťou bol zdrojom súdneho sporu. Celých šesť rokov sa oň súdil so svojou neterou Annou, vydatou Báthoryovou. Nakoniec si musel svoje právo vybojovať násilím. Na jar roku 1550 vytiahol s vojskom z Bojníc na Spišský hrad a obsadil ho. Potom si vymohol od kráľa na tento hrad a panstvo novú donačnú listinu. Pre istotu si dal do nej vyslovene napísať, že majetok je dedičný len po meči a nie po praslici.

Zavádzanie a podpora protestantizmu Thurzovcami na svojich panstvách priniesla skoré výsledky. Ján V. Thurzo povolal z nemeckého Wittenbergu do Bojníc evanjelického pastora M. Gašpara Capislanusa už v roku 1550. Po ňom nasledovali Tomáš Osvald a Pavel Vranka, ktorý sa spomína v roku 1577 už ako bojnický prepošt. Podobná situácia bola i v susednej Prievidzi, kde pôsobil evanjelický pastor už v roku 1556. Poddaný na thurzovských panstvách tak pod vplyvom zemepánov prechádzali z katolíckej konfesie na protestantskú. Dialo sa presne podľa latinského príslovia „cui regio, eius religio“, čiže „čia zem, toho i náboženstvo“. Situácia sa neskôr znovu zmenila príchodom nových zemepánov, ktorý reformáciu potláčali a poddaných privádzali späť na katolícku vieru.

Ján V. Thurzo nevlastnil Bojnický hrad doživotne. V roku 1549, snáď znechutený a unavený majetkovými spormi, ho dal do zálohy druhostupňovému synovcovi, nitrianskemu biskupovi Františkovi Thurzovi (1512-1574) z oravsko-bytčianskej vetvy rodu. Ján V. svoj samotársky život (nikdy sa neoženil) dožil na Spišskom hrade, kde 29. marca 1558 vo veku 66 rokov i zomrel. Pochovaný je vo farskom kostole sv. Jakuba v Levoči.

František Thurzo

Zakladateľ oravsko-bytčianskej vetvy Thurzovského rodu František Thurzo sa narodil v roku 1512 ako syn Jána VI. Thurza, zvaného „Krivý“ (?–1627) a Anny. Mal brata Juraja IV. a tri sestry, Katarínu, Annu a Žofiu.

V skorom veku osirel a jeho poručníkom sa stal jeho druhostupňový strýko Alexej I. Thurzo. Strýko mu zabezpečil dôkladné vzdelanie a poslal ho na teologické štúdiá do Talianska. Vzdelaný František sa už ako 22 ročný stal županom Oravskej stolice. O šesť rokov neskôr sa stal už predstaveným Uhorskej komory so sídlom v Bratislave, túto funkciu vykonával takmer až do svojej smrti. Vplyvný strýko mal s ním však aj iné plány. Hoci František nebol vysväteným kňazom (absolvoval len teologické štúdium), v roku 1543 vymohol u kráľa Ferdinanda I. jeho menovanie za nitrianskeho biskupa. O rok neskôr sa stal skutočným administrátorom biskupstva a o sedem rokov neskôr, v roku 1550 menovanie potvrdilo i kardinálske konzistórium. Napriek tomu František Thurzo kňazské svätenie neprijal, užíval len príjmy plynúce z biskupského majetku.

František Thurzo bol posledným potomkom vo svojej rodovej vetve a jeho smrťou hrozilo vymretie celého rodu. Z tohto dôvodu sa roku 1555 biskupstva zriekol, na čo dostal pápežské povolenie. O rok neskôr, ako 44-ročný sa oženil s Barborou, rodenou Kostkovou (?-1561), dcérou bohatého a mocného Mikuláša Kostku. S touto manželkou splodil dve deti, dcéru Agnešu, vydatú Serényiovú a syna Imricha, ktorý zomrel v detskom veku. František Thurzo po smrti svojho svokra získal do zálohy jeho hrady Orava a Lietava s prislúchajúcimi panstvami. Výhodnou kúpou získal ďalšie majetky - Bytču a Hričov.

V roku 1561 zomrela chorľavá Barbora Kostková, nezanechajúc mužského potomka. Rok po smrti prvej manželky sa neúnavný František Thurzo oženil druhýkrát s Katarínou, rodenou Zrínyi (?-1585). Svadba sa konala 21. júna 1562 na hrade Monyorókerék. S manželkou Katarínou splodil okrem synov Juraja V. (1567-1616), a Františka II. (1570 - zomrel ako dieťa) aj tri dcéry, Annu (1565-?), Uršulu (1570-?) a Katarínu (1571-?). Týmto sobášom sa rod geneticky posunul ďalej a prerástol do oravsko-bytčianskej vetvy.

František Thurzo sa po zrieknutí titulu nitrianskeho biskupa priklonil k protestantskému vierovyznaniu. Po svojom konvertovaní sa stal horlivým podporovateľom protestantizmu na svojich panstvách. Od roku 1556 zastával funkciu dedičného župana Oravskej stolice, od roku 1557 bol kráľovským radcom a krátko pred smrťou sa v roku 1571 stal hlavným kráľovským dvormajstrom.

František Thurzo, zakladateľ oravsko-bytčianskej vetvy thurzovského rodu, zomrel na svojom najobľúbenejšom sídle - Lietavskom hrade roku 1574 vo veku 62 rokov. V testamente poručil svoje majetky jedinému (žijúcemu) synovi Jurajovi IV. (1567-1616). Ten však v čase otcovej smrti mal len sedem rokov a tak bolo potrebné ustanoviť tútora. Stal sa ním vzdialený príbuzný z augsburgskej vetvy Stanislav II. Thurzo (okolo 1531-1586), ktorý Bojnický hrad vykúpil späť zo zálohy. Spolu s bratmi Hieronymom (? - 1576) a Alexejom II. (1550-1594) sa potom ujali správy hradu a jeho panstva. Týmto sa splnil dedičský testament, ktorý ešte v roku 1543 napísal Alexej I. ohľadne Bojnického hradu.

Hieronym Thurzo

Dátum narodenia Hieronyma Thurza nepoznáme, bol synom Krištofa I. Thurza (? – pred 1539) a Zuzany, rod. Erdödy. Mal súrodencov Stanislava II. (okolo 1531-1586), Alexeja II. (pred 1550-1594), Krištofa II. (? - zomrel ako dieťa), Annu a Magdalénu (? – 1576). Okrem toho, že býval na Bojnickom hrade, nevieme o jeho živote a rodine nič bližšieho. Podľa niektorých historikov študoval na univerzite v Taliansku, tento fakt však nie je spoľahlivo dokázaný.

Zomrel v roku 1576 bez mužských potomkov a po jeho smrti prevzali jeho podiel bratia Stanislav II. (okolo 1531-1586) a Alexej II. (1550-1594).

Stanislav II. Thurzo

Stanislav II. Thurzo sa narodil okolo roku 1531 (presný dátum nevieme) v nemeckom meste Augsburg, ako syn Krištofa Thurza (? - pred 1539) a Zuzany, rod Erdödy. Mal troch bratov, Alexeja II. (pred 1550-1594), Hieronyma (?-1576), Krištofa II. (zomr. ako dieťa) a dve sestry, Annu a Magdalénu (? - 1576).

Stanislav II. Thurzo prežil svoju mladosť vo svojom rodnom nemeckom meste Augsburg. Oženil sa s Katarínou, rodenou Choron, spoločne však nemali nijakých potomkov. Po smrti svojho prastrýka Jána V. v roku 1558, ktorý ho v testamente označil za svojho dediča, sa vrátil do Uhorska. Spolu s majetkami prevzal i stoličné hodnosti, v roku 1559 sa stal spišským županom a správcom Spišského hradu. Po smrti Františka Thurza v roku 1574, ako tútor jeho syna Juraja spravoval až do roku 1579 aj Oravský hrad.

Stanislav II. Thurzo patrí medzi prvých Thurzovcov, ktorí sa otvorene prihlásili k reformácii. I on podporoval a rozširoval reformné myšlienky na svojich panstvách, využíval pri tom svoje úzke kontakty s kolískou protestantizmu - Nemeckom.

Stanislav II. Thurzo po svojom strýkovi Jánovi V. nezdedil len majetky, ale i rodinné spory o ne. Vleklý spor o Spišský hrad medzi ním a ženskými potomkami Alexeja I. sa skončil až v roku 1563 smrťou poslednej žijúcej dcéry Alžbety. O trinásť rokov rokov sa nepríjemná situácia opakovala. V roku 1576 sa Katarína Zrínska, vdova po Františkovi Thurzovi, znovu vydala. Keďže Stanislav II. Thurzo bol tútorom ich maloletého syna Juraja V. Thurza, vypukol medzi ním a čerstvo vydatou vdovou nový spor o správu majetkov.

Stanislav II. Thurzo, snáď pod tlakom týchto nepríjemností, sa v roku 1583 vzdal županskej funkcie. V pokročilom veku (mal okolo 50 rokov), odišiel späť do Nemecka, kde 6. júna 1586 v rodnom Augsburgu zomrel. Správa Bojnického hradu zostala na najmladšom bratovi Alexejovi II. (1550-1594).

Alexej II. Thurzo

Alexej II. Thurzo sa narodil pred rokom 1550 (presný dátum nepoznáme) ako syn Krištofa I. Thurza (?-pred 1539) a Zuzany, rodenej Erdödy. Mal troch bratov, Stanislava II. (okolo1531-1586), Hieronyma (?-1576), Krištofa II. (zomr. ako dieťa), sestry Annu a Magdalénu (? - 1576).

Oženil sa v roku 1569 s Barborou rodenou Zrínyi (1551-?), s ktorou mal štyroch synov - Stanislava III. (1576-1625), Mikuláša II (?-1609), Krištofa III. (1583-1614), Alexa III. (? - 1597) a tri dcéry - Magdalénu, Máriu a Zuzanu (?-1608).

Po odchode svojho brata Stanislava II. do Augsburgu prevzal v roku 1584 po ňom dedičnú funkciu spišského župana a neskôr i funkciu spišského komorského grófa. Nezrovnalosti okolo majetkov Thurzovcov zrejme stále pretrvávali, pretože v roku 1596 vyslovil kráľovský fiškus pochybnosti o nároku Thurzovcov na Bojnický hrad. Tí sa preukázal listinami Alexa I. Thurza a dokázali, že na hrad majú plné právo.

Z čias Alexeja II. Thurza na Bojnickom hrade sa nám zachoval zaujímavý list. Svedčí o smutných prípadoch, kedy domáci obyvatelia pomáhali tureckým vojakom za účelom vlastného zisku. Provizor (správca) Bojnického hradu, Adam Kostoláni 27. augusta roku 1590 píše richtárovi dediny Malinová a prikazuje mu chytiť istého Jakuba Krajčiho, ktorý spolupracuje s Turkami a predáva im do zajatia dievčatá. Pre zaujímavosť je tento krátky list, písaný v slovenčine uvedený vcelku:

Adamus Koztholiani, provisor arcis Baimocz.“

Tento zachovaný list, nachádzajúci sa v archíve mesta Krupiny, nám oznamuje nielen meno vtedajšieho provizora hradu, ale potvrdzuje i známe príslovie „poturčenec horší od Turka“. Nakoniec toto príslovie vzniklo práve v týchto smutných časoch, kedy sa podobné prípady stávali.

Zakladateľ mladšej spišskej vetvy rodu - Alexej II. Thurzo z Betlanoviec zomrel 5. marca roku 1594, pochovaný je v Chráme sv. Jakuba v Levoči. Po jeho smrti zdedili Bojnický hrad spolu s panstvom jeho synovia Stanislav III. (1576-1625), Mikuláš II. (? – 1609), Krištof III. (1583-1614) a Alexej III. (? – 1597). Posledný menovaný syn zomrel slobodný a pomerne mladý, mal okolo 18 rokov. Správou Bojnického hradu a panstva bol poverený najstarší syn Stanislav III. Thurzo. Pre jeho zaneprázdnenosť v iných aktivitách v skutočnosti Bojnický hrad spravoval Mikuláš II. Thurzo.

Bernard II. a Ján VII. Thurzo

I keď Bojnický hrad získali podľa testamentu spomínaní synovia Stanislav II., Hieronym a Alexej II., nárok naň si uplatňovali aj ich bratanci Bernard II. Thurzo a Ján VII. Thurzo, synovia Bernarda I. Thurza. Táto situácia bola príčinou mnohých sporov a nedorozumení, ba až násilných akcií a prepadov.

Presný dátum narodenia súrodencov Bernarda II. a Jána VII. Thurza nepoznáme. Boli synmi Bernarda I. Thurza (?-1551) a Kataríny, rodenej Naydeck. Mali šesť súrodencov, bratov Krištofa II. (zomrel mladý), Jána VIII. a sestry Barboru, Máriu, Felíciu a Alžbetu. O rodinnom živote oboch súrodencov veľa nevieme. Bernard II. Thurzo sa oženil s Helenou, rodenou Saurau, s ktorou mal len jednu dcéru Benignu. Jeho brat Ján VII. čoskoro, v roku 1553 zomrel. Počas sporov sa majetkové pomery na hrade výrazne nezmenili, súrodencom Stanislavovi II., Hieronymovi a Alexejovi II. sa podarilo svoj nárok obhájiť.

Bratia Bernard II. a Ján VII. Thurzo v dejinách Bojnického hradu nehrali nijakú významnú ulohu. S menom Bernarda II. sa však spája zaujímavý písomný dokument datovaný 4. marca roku 1579. Ide o súpis jeho majetku - rôzne zariadenia a mobiliár, ktorý bol uložený na rozličných miestach Bojnického hradu. Z inventárneho súpisu sa nepriamo dozvedáme aj o niektorých stavebných častiach hradu. Medzi dvoma bránami bola po ľavej ruke napríklad pivnica, iná pivnica bola pod tzv. veľkým domom, zvaným „tancháza“. Hlavnou súčasťou veľkého paláca bola rozsiahla dvorana, zvaná sála. Z ďalších miestností hradu sa spomína v tomto súpise ešte kuchyňa, miestnosť pre strážcov, stajňa a kováčska dielňa, žiaľ bez bližšieho určenia ich polohy v hradnom areáli.

Účtovné dokumenty Bojnického hradu a pnastva z rokov 1568-1569

Z obdobia vlády Thurzovcov na Bojnickom hrade sa žiaľ veľa archívnych dokumentov nezachovalo. Historik Pavol Horváth objavil však v archíve rodu Csáky (Csákyovci získali v XVII. storočí thurzovské majetky na Spiši), ktorý je dnes uložený v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti, zaujímavé písomnosti. Ide o účtovné doklady provizora Bojnického hradu Pankráca Pongracza obsahujúce peňažné účty hradu a panstva za hospodársky rok, začínajúci 1. mája 1568 a končiaci 30. apríla 1569. I z tohto krátkeho zachovaného účtovného obdobia sa dozvedáme pomerne veľa podrobností o Bojnickom hrade a živote na ňom. Zaujímavosťou je, že traja bratia (Stanislav II., Hieronym a Alex II.) spolu so svojimi rodinami bývali na Bojnickom hrade. Rodiny bývali oddelene, každej prislúchala iná časť hradu. Každá si vydržiaval svoj vlastný dvor, ktorému prislúchali okrem šľachtických familiárov kuchári, koniari, kočiši a ich pomocníci. Správa panstva bola však spoločná, peňažné a naturálne príjmy z neho si rozdeľovali medzi sebou. Túto agendu mal na starosti zvláštny dispenzátor Juraj. Zaznamenané sú i mená ďaľších hradných a hospodárskych zamestnancov: kľučiar Jakub, záhradník Štefan Košovský, hradný kuchári Pavel a Juraj, hradný pekár Michal, vinohradník Juraj Gruz, chmeliar Ján, hradný kováč Juraj, pivovarník Ján, debnár Albert, lesný hájnik Gajko a iný. O bezpečnosť hradu sa staral kastelán Štefan Bučáni, ktorému boli podriadení štyria strážcovia hradných brán a hradná posádka v počte 15 pešiakov.

O výzore hradu za čias Thurzovcov

V  Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti sa v archíve rodu Thurzo zachovali dva inventáre Bojnického hradu. Obidva pochádzajú z roku 1619, jeden je zo 4. marca a druhý z 10. septembra. Inventáre v stručnosti opisujú obytné miestnosti a zariadenie hradu, ale i tak nám dávajú predstavu o výzore Bojnického hradu na začiatku XVII. storočia.

Z inventárov vidno, že všetky obytné miestnosti boli sústredené v starom vnútornom hradnom jadre. Bývalé gotického jadro hradu bolo prestavané a rozšírené o nové obytné priestory, rovnako vysoké budovy boli zoskupené okolo vnútorného nádvoria. Ich súčasťou sa stala i staršia okrúhla veža (bašta) na juhovýchodnom nároží, ktorá dostala pri prestavbe spolu s nimi nové renesančné priečelie. Obytné miestnosti vyplňovali predovšetkým obe podlažia tzv. horného hradu. Na vrchnom podlaží sa vstupovalo do obytných miestností tzv. prvým pitvorom, odkiaľ viedli dvere do veľkej obytnej siene a odtiaľ do menšej izby a komory. Zdá sa, že z toho istého pitvora sa vchádzalo aj do tzv. baštovej izby, upravenej na obytnú miestnosť z niekdajšej okrúhlej strážnej veže. Pri baštovej izbe bola akási komôrka a pri nej ďaľšia obytná miestnosť a tzv. tkáčska miestnosť alebo komora. Z ďalšej predsiene sa vchádzalo do tzv. maľovanej izby a z nej do tzv. starej alebo arkierovej siene, odkiaľ bol vchod do starej paloty. Na prvom podlaží horného hradu nebolo, ako sa zdá, pôvodne toľko obytných priestorov. Pôvodne tu bola umiestnená totiž hradná kaplnka, ktorá až pri renesančnej prestavbe bola prerobená na obytnú či pracovnú (zasadaciu) sieň s predsieňou. Za obytnú izbu slúžila v tomto čase už aj miestnosť hradnej lekárne, ktorú premiestnili do tzv. baštovej siene, ležiacej pod podobnou sieňou horného podlažia. Pred renesančnou prestavbou bola tu vlastne iba jedna obytná sieň s predizbou a komorou, ktorá sa používala na ten istý účel aj po prestavbe. Najviac obytných miestností bolo však vo vnútornom (dolnom) hradnom krídle, ktoré postavili Thurzovci v druhej polovici XVI. storočia. Po jeho dokončení sa sem preniesol vlastný grófsky byt a jeho centrom sa stala tzv. vnútorná grófska palota, okolo ktorej sa sústreďoval celý rad obytných miestností s predsieňami a komorami. Bola tu okrem toho tzv. fraucimerská izba, ďalej školská sieň pre deti Thurzovcov, tzv. tanečná sieň, kuchyňa a podobne.

Zo súpisu panských sýpok z roku 1615 sa dozvedáme, že priamo v areáli hradu sa nad stajňou nachádzala i sýpka. Ďalšia sýpka bola umiestnená vo veži nad bránou stredného hradu.

Do roku 1576 na hrade ešte nebola vyhĺbená studňa. Do hradu sa privádzala voda dreveným potrubím z návršia ležiaceho severozápadne od neho. Svedčí o tom aj príkaz pre provizora hradu z roku 1576, ktorým sa mu ukladá starosť „o majstra, čo ma vodu priviec do zamku“, ako aj „o rury, ktoré bez meškani se maju navoziť“.

Mikuláš II. Thurzo

Mikuláš II. Thurzo sa narodil ako syn Alexeja II. Thurza (1550-1594) a Barbory, rodenej Zrinyi. Mal troch bratov, Stanislava III. (1576-1625), Krištofa III. (1583-1614), Alexeja III. (? - 1597) a tri sestry Magdalénu, Máriu a Zuzanu (? - 1608). Bol ženatý s Annou Máriou, rodenou Zerau. Ich manželstvo zostalo bez mužského potomka.

Koniec XVI. storočia priniesol predzvesť nepokojného nasledujúceho storočia, plného vzbúr, rabovačiek a nepokojov. Turci vyslali na jar roku 1599 svoje pomocné tatárske oddiely do Tekovskej, Hontianskej, Zvolenskej a Nitrianskej stolice. Ich cieľ bol jednoduchý: drancovaním a pustošením územia mali donútiť cisára Rudolfa II. k ústupkom pri mierovom rokovaní. Tieto lúpežné výpravy trvali až do konca leta, tatárske oddiely sa na spiatočnej ceste z Považia dostali až na hornú Nitru, kde vyplienili Nitrianske Pravno, Prievidzu a Bojnice. Mestečká vylúpili, fakľami podpálili domy a nazvážané stohy obilia. Dobýjať pevný Bojnický hrad ich nelákalo, za to zo širokého okolia odohnali stáda dobytku a odvliekli mnoho zajatcov. Prepady a drancovanie prinášali do týchto oblastí biedu a zmätok. V tomto prostredí sa grupovali zbehnutí alebo prepustení cisárski vojaci, ktorí vytvárali zbojnícke tlupy. Jedna z nich sa zorganizovala v okolí Oslian a svojimi lúpežami ohrozovala celú hornú Nitru. Zo zápisu vo farskej knihe obce Oslany sa dozvedáme, že Mikuláš II. Thurzo proti šarapatiacim hajdúchom zmobilizoval sedliakov a prievidzkých mešťanov (tzv. sedliacka výprava). K veľkému stretu prišlo v bitke pri Laskári, kde profesionálni žoldnieri zvyknutí na boj porazili narýchlo zozbieraných sedliakov, ktorí sa museli stiahnuť k Bojnickému hradu. Zápis vo farskej knihe udáva, že v boji padlo 17 Bojničanov, 63 obyvateľov obce Koš, dvaja obyvatelia Poruby, po troch obyvatelia Nitrianskeho Pravna, Novák a Prievidze. Zbojnícki hajdúsi sa v bojoch s Turkami podučili v krutých praktikách. Jeden z hlavných Prievidzkých mešťanov, menom Karas (Kárász), ktorý sa bitky pri Laskári zúčastnil, bol nájdený v poli, vyzlečený zo šiat a s odseknutou hlavou.

Situácia sa priostrila roku 1604, pri prepuknutí Bocskayovho povstania. Mikulášovi II. sa v tejto situácii Bojnický hrad nezdal už dosť bezpečným a tak evakuoval manželku a štyri truhly najcennejších vecí do bezpečnejšieho Lietavského hradu. Dozvedáme sa to z jeho listu zo dňa 16. novembra roku 1604, v ďalšom liste písanom o tri mesiace neskôr prosí svojho brata v Bytči, aby mu poslal dobrých strelcov. Panika nebola zbytočná, na jeseň roku 1604 Bojnický hrad obkľúčili Bocskayovci.

Odveta prišla na jar roku 1605, keď celú dolinu zaplavili cisárski žoldnieri generála Bastu. Obe znepriatelené vojská vyplienili okolie a dopúšťali sa násilností na bezbrannom ľude. Dozvedáme sa to i z listu majiteľa bojnického zámku - Mikuláša II. Thurza, ktorý písal 28. apríla 1605 svojmu príbuznému Jurajovi V. Thurzovi (1567-1616). Oznamuje mu, že do chmeľovej záhrady pri hradskej cisárski žoldnieri násilím odvliekli 15-ročné dievča z Opatoviec, vlastnými vlasmi ju priviazali o strom, ruky jej roztiahli na kríž a potom pred očami všetkých „dvanásť mládencov sa dotiaľ lotrilo na nej", kým nezomrela. Mikuláš II. Thurzo toto nevinné, brutálne znásilnené dievča dal neskôr odviezť a riadne pochovať. Násilnosti a rabovačky pokračovali však ďalej. Spomínané lúpežné bandy sa natoľko rozmnožili, že sa ich výčinami zaoberalo župné zhromaždenie. Výsledkom bolo, že  roku 1626 bolo v nitrianskej stolici zriadených 16 vojenských posádok, tzv. ochranných kapitanátov (contubernií). Tieto skupiny mali policajný charakter s cieľom osobnej a majetkovej bezpečnosti. Jeden kapitanát sa vytvoril i v Bojniciach a jeho kapitánom bol ustanovený kastelán Bojnického hradu. Následkom týchto nepokojov poddaní tak schudobneli, že nevládali vôbec platiť peňažnú a naturálnu rentu. Pre seba mal Mikuláš II. Thurzo zásoby len vďaka tomu, že ich mal schované na Bojnickom hrade.

Spolumajiteľ Bojnického hradu Mikuláš II. Thurzo onedlho po bitke pri Laskári a nasledujúcich nepokojoch, v roku 1609 bez potomkov zomrel.

Krištof III. Thurzo

Krištof III. Thurzo sa narodil v roku 1583 ako syn Alexeja II. Thurza (1550-1594) a Barbory, rodenej Zrinyi. Mal troch bratov, Stanislava III. (1576-1625), Mikuláša II. (? – 1609), Alexeja III. (?- 1597) a tri sestry, Magdalénu, Máriu a Zuzanu (? – 1608). Jeho manželstvo so Zuzanou, rodenou Erdödy, zostalo bezdetné.

Z obdobia vlastnenia Bojnického hradu Krištofom III. Thurzom sa zachoval v kremnickom archíve zo dňa 19. júla 1596 zaujímavý list. Provizor Bojnického hradu Juraj Salczer v ňom po slovensky upozorňuje kremnického richtára na nezaplatenú dlžobu. Píše, že predstúpil pred neho chudobný poddaný jeho „pana Velikomozneho“, ktorý už dávnejšie požičal kremnickým mešťanom peniaze. Tí mu vraj doteraz dlh nesplatili a tak prosí richtára, aby mešťanom dohovoril. Ak by sa tak nestalo, sľubuje odplatu: „nebo nezaplatyli se mu všetko, zase vašich podanich, kde budeme mocz, v našem panstvy stavovaty budeme“. Provizor Bojnického hradu sa teda zastal poddaného na panstve a pomáhal mu vymôcť peniaze, ktoré mu patrili.

Kremnickí mešťania svoj dlh zrejme nezaplatili. Bojnický provizor svoju vyhrážku dodržal a dal na Bojnickom hrade uväzniť Kremničana, ktorého zrejme chytil na panstve. Dozvedáme sa to z krátkeho listu zo dňa 23. apríla roku 1597, v ktorom píše do Kremnice Ján Leporinus, väzeň na Bojnickom hrade. Žiada v ňom richtára, aby vyslal pána Tyndla (zrejme dlžníka) „hore na zamek...aby sam svoge veczy dokonal...a mne von z vezeni vyslobodyly“. V závere listu sa pýta „mam ly ya za to trpety, cžyly ten, ktery vzyval za ty penyze?“

V kremnickom archíve sa zachoval i ďalší list bojnického provizora Juraja Salczera zo dňa 18. januára roku 1598. Píše v ňom opäť po slovensky kremnickému richtárovi. Dôvodom listu je dáka ďalšia neprávosť na poddanom Bojnického panstva. Listy dokazujú nielen napäté vzťahy medzi Kremničanmi a poddanými bojnického panstva, ale i to, že slovenčina bola na thurzovských panstvách medzi úradníkmi naozaj bežnou rečou.

Krištof III. Thurzo zomrel nečakane v roku 1614 bez potomkov. Pochovaný je v rodinnej hrobke Thurzovcov v chráme sv. Jakuba v Levoči. Jeho renesančný epitaf, s portrétnym reléfom sa zachoval dodnes. Bojnice po smrti Krištofa III. prešli na jeho, v tomto čase jediného žijúceho brata, Stanislava III. Thurza.

Stanislav III. Thurzo

Stanislav III. gróf Thurzo sa narodil 24. júla 1576 na Bojnickom hrade ako syn Alexeja II. Thurza a Barbory, rodenej Zrínyi (1551-?). Mal troch bratov, Mikuláša II. (? - 1609), Krištofa III. (1583-1614), Alexeja III. (?-1597) a tri sestry, Magdalénu, Máriu a Zuzanu (? - 1608).

Stanislav III. Thurzo bol rozhľadený a vzdelaný muž. Základné vzdelanie získal od svojich domácich vychovávateľov. Neskôr pokračoval v štúdiách v nemeckom Augsburgu a potom dva roky na chýrnych univerzitách v Padove, Benátkach a Ríme. Okrem nemčiny, maďarčiny a latinčiny ovládal i slovenčinu a češtinu. Závažné rodinné dôvody mu nedovolili pokračovať v štúdiách. V roku 1594 mu ako osemnásťročnému zomrel otec a mladý Stanislav musel prerušiť štúdiá a vrátiť sa domov spravovať zdedené majetky (hrady a panstvá Spiš, Bojnice a Hlohovec). Oženil sa s Annou Rozáliou, rodenou Liszty z Kitsee, s ktorou mal troch synov, Stanislava IV. (1599-1627), Adama (1600-1635), Michala (? - 1636) a dcéru Evu (?-1627). Pre zaujímavosť o jeho manželke Anne Rozálii možno dodať, že bola takou malou „konkurentkou“ Alžbety Báthoryovej. Na rozdiel od nej nemučila len mladé ženy a dievčatá, svoje obete si podľa pohlavia nevyberala. Po úteku jednej z jej obetí nastalo na podnet palatína Mikuláša Esterházyho vyšetrovanie jej zločinov. Boli jej dokázané viaceré násilníctvá, ba dokonca aj vraždy, za čo ju súd odsúdil na stratu hlavy a majetku. Vinníčku však nepopravili, dostala milosť od Ferdinanda III., v čom jej pomohli vplyvní príbuzní na panovníckom dvore.

Stanislava IV. Thurza zlákala vojenská kariéra. Zúčastnil sa mnohých významných bitiek s Turkami v rámci tzv. pätnásťročnej vojny. Jeho vojenská kariéra mu nedovoľovala plne vykonávať županskú funkciu. Prevažnú časť roka sa zdržiaval na bojiskách a tak túto hodnosť v roku 1603 prenechal svojmu mladšiemu bratovi Krištofovi III. Po jeho smrti v roku 1614 sa županskej funkcie znovu ujal a získal i titul kráľovského pohárnika.

Zaujímavosťou je, že na thurzovskom dvore sa bežne komunikovalo v slovenčine. Dokazujú to mnohé zachované listy a zápisy zo súkromnej thurzovskej korešpondencie. Na ukážku možno uviesť list Evy Thurzovej, dcéry Stanislava III., z roku 1621. Písala ho svojim rodičom na Bojnickom hrade. List sa začína nemecky, pokračuje maďarsky a končí slovensky:

Eva Thurzo, m. pr.“

Zo zachovanej korešpondencie sa dozvedáme, že koncom XVI. storočia pôsobil v službách Stanislava III. Thurza na Bojnickom hrade kastelán Juraj Salcer (Georgius Salczer, Zsalczer). V zachovaných troch listov datovaných na bojnickom hrade 19. júla 1596, 23. apríla 1597 a 18. januára 1598 sa rieši majetkový spor, vzácny je však jazyk spomínaných listov. Sú písané v slovenčine, to znamená, že i Thurzov kastelán dobre ovládal slovenčinu.

Z čias panovania Stanislava III. Thurza na bojnickom panstve pochádza i cenný „Urbar zamku Bojnickeho“, datovaný 21. septembra roku 1614. Zaujímavosťou je, že nebol spísaný v latinčine alebo nemčine, ako bolo zvykom pri urbároch zo XVII. storočia. Jeho rečou je dobová slovenčina, a začína sa:

„Urbar zamku bojnickeho skrz osviceneho a velikomožneho pana Turzo Stanislava z Betleemfalvy, ustavičneho zeme Spískej a tehož vidieku a stolice hlavniho a nejvyžšiho išpana tež zamkův Šintavý, Frištaku, Temetinu, Bájmoc a Rihna, svobodného hrabětě, jeho pak jasnosti cisarskej a kralovskej radce a komornika, po smrti svého mileho brata Thurzo Krištofa znovu zepsaný, obnovený a v dobrý poradek uvedený, mesice žari roku pak Paně 1614…“

Z urbára sa dozvedáme, že v tomto čase pod bojnické panstvo patrili dediny a mestečká Bojnice, Prievidza, Nitrianske Pravno, Tužina, Koš, Malinová, Poruba, Brezany, Nedožery, Hradec, Chrenovec, Handlová, Morovno, Ráztočno, Veľká Čausa, Malá Čausa, Brusno, Poluvsie, Necpaly, Jalovec, Dubnica a Chvojnica. Podľa záverečnej datovacej formulky bol urbár spísaný na Bojnickom hrade a poskytuje cenné poznatky o hospodárstve a zemepanských poplatkoch na panstve.

Bojnice boli známe svojimi liečivými kúpeľmi a povestné trhmi so šafránom, soľou, železom a meďou. Stali sa tak popri Prievidzi „obľúbenou“ korisťou rabujúcich vojakov každého nepriateľského tábora. Tieto pohromy doliehali najmä na poddaných, ktorí navyše museli znášať ťarchu mimoriadnych vojenských daní.

Thurzovci v nepokojnom období stavovského povstania Gabriela Bethlena hrali spočiatku na dve strany. Situácia nebola ešte jasne vykryštalizovaná a z tohto dôvodu pohostinsky uvítal v roku 1619 Stanislav III. Thurzo na Bojnickom hrade i samotného Gabriela Bethlena. O pár rokov neskôr sa situácia zvrtla inak a Bethlenove oddiely spustošili Bojnice i s okolím.

Azda najvýstižnejším zrkadlom pomerov v tých časoch je list nitrianskych stoličných úradníkov písaný 19. januára 1610 palatínovi Jurajovi V. Thurzovi (1567-1616):

„Nestačilo to, že v tom čase celé tábory vojska neprestajne prechádzali cez našu stolicu na veľkú škodu obyvateľstva, ale nebolo roka, v ktorom rôzne kompánie by neboli sedeli dva-tri mesiace na krku chudoby. Čo nechala jedna armáda, strovila ďalšia. Nikto nemal nieže vlastný dom, ale ani nijaký majetok. Ľudia sa skrývali v zime i v lete v horách aj so svojimi rodinami. Ničenie generála Bastu, hajdúchov, Turkov, Tatárov, moru a drahoty, najmä v našej stolici, je nevysloviteľné. Z ľudu zostal vo vypálených obciach len nepatrný počet.“

Napriek tomu sa život na hornej Nitre nezastavil a Bojničania sa vždy skôr či neskôr z vojenských pohrôm pozviechali. Nemalú zásluhu na tom mali i majitelia panstva Thurzovci a spomínané trhy, na ktoré prichádali obchodníci zo stredoslovenských banských miest i zo susednej Moravy a Sliezska. V tomto čase viedla horným Ponitrím aj dôležitá poštová a obchodná cesta vyhýbajúca sa na juhu krajiny tureckému nebezpečenstvu. Cesta smerovala z Viedne cez Bratislavu, Trnavu, Hlohovec, Topoľčany, Dolné Vestenice, Bojnice, Prievidzu, Slovenské Pravno, a Kraľovany do poľského Krakova. Druhá časť cesty pokračovala z Kraľovian do Prešova, Košíc a Hermannstadtu v Sedmohradsku.

Stanislav III. Thurzo bol veľmi ambiciózny muž a svoju kariéru zavŕšil v máji roku 1622, kedy ho na šopronskom sneme zvolili za kráľovského palatína. Stal sa tak prvým protestantským palatínom v dejinách Uhorska. Palatín bola najvyššia správna funkcia v Uhorsku a jej nositeľ zastupoval kráľa v jeho neprítomnosti, v dnešných časoch tomuto postaveniu zhruba zodpovedá funkcia premiéra. Od roku 1526 bola palatínska funkcia udeľovaná doživotne.

Tak za istý čas Bojnice hrali významú úlohu v živote evanjelickej cirkvi. Po žilinskej synode, ktoru rozdelili krajinu na tri superintendencie, Bojnice sa stali sídlom najväčšej z nich a jej prvým superintendantom sa stal bojnický senior Izák Abrahamides. Najvážnejšie protestantské synody v tomto období bývali v Bojniciach alebo v Prievidzi, tu bolo faktické vedenie Lutherovej reformácie pre slovenské územie.

Primerane k vysokému postaveniu majiteľa sa na Bojnickom hrade i žilo. Stanislav III. Thurzo vydržiaval pomerne veľký dvor, ktorý reprezentoval jeho vysoké postavenie. Zo zachovaných výdavkových denníkov z rokov 1602-1614 a z iných záznamov zostavil Dr. Ján Novák, autor monografie o Bojnickom hrade a okolí, obraz o vtedajšom živote na Thurzovom dvore:

„Keď je pán doma, s ním pri jednom stole obeduje jeho rodina, dvorný sudca a prednejší z prítomných hostí. Keď neni pán doma, vtedy menovaní sú hosťami panej a okrem týchto často vídať tam aj farára a učiteľa. Keď ani jedon z pánov neni doma, dvorný sudca hostí pri svojom stole hradných úradníkov, hostia obsadia stôl zamänov. Okrem toho osobitný stôl majú ženské a mužskí služobníci. Na stoloch svietia sviece a to na pánovom 6, na ostatných 4-1. Hrad má stálych hudobníkov. Harfášovi patrí každý deň 1 media vína. Po obede, alebo večeri niekedy si i zaskočia. Tak na príklad zaznačené je, že dňa 12. októbra 1602 hostia okolo stola tancovali (coreas duxerunt circa mensam). Niekedy žiaci spievajú, alebo prednesú nejakú komédiu na počesť hostí. O jednej takej zábave je zaznačené, že trvala až do jednej hodiny v noci a vypilo sa 2 urny a 56 medií vína. Raňajky pozostávaly z mäsa a vína. Raz Thurzova manželka, idúc do Bratislavy, pred odchodom zaraňajkovala si a – ako kronika hovorí – spolu s pani Baloghovou vypila 2 medie vína. Obed a večera vôbec bola jednaká. Tu nerobili nijakého rozdielu. Stanislav Thurzo mal vždy chýrnych kuchárov a pivničiarov. A zachádzal s nimi vždy veľmi prísne. Raz kľučiar - píše kronika - zabudol dať vína na stôl dvorného sudcu. Prísny domáci pán dal ho za to posadiť do áreštu.“

Stanislav III. Thurzo si však dlho palatínskej hodnosti neužil. V staršom veku ho trápili rôzne reumatické choroby. Tri roky po svojom zvolení, ako 49-ročný odišiel na liečenie do Piešťan. Tu ho 1. mája roku 1625 zastihla smrť. Zanechal po sebe dielo „Anno 1623. Stanislai Thurzo palatini Diarium…“. Pochovaný je v kostole sv. Jakuba v Levoči, kde sa podnes nachádza jeho renesančný epitaf od J. Weinhardta. Zo zachovanej účtovnej knihy, z druhej polovice roku 1625, hospodárskeho dvora Stanislava Thurzu sa dozvedáme zaujímavé skutočnosti o zmluve na vyhotovenie epitafu. Zmluva so sochárom Hansom Weinhardtom, rodákom zo Spišských Vlách bola uzavretá 9. júla 1625. Na zhotovenie náhrobku dostal od Thurzovského dvora 500 zlatých v peniazoch, okrem toho v naturáliách ešte 20 gbelov chlebového obilia, 3 šafle bryndze a 6 dieží masla, na tú dobu to bol ozaj kráľovský honorár. Koncom roku 1625 bol epitaf asi dokončený, pretože v tom čase panstvo vyplatilo kováčovi Jánovi Naurovi z Krompách odmenu za zhotovenie ozdobných mreží okolo náhrobku. I tomuto kováčskemu majstrovi sa ušiel slušný honorár, okrem 150 zlatých v hotovosti dostal i 10 gbelov raže a tri šafle bryndze. Panstvo mu poskytlo zadarmo i materiál na výrobu mreží - 10 centov tyčového železa. V poradí tretí a posledný majster, ktorý sa na epitafe podielal, bol nemenovaný maliar, ktorý hotové mreže okolo náhrobku nafarbil. Za jeho prácu mu bolo vyplatených 50 zlatých v hotovosti.

Stanislav III. Thurzo teda odpočíval pod krásnym novým náhrobkom. Bojnický hrad, ktorý iste v tejto dobe nadobudol prepychovejší interiér i vzhľad, po ňom postupne dedili jeho traja synovia Stanislav IV. (1599-1627), Adam (? - 1635) a Michal (? - 1636).

Stanislav IV. Thurzo

Stanislav IV. Thurzo sa narodil okolo roku 1599 v Hlohovci ako syn Stanislava III. Thurza (1576-1625) a Anny Rozálie, rodenej Liszty. Mal dvoch bratov, Adama (?-1635), Michala (?-1636) a sestru Evu (?-1627), vydatú Pogrányi.

Oženil sa s Annou, rodenou Czobor, ich manželstvo však bolo bezdetné. Po smrti svojho otca sa stal v roku 1625 dedičným spišským županom. Dlho si však županskej funkcie neužil. Zomrel dva roky po jej nadobudnutí, na Bojnickom hrade, dňa 24. 12. 1627. Bojnický hrad po ňom zdedil mladší brat Adam Thurzo.

Adam Thurzo

Adam Thurzo sa narodil okolo roku 1600 ako syn Stanislava III. Thurza (1576-1625) a Anny Rozálie, rodenej Liszty. Mal dvoch bratov, Stanislava IV. (1599-1627), Michala (?-1636) a sestru Evu (?-1627), vydatú Pogrányi.

Oženil sa s Barborou, rodenou Széchy, rovnako aj ich manželstvo však zostalo bezdetné. Po smrti svojho brata Stanislava IV. v roku 1627 zdedil funkciu spišského župana. V mladosti žil na dvore palatína Mikuláša Esterházyho. Pod jeho vplyvom prestúpil s matkou a mladším bratom Michalom na katolícku vieru. V roku 1634 si s bratom Michalom podelil rodové majetky, deľbou získal hrady a panstvá Hlohovec, Spiš a Richnava. Na svojich panstvách podporoval katolícku cirkev. Zomrel 13. novembra roku 1635, pochovaný je v Spišskej Kapitule. Po jeho smrti prešiel celý majetok na posledného mužského potomka rodu Thurzo - Michala.

Michal Thurzo

Presný dátum narodenia Michala Thurza nepoznáme. Narodil sa ako najmladší syn Stanislava III. Thurza (1576-1625) a Anny Rozálie, rodenej Liszty. Mal dvoch bratov, Stanislava IV. (okolo1599-1627), Adama (?-1635) a sestru Evu (?-1627), vydatú Pogrányi.

O Michalovi Thurzovi je známe, že sa staral i o bojnické kúpele. Udržiaval ich v dobrom stave, ba dokonca tu zriadil i útulok (špitál) pre chudobných.

Napätá politická situácia neveštila nič dobré. Bocskayovo povstanie začiatkom XVII. storočia odštartovalo dlhú sériu nepokojov a stavovských povstaní. Na jeseň roku 1604 sa prehnalo cez hornú Nitru vojsko sedmohradského kniežaťa Štefana Bocskaya. Bocskayovo vojsko obkľúčilo Bojnický hrad, ktorému hrozilo ničivé obliehanie. Napokon sa však Michal Thurzo dohodol, hrad otvoril a uvoľnil cestu povstaleckým vojskám na západ k Hlohovcu, Bratislave a na Moravu. Cisár bol týmto prinútený uzavrieť známy viedenský mier z r. 1606, ktorý medziiným zabezpečil náboženské slobody uhorských feudálov.

Michal Thurzo sa po smrti svojho brata Adama v roku 1635 stal spišským županom. Oženil sa s Helenou, rodenou Horváth. Ich manželstvo zostalo bezdetné a Michalovou smrťou v roku 1636 vymrela posledná žijúca vetva slávneho a bohatého rodu Thurzovcov.

Bojnický hrad sa po vymretí rodu vrátil naspäť do majetku kráľovskej koruny. Panovník ho však o rok neskôr, v roku 1637 dal do zálohu Štefanovi II. Pálffymu.

Späť na Obsah

Pálffyovci

Uhorský šlachtický rod Pálffyovcov až do poslednej štvrtiny XVI. storočia patril medzi bezvýznamné zemanské rody. Starší maďarskí genealógovia „našli“ zakladateľa pálffyovského rodu už v X. storočí. Pôvod im určili v Hederváriovcoch a ich pokračovateľoch Konthovcov, z ktorých vraj vyšli Pálffyovci. Skutočných predkov rodu treba však hľadať inde a neskôr - u Bakóczovcoch. Bakóczovci pochádzajú z dnešného rumunského mesta Arded (maďarsky Erdö d). Z Bakóczovcov vyšli ďalšie dva rody, Erdö dyovci (tí si zvolili ďalší prídomok) a priženení Pálffyovci, ktorým zostal prídomok „de Erdö d“. Zakladateľom slávy a bohatstva tohto rodu bol Mikuláš II. Pálffy (1552-1600). Prvým vlastníkom Bojnického hradu sa stal jeho syn Štefan II. Pálffy (1586-1646). Od týchto čias až do roku 1908 sa Bojnický hrad stáva dedičným vlastníctom rodu a dedí ho zväčša najstarší syn.

Štefan II. Pálffy

Štefan II. Pálffy sa narodil v roku 1586 ako druhý syn „rábskeho hrdinu“ Mikuláša II. Pálffyho (1552-1600) a Márie Magdalény, rod. Fugger (?-1646). Mal štyroch bratov, Mareka (1584-1586), Pavla IV. (1590-1653), Mikuláša III. (1599-1621), Jána II. (? – 1646) a tri sestry, Katarínu, Žofiu a Magdalénu (?-1629).

Štefan II. Pálffy pokračoval v šľapajách svojho slávneho otca na vojenskom poli. V rokoch 1608-1625 vykonával hodnosť strážcu kráľovskej koruny a v rokoch 1626-1644 bol hlavným kapitánom Nových Zámkov a pohraničných zámkov strážiacich prístup k stredoslovenským banským mestám. Zúčastnil sa bojov proti Turkom i proti stavovskému povstaniu Gabriela Bethlena. Po otcovej smrti v roku 1600 prevzal dedičnú hodnosť župana Bratislavskej stolice a kapitána jej hradu. V roku 1634 bol spolu s bratom Pavlom IV. povýšený do grófskeho stavu. Vrchol vojenskej kariéry dosiahol o päť rokov neskôr, keď bol vymenovaný za maršala ľahkej jazdy. Oženil sa s Evou Zuzanou, rod. grófkou Pucheim (Puchheim), s ktorou vyženil majetky v Rakúsku.

Bojnický hrad získal v roku 1637, rok po vymretí Thurzovcov (po meči), za 200 000 zlatých. Po vypršaní nájmu panovník listinou zo 6. apríla 1643 dal do dedičného užívania Bojnický hrad spolu „so všetkými majetkami k nemu patriacimi, totiž Bojnice s kúpeľami, Prievidzu s dvoma dedinami, Malou a Veľkou Lehôtkou ako i dane tohoto mesta“ jeho bratovi Pavlovi IV.

Prvý pálffyovský vlastník Bojnického hradu Štefan II. Pálffy zomrel 29. mája roku 1646 vo veku 60 rokov. Zaujímavé je, že zomrel presne v ten istý deň ako jeho matka a brat Ján II. Pálffy. Všetci traja sú pochovaní v rodinnej pálffyovskej krypte pod Dómom sv. Martina v Bratislave. Ich smrť vyvoláva mnohé dohady a vyskytli sa i úvahy, že boli otrávení…

Novým majiteľom, ešte za života Štefana II. Pálffyho sa stal jeho mladší brat Pavol IV.

Pavol IV. Pálffy

Pavol IV. Pálffy sa narodil v roku 1590, ako syn Mikuláša II. Pálffyho (1552-1600) a Márie Magdalény, rodenej Fugger (? - 1646). Mal štyroch bratov, Mareka (1584-1586), Štefana II. (1586-1646), Jána II. (? – 1646), Mikuláša III. (1599-1621) a sestry Katarínu, Žofiu a Magdalénu (? – 1629). Bol jedným z mála členov pálffyovského rodu, ktorý nevynikol úspechmi na vojenskom poli. Venoval sa krajinskej správe a staviteľstvu. Bol nielen rozhľadený muž s citom pre umenie, ale i obratný politik. V roku 1634 bol povýšený do grófskeho stavu a o desať rokov neskôr získal Bojnický hrad do dedičného vlastníctva. Oženil sa s tirolskou šľachtičnou, Máriou Františkou grófkou Khuen-Belassy (?-1672), s ktorou mal dvoch synov, Jána III. Antona (1642-1694), Jána IV. Karola (1645-1694) a dcéru Máriu Magdalénu (? - 1684).

Pavol IV. Pálffy patrí medzi najvýznamnejších členov pálffyovského rodu. Značne rozmnožil rodové majetky, vrchol svojich funkcií dosiahol v roku 1649, kedy bol zvolený za uhorského palatína. O rok neskôr mu španielsky kráľ Filip IV. udelil najprestížnejšie katolícke vyznamenanie - Rád zlatého rúna. Stal sa tak v poradí druhým uhorským aristokratom, ktorému bol udelený. Na sklonku života dosiahol to, čo sa podarilo máloktorému šľachticovi.

Vysoké krajinské hodnosti mu neumožňovali dlhší pobyt na Bojnickom hrade. Najdlhšie tu podľa písomných dokladov pobudol na sklonku svojho života, od jesene roku 1649 do jari 1650.

V tomto čase, okolo polovice XVII. storočia, upravil Bojnický hrad v duchu svojej doby. Z tejto prestavby môžeme i dnes obdivovať neskororenesančný portál vstupnej brány do hradu ako i portál dverí na prvom nádvorí. V hornej časti portálu dverí sa nachádza aliančný erb inicátorov prestavby (Pálffy-Khuen). Zrejme v tomto čase sa začali postupne budovať i kamenné hradby mestečka, ktorým predchádzalo palisádové opevnenie. Najprv bola vybudovaná kamenná brána pod hradom, ktorá chránila pôvodnú cestu do kúpeľov. V roku 1663 pod hrozbou nového tureckého náporu postavili mešťania s podporou vrchnosti vysokú kamennú hradbu, krorá obklopila celé mestečko so všetkých strán a pojala do svojho oválu na dolnom konci farský kostol sv. Martina, na hornom hrad spolu s jeho hradbami a priekopou.

Opevňovacie práce na hrade a v samotnom mestečku sa ukázali ako prezieravé. Pálffy žiadal, aby na opevňovacích prácach sa povinne zúčastnili traja chlapi s každého domu v mestečku. Na mestských bránach mali službu len vyberaní a spoľahliví občania, v prípade vojny sa museli kľúče od brán odovzdať kapitánovi hradu. Námaha sa vyplatila. Už v roku 1644 sa rozšírilo nové povstanie Juraja I. Rákociho a horná Nitra sa stala svedkom bojových operácií cisárskych a rákociho vojsk. Cisárske vojsko sa dokonca v tomto roku utáborilo pri Bojniciach. O tom, že hrad bol bezpečný a dobre opevnený, svedčí aj skutočnosť, že útočisko v ňom hľadali aj obyvatelia z iných miest.

Bohužiaľ, nezachovali sa mená majstrov, ktorí pracovali na prestavbe hradu. S istou rezervou možno identifikovať len kamenárskeho majstra Filiberta Luchesa. Bol členom talianskej kamenárskej rodiny, ktorá pracovala už od konca XVI. storočia pre cisársky dvor na stavbách v Innsbrucku a v tirolskom Ambrase. Filiberto Luchese pracoval aj na prestavbe hradu Pajštún, ktorý Pavol IV. zdedil po svojom otcovi Mikulášovi II. Pálffym (1552-1600). Prestavba hradu sa skončila zrejme okolo roku 1649. V tomto roku dal totiž Pavol IV. Pálffy uliať malý zvon, ktorý bol osadený vo vstupnej veži. Počas I. svetovej vojny, v roku 1916, boli zrekvirované pre potreby armády zvony z bojnického farského kostola sv. Martina. Po dohode medzi správcom bojnického panstva a bojnickým farárom bol pálffyho malý zvonček z hradnej veže sňatý a umiestnený do kostolnej veže namiesto zrekvirovaného stredného zvona. Podľa dohody išlo o dočasný stav, po odliatí nových kostolných zvonov sa mal vrátiť na svoje pôvodné miesto. Nové kostolné zvony boli uliate až v roku 1968, pálffyho zvonček však vrátený nebol. Dodnes slúži na kostolnej veži ako umieráčik.

Pavol IV. Pálffy ako horlivý katolík, zemepán a patrón církvi obsadil všetky fary katolíckymi kňazmi. Povolal šiestych jezuitov a tí za krátky čas prinavrátili ľud do lona katolíckej cirkvi. Už od roku 1640 boli katolícki farári na bojnickej fare.

Pavol IV. Pálffy zomrel vo svojom paláci na bratislavskom podhradí, dňa 26. januára roku 1653, vo veku 63 rokov. Pohreb sa konal na druhý deň za svitu fakieľ o siedmej hodine večer. Ako veľký ctiteľ sv. Františka z Assisi sa nechal pochovať vo františkánskej kutni do rodinnej krypty pod Dómom sv. Martina. Vo svojej poslednej vôli si ďalej želal, aby jeho srdce bolo vyňaté a pochované v rodinnej krypte pod kostolom v Malackách, ktorú dal pre tento účel vybudovať. Jeho žiadosť bola splnená a srdce uchované v striebornej schránke si malackí mnísi s pietou uctievali. Srdce vraj neskôr pri každom nebezpečenstve silne krvácalo, čo v roku 1776 preverovala a písomne potvrdila zvláštna komisia. Dnes sa bohužiaľ toto srdce v krypte nenachádza. Stratilo sa vraj v roku 1866, keď pruské vojská obsadili Malacky. Po smrti Pavla IV. Pálffyho sa ujala majetku jeho vdova Mária Františka, rodená grófka Khuen-Belassy. Usilovne pokračovala v začatom diele svojho manžela a všemožne podporovala rekatolizáciu hornej Nitry. Spojila sa s manželovým synovcom, nitrianskym biskupom Tomášom IV. Pálffym (1623-1679). Spoločne realizovali "rekatolizačnú" časť testamentu Pavla Pálffyho. V tejto časti testamentu Pálffy žiadal, aby sa z určených peňazí vybudoval v dedinách na jeho panstvách ročne aspoň jeden kostol.

Zbožná vdova sa postarala o dokončenie bojnickej hradnej kaplnky. Tá je postavená na pôvodnej delovej bašte, jej polygonálny pôdorys určil i tvar kaplnky. Biskupský erb Tomáša IV. Pálffyho na zámockej kaplnke však pochádza z neskoršej doby. Na znak úcty ho tam dal osadiť Ján XVI. František Pálffy počas romantickej prestavby hradu na prelome XIX. - XX. storočia.

V roku 1660 vyhnala Mária Františka z bojnického panstva posledného evanjelického kňaza Martina Tarnócziho. Jej cieľom bolo prinavrátiť svoj poddaný ľud do lona katolíckej cirkvi a pre tento účel pozvala do Bojníc jezuitskú misiu. Misia trvala však len krátko, už v roku 1666 jezuiti panstvo opustili. Dôvodom boli vraj ich vysoké nároky, ktoré patrónka nevedela zabezpečiť. Neúnavná vdova sa nedala odradiť. Pre svoj cieľ si vybrala ďalšiu rehoľu - piaristov. Hneď po odchode jezuitov nadviazala kontakty s poľským piaristickým provinciálom Václavom Opatovským. Dňa 17. februára 1666 sa s ním dohodla o podmienkach usadenia rehole a založenia kláštora v Prievidzi. Svedka tých čias - nádherný barokový kostol spolu s kláštorom môžeme obdivovať i dnes.

Rekatolizácia kraja sa však nezaobišla bez násilnosti. Udalosti z tých čias opísal posledný evanjelický farár v Koši, Martin Novák v nemecky písanej autobiografickej práci „Ungarische gewisse und wahrhafftige Avisen“ (Vratislav 1680). Autor v nej okrem iného opisuje i prechmaty grófky Khuenovej. Do Bojníc sa vraj vrátila v sprievode katolíckych kňazov začiatkom roku 1660 z Viedne, kde sa väčšinou zdržiavala. Po krátkom odpočinku sa pustila do práce. Najprv sa usilovala podplácaním získať agentov z kolísavých ľudí. Potom si predvolala richtárov z jednotlivých obcí a nástojčivo žiadala vyrovnanie obilných a vínnych dlžôb. Bola to premyslená akcia, lebo dobre vedela, že ľud je na jar bez peňazí. Keď richtári žiadali predĺženie splatnej lehoty, bola im ochotná vyhovieť len pod podmienkou, že obec odovzdá kostol, zriekne sa evanjelického kňaza a obyvatelia prestúpia na katolícku vieru. V obci Koš, kde nemala podobný dôvod, dokonca použila vojsko. Ubytovala tu 60 kyrysníkov, ktorých jej poskytol Adam Forgách. Obec ich musela vydržiavať a zásobovať. Aby sa výdavky znásobili, dodala do krčmy najdrahšie víno. Kritickú psychózu sa usilovala vyvolať 15. augusta slávnostnou procesiou, ktorá prechádzala cez Koš. Miestny obyvatelia ju mali privítať vyzváňaním, za neuposlúchnutie prenasledovali farára. Výdavky na kyrysníkov rástli a komory Košanov sa vyprázdňovali. Vojakom sa uvoľňovali mravy a tak Košania na druhý deň, 17. augusta 1660 prepustili farára a rektora. Faru potom prevzal katolícky kňaz Andrej Forster.

Vdova Mária Františka sa pričinila i o dokončenie rekonštrukcie kúpeľov, ktorú začal ešte jej manžel Pavol IV. Pálffy. Ten okolo roku 1650 dal zbúrať staré spustnuté kúpeľné objekty a postavil nový kúpeľný dom s hosťovskými izbami a bazénmi. Pavol IV. Pálffy bojnické kúpele i navštevoval. Svedčí o tom jeho list svojmu bratovi Štefanovi, v ktorom mu oznamuje, že sa v nich lieči na odporúčanie svojho lekára Gaggera. Súčasne ho pozýva, aby aj on prišiel do kúpeľov piť tamojšiu kyselku. Pavlovi Pálffymu teda i vo vlastnom záujme záležalo, aby boli kúpele obnovené. Začaté dielo po ňom dokončila vdova Mária Františka v roku 1654, rok po manželovej smrti.

Mária Františka, rodená grófka Khuen-Belassy, prežila svojho manžela takmer o dvadsať rokov. Vdovské roky vypĺňala ušlachtilou činnosťou až do svojej smrti roku 1672. Bojnický hrad a panstvo zdedil na základe testamentu Pavla IV. Pálffyho ich mladší syn, Ján IV. Karol Pálffy.

Ján IV. Karol Pálffy

Ján IV. Karol Pálffy sa narodil 4. decembra 1645 ako druhý syn palatína Pavla IV. grófa Pálffyho (1590-1653) a Františky grófky Khuen-Belassy (?-1672). Mal staršieho brata Jána III. Antona (1642-1694) a sestru Máriu Magdalénu (?-1684). Ako 22-ročný sa oženil s príslušníčkou jedného z najbohatších rakúskych aristokratických rodov - Sidóniou Agnešou, kňažnou z Lichtensteinu (1645-1721). Z ich manželstva vzišli dve deti, Mikuláš VI. Jozef (1671-1706) a František II. (?-1693).

Ján IV. Pálffy bol vojak telom i dušou. V roku 1672 postavil na vlastné náklady dva jazdecké pluky, s ktorými bojoval na strane Habsburgovcov. Zúčastnil sa bojov proti kurucom pri Branisku, Prešove a Debrecíne. Na šopronskom sneme v roku 1681 sa stal kapitánom kráľovskej telesnej stráže. V rokoch 1683-1688 sa zúčastnil ťaženia pri oslobodzovaní uhorského územia od Turkov (bitky pri Ostrihome a Štúrove). V roku 1693 sa vyznamenal v bitke pri Pignarole, kde bojoval na strane savojského vojvodu proti vojskám francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. Úspech v tejto bitke mu priniesol titul savojského vojvodcu. Neskôr zastupoval Uhorskú monarchiu v Belgicku, Veľkej Británii, Benátkach a inde.

V druhej polovici XVII. storočia navštívil územie dnešného Slovenska známy anglický prírodovedec a lekár Eduard Brown (1644-1708). V roku 1671 sa vybral z Viedne navštíviť stredoslovenské banské mestá. Cieľom jeho zájmu boli i prírodné krásy a liečivé pramene. Po návšteve Sklených Teplíc sa presunul do kúpeľov vo Vyhniach. Po dlhšom pobyte v Banskej Bystrici a Kremnici sa vracal cez Turiec, Prievidzu a odtiaľ cez Považie do Viedne. O svojich zážitkoch a poznatkoch vydal v Londýne  cestopis „A brief Account of some Travels in divers Parts of Europe etc.“ Samozrejme navštívil i chýrne Bojncké kúpele, o ktorých v spomínanom cestopise uvádza:

„...Zo štubnianských kúpeľov (Turčianskych Teplíc) sme cestovali cez rieku Nitru popri Prievidzi, veľkom meste po ľavej ruke, do Bojníc. V Bojniciach je tiež päť prírodných kúpeľov s mierne teplou vodou a príjemne sa v nich kúpe, lebo uhorský palatín gróf Pálffy ich veľmi zveľadil a všetku zakryl veľkou spoločnou strechou. Prvý kúpeľ je pre šľachticov, je vybudovaný z kameňa a zo všetkých strán vedú doň kamenné schody; ostatné štyri sú z dreva, sú veľmi úhľadné a dobre vystavané a bolo pre nás zábavné dívať sa, ako sa v nich chlapci a dievčatá obratne ponárali zakaždým, keď sme im niečo hodili do vody. V tomto kraji rastie veľa šafranu. Z Bojníc sme cestovali dve uhorské míle do Vesteníc a nasledujúceho dňa sme prišli do Trenčína...“

Na tú dobu vskutku luxusný stav kúpeľov bol dobrou vizitkou pre Máriu Františku a Pavla IV. Pálffyho, iniciátorov a realizátorov prestavby kúpeľov.

Počas panstva ich syna Jána IV. Karola v Bojniciach boli v roku 1672 vydané „Artikule čižmarov Bojnických“. Artikule, teda stanovy čižmárskeho cechu, obsahujú 33 artikúl a sú písané v slovenčine.

Vydanie artikúl bolo iste svetlým bodom mestečka Bojnice v druhej polovici XVII. storočia. Bohužiaľ, v tomto čase sa územie dnešného Slovenska zmietalo v stavovských povstaniach. Povstalecké i cisárske armády sa v plienení a rabovaní ničím nelíšili. Vojaci častokrát nedostávali svoj žold a tak si ho „inkasovali“ na poddanom ľude. Horeli mestečká, ľudia prichádzali o dobytok a úrodu, ba i o to najcennejšie - život.

Po odhalení Vesseléniho sprisahania obsadili celé Slovensko nemecké vojská. Vyčíslené škody na pálffyovských majetkoch v rokoch 1670-1673 predstavovali sumu 11 309 florénov a 71 denárov, v tej dobe pomerne vysoký obnos. Po odchode vojsk šarapatili po okolí rôzni zbehovia a lúpežné bandy. Utrpenie poddaného ľudu sa zavŕšilo v roku 1676, keď sa handlovskou kotlinou prehnali kurucké vojská Imricha Thökölyho a zanechali za sebou iba rumoviská. V kuruckých vojskách boli aj oddiely krymských tatárov a Turkov, ktoré vynikali veľkou krutosťou. Kuruci sa chceli vyvŕšiť hlavne na majiteľovi bojnického panstva Jánovi IV. Karolovi Pálffym, ktorý stál na cisárskej strane. Vytrpeli si však predovšetkým okolité dediny a ich obyvatelia. Koncom septembra roku 1678 prepadli dedinu Koš a Prievidzu. Košania sa vykúpili pred vypálením za tristo zlatých, kuruci im však pobrali všetko obilie ukryté v kostole, časť dobytka a šatstvo. Horšie však dopadli obyvatelia Prievidze. Vojaci okrem rekvirácií a spustošenia mestských i súkromných majetkov zahubili pomerne veľa civilistov. Pri nájazde vojakov na mesto zahynulo v plameňoch a pri rôznych násilnostiach šesťdesiatpäť mešťanov, dvadsaťpäť ich sťali a štyridsaťtri odviedli do zajatia. Lúpežní vojaci neobišli ani pýchu prievidžanov, kostol sv. Bartolomeja. Tento starobylý chrám s cenným interiérom úplne vydrancovali, spustošili a nakoniec vypálili. Pokradli nielen liturgické predmety z drahých kovov, ale i cennosti mešťanov, ktorí ich sem v obave skovali. Len na kostole vyčíslili mešťania škodu za 60 tisíc zlatých. Thökölyho kuruci sa na majetkoch svojho nepriateľa Jána IV. Karola Pálffyho pomstili dôkladne.

Kuruci ovládali hornú Nitru až do roku 1683, kedy bolo stavovské povstanie potlačené. Dovtedy stihli nešťastnú Prievidzu prepadnúť ešte raz. Stalo sa tak v roku 1681. Korisť vyzerala nádejne, práve sa konal v meste jarmok. Po 12 hodinovom boji s obrancami mesta, ktorí sa zabarikádovali v kláštore museli síce ustúpiť, ale na spiatočnej ceste vyrabovali Koš. V roku 1682 sa usadil v Koši so 400 vojakmi povstalecký veliteľ Štefan Petróczy. Niekoľko dní po jeho odchode prepadli Koš Turci a odvliekli do zajatia okrem dobytka a vozov i 87 ľudí.

Kurucké vojská znovu pritiahli na Ponitrie roku 1683. Obliehali a nakoniec aj dobyli Bojnický hrad. Po porážke Turkov pred Viedňou, 12. septembra 1683, nastal konečne obrat a prišlo k zúčtovaniu aj na hornom Ponitrí. Cisárske vojská rozbili kurucký tábor a zaujali Bojnický hrad.

Ján IV. Karol gróf Pálffy zomrel vo veku 49 rokov, 3. novembra 1694 v talianskom meste Miláno. Keďže jeho syn František II. padol v hodnosti plukovníka ešte za otcovho života, Bojnický hrad po ňom zdedil jeho druhý syn, Mikuláš VI. Jozef.

Mikuláš VI. Jozef Pálffy

Narodil sa v roku 1671 ako syn Jána IV. Karola Pálffyho (1645-1694) a jeho manželky Kataríny, rodenej kňažnej Lichtenstein. Mal jediného súrodenca, brata Františka II. (?-1693).

Mikuláš VI. Jozef zastával funkciu strážcu koruny a hodnosť plukovníka. Zobral si za manželku Júliu, rodenú grófku Drugeth, s ktorou v roku 1695 splodil jediného syna Jozefa Karola. Ten však zomrel v mladom veku a tak zostal bez dediča.

V roku 1703 vzplanulo ďalšie povstanie tentoraz pod vedením Františka II. Rákocziho. Po dobytí Zvolena sa kurucké vojská na čele s povstaleckými veliteľmi Bercsényim a Károlyim dorazili 24. novembra na horné Ponitrie a obľahli Bojnický hrad. Bercsényi odtiahol na západ a obliehanie prenechal menšiemu oddielu na čele s J Huszárom. Obrancovia hradu odolávali útokom vyše osem mesiacov. Po víťazstve kurucov v okolí Trnavy pritiahol do Bojníc Urban Czelder s dobre vycvičeným a vyzbrojeným plukom, pred ktorým obrancovia hradu začiatkom júla 1704 kapitulovali. Na Bojnickom hrade sa usalašila a takmer štyri roky bačovala panovačná a marnotratná grófka, Bercsényiho manželka. Okolitý ľud ruinoval finančný rozvrat razením nehodnotných mincí, tzv. libertášov. Tieto mince dostali svoj zľudovelý názov podľa nápisu „Pro libertate!“ na rubu mince.

Bačovanie kurucov sa však chýlilo ku koncu. Po ich porážke pri Trenčíne 3. augusta 1708 sa už nezmohli na organizovaný a sústredený útok. Začiatkom novembra 1708 cisárske vojsko pod vedením Jána V. Pálffyho začalo obliehať Bojnický hrad. Veliteľ obrany Marsinský sa 11. novembra 1708 vzdal a podpísal podmienky kapitulácie. Kuruci teda na hrade kapitulovali a samotné povstanie sa skončilo o tri roky neskôr Szatmárskym mierom. Bieda ľudu bola veľká, navyše ich veľmi zaťažovali Pálffyovci a tak niektorí utekali. Zbehov chytali pálffyovský špióni a privádzali späť.

Priebeh týchto udalostí - obliehania Bojnického hradu kurucami - je opísaný v starej kronike „Acta civitatis Baymocz descripta“. Táto udalosť je zapísaná v dobovej slovenčine. Pre zaujímavosť je uvedená v pôvodnej forme:

„Anno 1703. Zdwyhla sa wojna nekterich Panuw Uhorských z Horných krajín protj jeho Jasnostj Cisarskej tak že dostawssí nekteré pevnosty prýbralj sa do Dolných Krajín Pan Karolj z welýkim wojskom Pechoty y husárstwa položil sa táborom od Nitry tou Dolýnou až wysse teplycz po Dolýw Bialossowý Podobne z od Mlynou až wysse Jazara ležaly tu od nedele až do Piatku. Nekterý z nassych gazduw do huor z dobýtkom ussly a jiný do zamku utiekly, Po mestečku welyke rabowaný, w Piwnycyach robilj na Fare pres celu nocz Trumbitowanja a Pytia wykonawajicz nanossiwssý do hornych swetlycz slamý za Swytany to zapalýlj, kdessto wýsse dwuch tysycz sstwrrtyn hotoweho na Powale zbožia zhorelo a humna plne k tomu a potom porad humna najprw a poných dom do domu podpalovaly, to wojsko kdy Berczy Mikloss dossiel dolu a pohnulo az za Dunaj po Nemeckey zemy welke sskody porobilý hubice krajinu za 5 rokow. Dawky welke od jednej osoby Turakuw cžerwených tri zlate a býelých Penezy fl. 1. den. 12¹/₂ wyberaly Libertassuw anebo gongossuw nakolko sto centuw narobeno neyprw: po piaty grossach plateno zatým len po dwa grosse ssly naposledy len po grajciary. Zabili Nemcuw zo zamku granatiruw 9. Commandant Marssinský Andrass nechcel poddatý zamok lež tuho strielal any sa nemohol za dnj na ringu nykdo ukazaty lež w noczý wodý a jiné Potrebý zaopatrilj musil na siedmy pak den wodu z Rybnyka nočny hodinu spustili wydewssí hajdusý prazný Rybnyk zložily zbroyn. Commandant zamok poddal a nabrawssý na woz čo mohol prepusten jest ale co sebú mel to jemu husarý wýsse Pravna wssecko odebralý.

Ľudový názov „kuruci“ má svoj koreň v latinskom slove crux, maďarsky kurucz, čo v preklade znamená kríž. „Milites crucis“ - vojaci kríža, tak sa pôvodne označovali kresťanskí vojaci bojujúci proti Turkom v mene kríža - križiaci. Po Dózsovom povstaní v roku 1514, keď sa križiaci vzbúrili a povstali proti svojim zemepánom sa slovom „kuruci“ všeobecne označovali povstalci a vzbúrenci. Labancami sa označovali vojaci bojujúci na cisárskej strane proti kurucom. Toto slovo má pôvod v maďarskom archaickom výraze „lafanc“ (pľuhavý) alebo v nemeckom pokriku „Lauf Hans!“ (utekaj Jano!). Bol to teda hanlivý a posmešný výraz, ktorým označovali kuruci svojich protivníkov. Neskôr sa toto pomenovanie rozšírilo a zľudovelo.

Majiteľ hradu Mikuláš VI. Jozef Pálffy sa v týchto rušných časoch na Bojnickom hrade nezdržiaval. Svojho jediného syna prežil o jedenásť rokov, zomrel 19. augusta roku 1706 a s ním vymrelo celé potomstvo po slávnom palatínovi Pavlovi IV. Pálffym. Z tohto dôvodu prišlo v roku 1707 k veľkému deleniu pálffyovských majetkov. Rod sa rozdelil na dve línie, staršiu reprezentovanú Mikulášom V. a mladšiu, vedenú jeho (mladším) bratom Jánom V. Pálffym. Bojnický hrad zdedil zakladateľ „mladšej“ vetvy pálffyovského rodu, Ján V. Pálffy.

Ján V. Pálffy

Ján V. Pálffy sa narodil 20. augusta 1663 na hrade Červený Kameň ako syn Mikuláša IV. Pálffyho (?-1679) a Márii Eleonóry, rodenej grófky Harrach. Mal dvoch bratov, Mikuláša V. (1657-1732), Františka I. (? - 1687) a dve sestry, Máriu Zuzanu a Máriu Eleonóru.

Vzdelanie získal v školách vo Viedni a v talianskej Parme. Ako väčšina členov pálffyovského rodu, sa dal i on na vojenskú dráhu. Už ako dvadsaťročný, v roku 1683, zakúsil ozajstný vojenský život so všetkým čo obnášal, keď sa zúčastnil v hodnosti zástavníka obrany Viedne pred tureckým vojskom. O rok neskôr dosiahol hodnosť kapitána v pluku Karola Pálffyho. Ako 26-ročný sa už pýšil hodnosťou plukovníka a o štyri roky neskôr bol už generálom jazdectva. Vrchol vojenskej kariéry dosiahol v roku 1709, keď bol povýšený na maršala a o rok neskôr sa stal hlavným veliteľom cisárskych vojsk v celom Uhorsku. Ján V. Pálffy bol veľmi talentovaný vojenský stratég a radí sa medzi najlepších uhorských vojvodcov začiatkom XVIII. storočia. Rovnako ako na vojenskom poli žal úspechy i na poli krajinských funkcií. Od roku 1709 vykonával jedenásť rokov funkciu župana Šarišskej stolice, v roku 1724 sa stal uhorským miestodržiteľom a o sedem rokov neskôr i krajinským sudcom. Vrchol dvorskej kariéry dosiahol na sklonku života, keď ho vo veku 77 rokov zvolili za uhorského palatína. Túto funkciu vykonával až do svojej smrti.

Oženil sa s Máriou Annou Teréziou, rodenou grófkou Czobor (?-1733), s ktorou mal troch synov, Jána VII. (?-1717), Karola III. Pavla Engelberta (1697-1774), Mikuláša VII. Jozefa (1699-1734) a štyri dcéry, Sidóniu (?-1743), Máriu Annu Teréziu (1701-?), Máriu Annu Alžbetu (1708-1740) a Eleonóru Magdalénu (1710-?). Po smrti svojej prvej manželky sa oženil druhýkrát s Máriou Júliou, rodenou grófkou Stubenberg. Druhé manželstvo zostalo bezdetné.

V XVIII. storočí boli Bojnice a ich okolie preslávené pestovaním a predajom šafránu. Bojnický šafrán mal zvučné meno, v konkurencii sa mu vyrovnal len sedmohradský. Používal sa ako korenina k mäsitým jedlám, z okvetných lístkov sa tiež pripravoval voňavý olej. Ten predávali po okolí slávni šafraníci, olej sa využíval na farbenie plátna i v ľudovom liečiteľstve.

Palatín Ján V. Pálffy sa v Bojniciach často nezdržiaval. Jeho vysoké vojenské a neskôr krajinské funkcie mu nedovoľovali dlhší pobyt mimo Bratislavy alebo Viedne. Zomrel v Bratislave, 24. marca roku 1751 vo vysokom veku 87 rokov.

Karol II. Pavol Engelbert Pálffy

Karol II. Pavol Engelbert gróf Pálffy sa narodil 30. októbra 1697 v Bratislave. Bol synom Jána V. Pálffyho (1664-1751) a Márie Anny Terézie, rodenej grófky Czobor (?-1733).

Mal dvoch bratov, Jána VII. (?-1717), Mikuláša VII. Jozefa (1699-1734) a štyri sestry, Sidóniu (?-1743), Máriu Annu Teréziu (1701-?), Máriu Annu Alžbetu (1708-1740) a Eleonóru Magdalénu (1710-?).

Karol II. Engelbert Pálffy bol trikrát ženatý. Prvýkrát sa oženil ako dvadsaťjedenročný s Máriou Margitou, rodenou grófkou Stubenberg. Druhou manželkou mu bola Jozefína, rodená grófka Berge a tretia Mária Alžbeta, rodená grófka Starhemberg. I napriek jeho trom manželstvám sa mu nepodarilo zanechať po sebe mužských dedičov. Z prvého manželstva sa mu narodili dcéry Mária Terézia (1719-1769), Mária Anna (1721-1723), Mária Antónia (1724-1759) a syn Ján Jozef (1722-1724). Z druhého manželstva sa mu narodili synovia Pavol (1750-1750) a Leopold (1752-1752). Zo všetkých jeho detí sa dlhšieho života dožili len dcéry Mária Terézia a Mária Antónia, ktoré sa i vydali.

Karol II. Engelbert pracoval krátko v hospodárskej správe, dva roky (1752-1754) zastával „pálffyovskú“ funkciu dedičného kapitána Bratislavského hradu a župana Bratislavskej stolice. Bol však rodený vojak a viac mu vyhovoval vojenský život. Na tomto poli i najviac vynikol. Kariéru začal ako hlavný komorský dverník, neskôr sa stal majiteľom a veliteľom pluku obrnencov. Vojenskú kariéru zakončil v roku 1763, kedy dosiahol titul maršala cisárskej armády. Aktívne sa zúčastnil vo vojnách o rakúske dedičstvo (1740-1745) a v takzvanej sedemročnej vojne (1756-1763).

Bol zakladateľom najmladšej vetvy pálffyovského rodu, tzv. kráľovskej. Jej názov bol odvodený od sídla v Kráľovej pri Senci. Vetva však čoskoro, už v druhej generácii vymrela.

Na sklonku správy bojnického panstva Karolom II. Pálffym vyvrcholili spory medzi Prievidžanmi a Pálffyovcami. Konflikt mesta s panstvom sa vliekol už dlhší čas a jeho podstatou bolo zasahovanie pálffyovcov do záležitostí mesta. Mešťania sa dovolávali na svoje výsady, ktoré im boli udelené už v XIV. storočí. Podľa urbárneho svedectva malo mesto Prievidza v plnom úžitku regálne práva - celoročný výčap piva, právo predávať víno podľa zvyklostí, príjmy z mlynov, válch, jatiek a podobne). Do majetku mesta patrili aj dve dediny, ktoré boli v poddanskom vzťahu k mestu už od stredoveku. Mesto malo platiť bojnickému panstvu 3500 zlatých vo dvoch splátkach ako náhradu za regálne práva. Práve táto vysoká čiastka, s platením ktorej mali mešťania v nepokojnom XVI. storočí ťažkosti, sa stala dôvodom na právne špekulácie pálffyovcov. Tí sa neustále snažili Prievidzi odobrať spomínané regálne práva a pokračovali vo vyrubovaní čoraz väčších povinností. V roku 1764 prišli úradníci bojnického panstva do Prievidze a jej dvoch poddaných dedín bez zástupcov mesta vyhotovať súpis, ktorý mal byť podkladom pre nový urbár. Úradníci súčasne vyhlásili, že sa budú vyžadovať nové povinnosti, ktoré boli v rozpore s dovtedajšími mestskými privilégiami.

Vznikol z toho ďalší spor, ktorý skončil v roku 1765 panským súdom. Spor dopadol v prospech bojnického panstva vďaka ľsti, na ktorú doplatil málo skúsený prievidzský richtár. Zemepanskí úradníci mu odporučili, aby v odvolaní proti rozhodnutiu zemepána použil tzv. Kaninský kontrakt z roku 1655, podľa ktorého nemalo mesto platiť spomínaných 3500 zlatých, ale len 3000 zlatých ročne.

Panskí fiškáli vedeli, že mesto po zničení mestského archívu už nemá originály svojich mestských výsad. V „Kaninskom kontrakte“ sa nachádzala klauzula, že zemepán môže mestu zrušiť využívanie regálnych práv, keď za ne nebude schopný platiť. Navyše panstvo predložilo ako dôkaz thurzovský urbár z roku 1614, ktorý potvrdzoval, že mesto podlieha panskej vrchnosti. Súd síce v rozsudku vyhlásil, že Prievidza kedysi mala mestské výsady, ale prechodom bojnického panstva do majetku feudálneho zemepána a podľa predložených dokumentov patrí pod zvrchovanosť zemepána. Na základe tohto žiadal zemepán Pálffy, aby mesto vrátilo svoje benefíciá, teda pivovar, predaj vína a pálenky, zisk z jarmokov a týždenných trhov, mlyny, stupy a jatky. K tomu si pribral do svojej správy mestské lesy spolu s právom poľovačky a rybolovu. Súčasne nariadil mešťanom platiť rovnaké dávky ako ostatné poddanské dediny a konať dovtedy nepožadované ručné a záprahové roboty na panských majetkoch.

Zúfalí mešťania sa obrátili až na panovníčku Máriu Teréziu, u ktorej sa odvolávali na svoje privilégiá udelené už jej predchodcami. Kráľovná dala spor prešetriť kráľovskej súdnej tabuli, tá však 7. februára roku 1770 potvrdila predošlé rozhodnutie nižšej inštancie a privilégiá vyhlásila za zastarané a neplatné.

Toto vyhlásenie o neplatnosti mestských práv a po exekúcii mestského majetku vyvolalo otvorenú vzburu prievidzkých žien. Rozvášnené ženy, podnecované svojimi mužmi, fyzicky napadli podslúžneho, neskôr zbili a svojvoľne uvrhli do žalára ďalších panských a stoličných úradníkov, ktorí prišli prevziať do správy panstva mestské mlyny a pivovar. Ženy vyzbrojené len metlami a lopatami dokázali udržať v meste moc neuveriteľných šesť mesiacov. Ich vzburu ukončil až príchod regulérneho vojenského pluku, ktorý ženy rozprášil. Vojaci na odplatu vydrancovali Prievidzu a stoličný súd po vyšetrení vzbury vyniesol nad odbojnými ženami, dňa 24. septembra roku 1771, rozsudok.

Zo zachovaných súdnych dokumentov sa dozvedáme, že hlavnými podnecovateľkami „výtržností, vzbury, rozvracania verejného pokoja a mieru„ boli Anna Kardošová, Anna Ripková Helena Zvončarová, Zuzana Tomašičová, Judita Balinová, Anna Frasťová, Judita Kremničanová, Eva Mečarová a Katarína Rendečová. Všetkým obžalovaným ženám súd vymeral telesné tresty, hlavným aktérkam sa ušlo 60 rán korbáčom. Súd urobil výnimku Judite Balinovej, ktorej pre pokročilejší vek vymerali „len“ 40 úderov korbáčom. Ďalším ženám, ktorým bol dokázaný menší podiel na vzbure, súd vymeral 50 úderov. Najmenší telesný trest, 40 úderov korbáčom „vzhľadom na verejné zadosťučinenie a na výstrahu pre budúcnosť“, sa ušiel všetkým ostatným zúčastneným ženám. Treba dodať, že výprask korbáčom sa podľa nariadenia súdu konal vždy na dvakrát. Zúčastneným mužom sa okrem palicovania ušlo i väzenie. Naprázdno neobišiel ani richtár, ktorého obvinili z tichej spoluúčasti a zbavili úradu.

Táto udalosť, ktorá vošla do dejín pod názvom „vzbura prievidzkých žien“, nebola napokon márna. Už v júli 1771 sa rozhodla panovníčka Mária Terézia znovu prehodnotiť tento spor a spravodlivo pokonať obe strany. Poverila Nitriansku župu, aby sprostredkovala vypracovanie osobitnej zmluvy. Výsledkom bolo zostavenie desaťbodového regulatívu, ktorý s určitými výhradami prijalo i mesto Prievidza a v roku 1774 potvrdila i miestodržiteľská rada. Prievidžania sa zaviazali platiť zemepánovi 1000 zlatých ročne vo dvoch splátkach ako náhradu za ich poddanské povinnosti. Za ďalší poplatok 200 zlatých im bolo dovolené predávať v meste od Vianoc do Juraja vlastné víno. Mestu zostal výsek v dvoch jatkách a jarmočné právo, s ktorým súvisel príjem z jarmokov a výročných trhov. Všetky ostatné regálne práva v meste spolu s mestskými lesmi pripadli zemepánovi Pálffymu, bol však povinný poskytovať mešťanom stavebné a palivové drevo. Mešťanom zostalo zachované staré právo slobodného sťahovania, richtára si však museli voliť z troch kandidátov navrhnutých zemepánom. Voľby sa konali v prítomnosti zemepanských úradníkov, ktorým každoročne museli predkladať vyúčtovanie mestského hospodárstva.

Ukončením sporu sa skončila i pozemská púť feudálneho majiteľa Bojnického hradu. Karol II. Pavol Engelbert gróf Pálffy, prežijúc všetky svoje deti, zomrel v Bratislave 14. septembra 1774, vo veku 77 rokov.

František V. Alojz Pálffy

František V. Alojz gróf Pálffy sa narodil 22. júna 1780 ako druhý syn Jána VIII. Leopolda Jozefa Štefana grófa Pálffyho (1728-1791) a Márii Gabriely, rodenej kňažnej Colloredo-Mansfeld. Mal dve sestry, Jozefínu Gabrielu (1765-?), Máriu Františku (1770-?) a brata Jána X. Gabriela (1775-1821).

V neskoršom veku sa oženil s Natáliou, rodenou grófkou Erdödy (1808-1845). Z manželstva vzišli dve deti, syn Ján XVI. František (1829-1908) a dcéra Gabriela (1833-1914). František V. Alojz Pálffy zdedil rodový titul župana Bratislavskej stolice a kapitána Bratislavského hradu. Na dvore dosiahol len hodnosť cisárskeho a kráľovského komorníka. Vynikol však svojim výstredným životom, bohémskymi a hazardnými sklonmi.

Zomrel 14. novembra 1852 vo veku 72 rokov. Pochovaný je spolu s manželkou v krypte Bojnického zámku.

Bojnický hrad zdedil po ňom jeho jediný syn Ján XVI. František Pálffy.

Späť na Obsah

Ján XVI. František gróf Pálffy

Ján Pálffy a Bojnický zámok tvoria takmer synonymum. Bol posledným pálffyovským majiteľom hradu a nezmazateľne sa zapísal do jeho dejín a vzhľadu. Z týchto dôvodov sa pozrime na jeho život a osobnosť trocha obšírnejšie.

Narodil sa v Bratislave 19. augusta roku 1829 ako syn Františka V. Alojza grófa Pálffyho (1780-1852) a Natálie, rodenej grófky Erdödy (1808-1845). Mal jediného súrodenca, o štyri roky mladšiu sestru Gabrielu. Patril do mladšej pezinskej vetvy pálffyovského rodu.

Detstvo mal smutné. Jeho otec, cisársky a kráľovský komorník František V. Alojz Pálffy, bol veľkým hazardérom. Žil bohémskym životom a dával prednosť zábave, milenkám a rôznym dobrodružstvám. Častejšie ho bolo vídať vo viedenských herniach ako s rodinou. Veľké plytvanie malo neblahé následky. Dlhy narástli na tri milióny pengő a veľká časť majetku sa dostala dokonca pod súdny zátvor (sekvestrácia). Podobne vyzeralo i jeho manželstvo. František V. Alojz Pálffy sa oženil pomerne neskoro. Jeho manželka Natália bola skoro o tridsať rokov mladšia a ich prvé dieťa, syna Jána Františka, otec splodil takmer ako päťdesiatnik. Veľký vekový rozdiel medzi manželmi, ale hlavne otcov spôsob života bol hlavným dôvodom častých hádok medzi manželmi, ktoré boli súčasťou Jánovho detstva. Jedným slovom mladý Ján XVI. František si rodičovskej lásky neužil. Smutné je, že ani s vlastnou sestrou si nerozumel a nenašiel k nej vzťah do konca života.

Ako 16-ročnému mu zomrela v mladom veku mama a po štúdiách, o sedem rokov neskôr, mu zomrel i otec. Mladý, 23-ročný Ján Pálffy zdedil po otcovi rodový majetok. Dedičstvo bolo síce rozsiahle (Bratislava, Boleráz, Bojnice, Suchá nad Parnou, Topoľníky), ale vysoko zadĺžené. Napriek tomu sa nevzdal. Usilovne šetril a venoval veľkú pozornosť správe a hospodárení na majetkoch. O celú agendu sa starala ústredná správa pálffyovských majetkov, ktorá sídlila do roku 1860 v Kráľovej pri Senci a potom v Bratislave. Po dlhých rokoch sa mu podarilo takmer nemožné. Splatil všetky dlhy, zveľadil majetky a ešte si dokázal ušetriť na svoju nákladnú a jedinú záľubu - cestovanie a zberateľstvo umeleckých predmetov. Po otcovej smrti pracoval v správe Bratislavskej župy. Ako 42-ročný sa stal bratislavským županom, túto funkciu vykonával však len tri roky. Už v tomto období sa prejavil jeho cit pomáhať chudobným a núdznym. Hlavný príjem vyplývajúci z jeho županskej funkcie venoval bratislavskej chudobe. Na založenie Penzijného ústavu venoval sumu 20 000 forintov, založil meštiansku školu v Šamoríne a v Trnave a paradoxne ako katolík venoval Evanjelickému lýceu v Bratislave 15 000 forintov.

V roku 1873 zachvátila celé dnešné územie Slovenska cholera. V auguste epidémia kulminovala a rozšírila sa i v Bratislave. Ján Pálffy ako bratislavský župan venoval mestskej chudobe 60 000 forintov na potraviny a rovnako z vlastných prostriedkov hradil výdavky lekárov, ktorí ošetrovali chorých. Pôvodca tejto nákazy nebol ešte objavený a tak všetky vtedajšie lieky neboli veľmi účinné. Pálffyho financie tak pomáhali v Bratislave aspoň zmierňovať následky cholerovej epidémie.

Rovnako šľachetne sa zachoval k obyvateľom Szegedu, ktorých postihla veľká povodeň a venoval im 50 000 forintov. Za jeho zásluhy mu panovník František Jozef I. udelil v roku 1884 titul skutočného vnútorného tajného radcu.

Svoju prvú polovicu života strávil cestovaním po Európe. Na svojich cestách po Francúzsku, Taliansku a Anglicku obdivoval významné umelecké pamiatky, navštevoval múzeá, súkromné zbierky, aukcie umeleckých diel a obchody starožitníkov. Hoci nebol profesionálnym študovaným historikom umenia, jeho znalosti z tohoto odboru boli mimoriadne. Cestovaním, spoznávaním a štúdiom umeleckých diel sa vypracoval na rozhľadeného znalca s vycibreným vkusom. Je považovaný za jedného z najväčších súkromných zberateľov druhej polovice XIX. storočia v strednej Európe. Zo svojich ciest (či už osobne alebo prostredníctvom agentov) si privážal skutočné umelecké skvosty, ktoré zdobili jeho paláce v Budapešti, Bratislave, Kráľovej pri Senci, Pezinku, v Paríži a vo Viedni.

Zaujímavosťou je pôvodný osud najkrajšej a monumentálnej pamiatky po Jánovi Pálffym - hradu Bojnice. Ján Pálffy ho totiž pôvodne rozmýšľal predať. Prevzal ho v spustnutom stave a jediným obytným a zariadeným priestorom v celom hrade. Okrem kancelárii a bytov služobníctva tu bol len grófsky byt so sálou na prvom poschodí vedľa kaplnky a obrazáreň. Opis hradu z roku 1862 nám opisuje V. Podolský v článku Bojnická lipa uverejnenom v časopise Sokol:

„Hrad bojnický nachodí sa ešte v úplne dobrom stave; otočený je širokým járkom a zďou na 5 siah širokou. K pamätnostiam hradu patrí: neznáma zbraň na hlavnej bráne, s dvoma dlhými poryskami, a na konci s guľou špidlákami opatrenou; dva železné šišaky, a 1 pár železných čižiem s vysokými sárami; jeden bodsekáň, berla to kastellánov bojnických; viacej starobylých velikých obrazov; zástava Kapistránova atď...“

I keď autor uvádza, že hrad je „ešte v úplne dobrom stave“, popisovaný inventár napovedá už o jeho zašlej sláve. Predchádzajúci majitelia nevenovali údržbe hradu dostatočnú pozornosť, riadnej údržbe zabraňoval aj fakt, že hrad nebol dlhý čas pravidelne obývaný. Nepriaznivá finančná situácia však Jánovi XVI. Františkovi nedovoľovala hneď investovať do jeho opravy. Po vyplatení náhrady za regálne práva dostal nečakane väčší obnos peňazí a tak po roku 1888 svoje rozhodnutie zmenil. Na svojich zahraničných cestách okrem umeleckých predmetov obdivoval i architektúru. Uchvátila ho najmä gotická architektúra stredného a južného Francúzska a ranorenesančná architektúra severného Talianska. Získané peniaze sa rozhodol investovať do nákladnej prestavby hradu v duchu spomínaných štýlov. Hrad mal po prestavbe dostať vzhľad romantického zámku a mal sa stať reprezentačným domovom jeho prekrásnych a cenných umeleckých zbierok.

Prípravné práce na tomto diele sa začali v roku 1889, keď mal Ján Pálffy už šesťdesiat rokov. Vypracovaním projektu poveril budapeštiansku projektantskú firmu „Hubert a Móry“. Architekt Jozef Hubert (1846-1916) bol pôvodom Bratislavčan a postavil napríklad košické nádražie a budovu Obchodnej komory v Bratislave. Projekt prestavby Bojnického hradu je však priveľmi odlišný od jeho predošlých prác a dáva jasne najavo, kto je hlavným „architektom“ prestavby. Ján Pálffy posielal z cudziny priamo do Hubertovej kancelárie inštrukcie, fotografie, niekedy dokonca i rytiny objektov, ktorých tvary mienil na stavbe uplatniť. V kancelárii sa materiály prekresľovali a sám Pálffy robil na nich červenou ceruzkou korektúry. Mal vynikajúci cit pre kompozíciu, vyváženosť a rozloženie hmoty.

Ako vidno z archívnej dokumentácie Pálffy sa staral o všetky detaily, posielal návrhy na portály, okná, a dvere. Myslel dokonca i na také detaily, akými boli komínové hlavice, vežové koruhvičky, či dokonca tvary sietí, ktorými sa zakrývali vetracie otvory proti vtáctvu.

Práce na zariadení interiéru zadal Pálffy známej firme „Gebrüder Colli“ z Innsbrucku, ktorá pracovala i pre cisársku rodinu. Firmu tvorili bratia Colli, ktorí skupovávali starožitnosti po celej Európe a dodávali zákazníkom buď originály alebo ich dokonalé imitácie. U tejto firmy boli objednané drevené povaly, okná a nábytok takmer do celého hradu.

Kováčske práce, ozdobné kovania a mreže zo železa i bronzu a ozdobné lampy previedla chýrna bratislavská zámočnícka firma „Marton“. Firmu založil Ľudovít Marton v roku 1851, koncom XIX. storočia sídlila na dnešnej Grösslingovej ulici. Pod rovnakým názvom firmu neskôr viedli jeho synovia a dielňa sa presťahovala na Medenú ulicu. V roku 1895 dodala táto firma napríklad majstrovsky kovanú mrežu na starú, 26 metrov hlbokú hradnú studňu.

Celá prestavba mala niekoľko etáp. V prvej etape v rokoch 1890-1895 sa prestavovalo vnútorné (najstaršie) jadro hradu. Pálffyho hlavným úmyslom bolo rozčleniť jeho pôvodný kompaktný masívny charakter a zdôrazniť v duchu francúzskej gotiky príznačnú vertikálnosť. Z týchto dôvodov boli znížené alebo i celkom odstránené niektoré múry starého hradu.

Medzi prvými bol prestavaná ukončená veža - donjon. Práca bola hotová v roku 1891, do veže osadili veľkú kamennú platňu s pálffyovským znakom. Zhotovila ju viedenská kamenárska firma Einspinner a Schadler, osadená však bola až rok po dokončení veže, v roku 1982. Platňu na veži vidno pomerne z veľkej ďiaľky, erb je dnes už ťažšie rozoznateľný.

Ján Pálffy bol predovšetkým milovník umenia a estét. Nemal veľký zmysel pre historické hodnoty, svoj záujem sústreďoval predovšetkým na výtvarnú a umeleckú stránku diela. V mene celkového dojmu neváhal upraviť alebo zbúrať nevyhovujúce časti hradu. Z tohoto dôvodu bol niektorými súčasníkmi i dnešnými kunsthistorikmi znevažovaný za devastáciu hradu. Je pravdou, že hrad získal úplne inú podobu, netypickú do našich geografických pomerov. Rovnako však musíme uznať, že prestavbou vzniklo dielo vytvorené s nesmiernym citom a vkusom.

V roku 1895 prišla do Bojníc partia päťdesiatich kamenárskych odborníkov z južného Tirolska. Pálffy dal pre nich postaviť v lome pri Bojnických kúpeľoch veľkú drevenú dielňu, v ktorej pracovali i v zime. Ich úlohou bolo vyhotoviť všetky jemné kamenárske detaily na blokoch pre zámok. Kameň sa prevažne ťažil v blízkej obci Hradec. Ostatné, menej náročné kamenárske práce, vykonávali miestni kamenári z Bojníc. Pracovnú príležitosť tu našli aj ďalší miestni remeselníci, v okolí oddávna známy zručný tesári a murári.

Ďalšia etapa prác sa začala po roku 1897, kedy boli práce na hornom hrade takmer dokončené. Pokračovalo sa tzv. Hunyadiovým a kuchynským traktom. Okrem vybúrania starého krídla v Hunyadiovom trakte, ktoré nahradila veľká sála zaklenutá gotickou klenbou nenastali v týchto častiach podstatné zmeny. Práce sa sústredili prevažne len na exteriérové úpravy. Na vonkajších múroch pribudli charakteristické mašikuli a cimburie.

Pokračovalo sa s úpravami kaplnky a krypty. Kaplnka bola pôvodne zasvätená v XVI. storočí pravdepodobne Panne Márii. Poukazujú na to pôvodné povalové fresky a nápis na zvone. Pálffyho však priťahovala osobnosť svätca Jána Kapistrána (1386-1456), ktorého podobizeň mu ešte v máji r. 1905 dodal Colli. Svätý Ján Kapistrán bol údajne rodovým svätcom pálffyovcov a Jána Pálffyho na osobe tohto mnícha upútali zrejme jeho zvláštne životné osudy. Ján, ženatý občan talianskeho mesta Capistrano, sa do svojich tridsiatich rokov tešil vplyvnému postaveniu a svojej manželke. Potom nastal v jeho živote obrat. S jej súhlasom sa rozhodol vstúpiť do františkánskeho rádu a ako kazateľ putoval celou Európu. Slávnu svätcovu zástavu z XV. storočia, ktorou povzbudzoval kresťanských bojovníkov k boju proti Turkom získal Pálffy do svojich zbierok. Na túto zástavu si starý, 70-ročný františkánsky mních dal vyšiť bojové heslo „Ježiš-Ježiš“. Kapistrán sa osobne s touto zástavou ako kazateľ zúčastnil boja, v ktorom kresťanskí vojaci v roku 1456 dobývali späť od Turkov mesto Belehrad. Podľa historických správ zástavou neustále mával a oduševňoval tak vojakov k boju. Výprava mala úspech, dňa 22. júla 1456 boli Turci na hlavu porazení a Belehrad znovu obsadili kresťania. Hrdinský svätec však na tejto výprave ochorel na mor a v tom istom roku zomrel. V roku 1724 ho vyhlásili za svätého. Toľko stručný životopis svätca, ktorému bola po prestavbe zasvätená bojnickú kaplnka.

Kaplnka mala byť pôvodne úplne regotizovaná, neskôr gróf Pálffy návrh zmenil. V roku 1905 rozobrali staré presbytérium. Pri rozoberaní oltára našli murári v pozostatkovej oltárnej jamke relikvie svätcov a pri nich papier s tromi menami, ktorých pozostatky identifikovali. Boli to mučeníci sv. Valentín a sv. Teodor, z mena tretieho svätca zostala len začiatočná litera „S“, ostatné písmená boli poškodené a nečitateľné. Okrem toho sa tu našiel i príkaz biskupa Tomáša IV. Pálffyho o uložení pozostatkov z letopočtom MDCLIX. Letopočet dokazuje, že kaplnka bola dokončená vdovou Máriou Františkou Pálffyovou, rodenou Khuen -Belassy a následne vysvätená biskupom v roku 1659.

Kaplnka dostala miesto presbytéria rovný uzáver s veľkým kružbovým oknom. Pristavila sa nová talianska ranorenesančná empora. Firma Marton dodala novú železnú strechu, pôvodný zvon z kaplnky premiestnili do veže farského kostola sv. Martina v Bojniciach.

Ján Pálffy si za miesto svojho odpočinku vybral kryptu svojho obľúbeného Bojnického zámku. Túto poslednú vôľu vyjadril vo svojom testamente, kde v bode XXIV. nariaďuje uloženie svojej mŕtvoly do hrobky pod kaplnkou Bojnického zámku. Priebeh pohrebu má byť dôstojný, primeraný jeho bohatstvu, ale bez zbytočných pompézností, vo večerných hodinách pri svite fakieľ. Zároveň nariaďuje, aby do tejto hrobky bola preložená aj rakva jeho matky a rakva nebohého Tomáša IV. Pálffyho (1623-1679), bývalého nitrianskeho biskupa a uhorského kancelára. Záverom tohoto bodu dodáva, že „keby sa vdova po Emanuelovi Andrássym, čiže jeho sestra, chcela dať pochovať tiež tam, treba jej vyhovieť“. Táto Pálffyho žiadosť bola splnená, telesné pozostatky jeho matky, pochovanej v krypte dómu sv. Martina v Bratislave a pozostatky nitrianskeho biskupa a uhorského kancelára Tomáša IV. Pálffyho z kapucínskeho kostola v Pezinku boli prevezené do bojnickej krypty. O osobu biskupa Tomáša Pálffyho mal mimoriadny záujem, lebo už v roku 1883 dal preniesť jeho rakvu z viedenského kostola sv. Jozefa, kde bol biskup pôvodne pochovaný, do Pezinku.

Posledné sa reštaurovalo krídlo grófskeho bytu. Plán bol hotový síce v roku 1903, no s rekonštrukciou sa začalo až o dva roky. V tejto časti sa v podstate len rozšírili okná, zato v grófskej pisárni a v tzv. dispozičnej (reprezentačnej) sále nastali veľké zmeny. Tu hodlal Pálffy umiestniť svoj nový „úlovok“. V roku 1902 kúpil totiž vo Viedni z pozostalosti srbského kráľa Milana I. Obrenoviča (1854-1901) orientálne drevené obloženie. Dlho uvažoval kam ho v hrade umiestni a hľadal preň vhodnú miestnosť. Nakoniec sa rozhodol obložiť ním svoju pracovňu. Podľa inventára z roku 1874 sa tu nachádzali staré orientálne, prevažne turecké koberce závesy a niekoľko kusov nábytku. Tieto cenné originály zdedil Ján Pálffy ešte po svojich predkoch, ktorí ich získali ako korisť v protitureckých vojnách. Obloženie teda umiestnil tam, kam sa podľa tradície hodilo. Ide o tureckú prácu zo XVII. storočia, ktorá bola z Viedne dopravená do Bojníc a potom do Insbrucku, kde ju pracovníci firmy Colli opravili, vyčistili, a doplnili na požadované rozmery. Pálffy zároveň s obložením kúpil aj torzo starej drevenej povaly, podľa ktorej firma Colli zhotovila tzv. „maurskú“ povalu. Maurský strop, ako doplnok obloženia stien, bol dokončený a nainštalovaný v roku 1906. Pálffy ako vždy myslel na všetky detaily. Presne vymedzil ako má byť obloženie rozložené, nestačilo však na celú plochu a tak chýbajúcu časť kázal vyplniť veľkým zrkadlom. Dvere dal potiahnuť zdedenými originálnymi hodvábnymi závesmi a objednal mramorové obloženie okien. Treba však povedať, že vzácne obloženie nebolo správne nainštalované. Pôvodne tieto turecké obloženia boli len na vstupnej stene miestnosti a siahali až po strop. Tým, že ním obložili i ďalšie steny miestnosti, logicky ubudlo na jeho výške. Pálffy si túto disproporciu v nesúlade s pôvodným účelom všimol a chcel dať v miestnosti znížiť o 70 cm strop. Bohužiaľ túto nápravu mu prekazila smrť. Dnes táto miestnosť - bývalá pracovňa Jána grófa Pálffyho - nesie pomenovanie „Orientálny salón“. Podľa správy, uverejnenej 9. novembra 1999 v denníku Sme, si turista zo Spojených arabských emirátov všimol, že jedna cédrová doštička nesúca časť textu z koránu, je otočená dolu hlavou. Veriaceho turistu tento stav pobúril a navrhol z vlastných zdrojov financovať kompletné reštaurovanie obloženia. S návrhom súhlasili aj pamiatkári a tak vďaka solventnému arabskému podnikateľovi by mala byť rekonštrukcia do letnej sezóny roku 2000 hotová. Či nechcené otočenie textovej doštičky spôsobili Pálffyho montéri, alebo naši reštaurátori, zostáva zatiaľ záhadou.

Ďalšia úprava sa týkala tzv. dispozičnej (reprezentačnej) sály. Pálffy už v roku 1892 dal sem priviezť krb zo svojho paláca vo Viedni. Podľa pôvodných plánov tu malo byť osadené trojdielne okno s pestrofarebným zasklením z benátskeho terčového skla. Interiér malo zdobiť obloženie stien z orechového dreva a drevený strop s osembokými kazetami. V roku 1905, vtedy už 76-ročný Pálffy svoje pôvodné rozhodnutie zmenil a rozhodol sa umiestniť na strop kópiu tzv. „anjelského stropu“. Jej originál sa nachádza v benátskej Akadémii krásnych umení (Academia di belle arte). Práce sa na objednávateľovu žiadosť v roku 1907 ujala opäť firma Colli. V tomto čase mal už Ján Pálffy 78 rokov. Zdravie mu neslúžilo a cítil, že mu ubúdajú sily a s dodávkou stropu súril. Bohužiaľ práca si vyžadovala dlhší čas a gróf sa jej dokončenia už nedožil. Montéri strop inštalovali až v júli roku 1908, mesiac po jeho smrti. Dnes sa táto miestnosť nazýva „Zlatou sálou“. Pomenovanie dostala podľa spomínaného stropu pozláteným pravým lístkovým zlatom. Uprostred neho môžeme vidieť portrét staviteľa Jána Pálffyho. Treba však uviesť, že v pôvodnom grófovom návrhu mal byť uprostred stropu pálffyovský znak. Ako bolo spomenuté, strop sa inštaloval až po Pálffyho smrti a celý dozor nad dokončením prestavby sa presunul na stavebného inšpektora Emila Koderleho. Sám majiteľ dodávateľskej firmy Colli navrhoval, aby aspoň okolo znaku sa dal nápis, ktorý by informoval, že staručký gróf sa už dokončenia stropu nedočkal. Po vzájomnej konzultácii s Koderlem sa dohodli, že namiesto pálffyovského znaku sa do stredného poľa stropu umiestni na pamiatku grófov portrét. Pálffyho podobizeň v póze staviteľa zámku namaľoval maliar František Desilvestro. Ako predloha mu slúžila parížska olejomaľba Jána Pálffyho z roku 1891 v životnej veľkosti od maliara Václava Brožíka. Desilvestro k zdarne okopírovanému Brožíkovmu portrétu musel primaľovať inú pozíciu rúk, držiacu stavebný plán Bojnického zámku. Bohužiaľ túto prácu nezvládol v dokonalejšej forme a i dnes si môžeme všimnúť ich neprirodzenú polohu. Pod Pálffyho portrétom sa nachádza stuha s jeho osobným heslom „omnia cum tempore“.

Sála pôsobí slávnostným dojmom a dokonale tak spĺňa jej pôvodný reprezentačný zámer. Chorľavý starý gróf Ján Pálffy zomrel vo veku 79 rokov, 2. júna roku 1908 vo Viedni. O dva dni (4. júna) sa v tamojšom dome smútku v odpoludňajších hodinách konala posledná rozlúčka zo zosnulým. Hneď po obrade bola rakva naložená do vlaku a odvezená do Prievidze. Na prievidzkej stanici cínovú rakvu preložili na koč a konský štvorzáprah ju dopravil na miesto posledného odpočinku - na Bojnický zámok. Pretože krypta nebola úplne dokončená, rakvu uložili v jej predsieni a dvere zadebnili, aby k rakve nemal nikto prístup. V prednej časti krypty sa pracovalo ďalej. Zostávalo dokončiť už len hlavný oltár, nástenné maľby, dodať štyri mramorové sarkofágy a menšie drobnosti ako napríklad osvetľovacie telesá a iné doplnky. Všetky náklady sa hradili zo sumy 300 tisíc korún, ktoré Pálffy v záveti odkázal na údržbu hradu.

Štyri mohutné a ťažké sarkofágy, ktorých návrhy schvaľovala Komisia pre zachovanie pamiatok, vyhotovila firma bratov Colli a kamenárska dielňa Leopolda Seebera. Nápisy na sarkofágoch boli vopred dohodnuté a vyhotovené vo firme Colli v Innsbrucku. Stavebný inšpektor celej prestavby Emil Koderle si dovolil na znak úcty k zosnulému grófovi jednu zmenu. V marci roku 1910 v liste Collimu navrhol, aby pod reliéfom Vzkriesenia na zadnej strane sarkofágu dal vyryť slová: "Szavad az igazság" (Tvoje slovo je pravda). V liste ďalej tento návrh zdôvodňoval tým, "že nebohý gróf si nadovšetko cenil pravdu a všetko, čo kedy povedal bola pravda, „takže sám vždy nasledoval príklad Boha - Syna ako dobrý kresťan“.

Podľa zachovanej správy o vyrovnaní účtov z 30. júna 1911 vieme, že hotové sarkofágy prichádzali do Bojníc postupne. Pálffyho sarkofág bol odoslaný z Innsbrucku 28. októbra roku 1911, do Bojníc dorazil o sedem dní neskôr, 4. mája. V zásielke spolu so sarkofágom cestovalo i kreslo do pálffyho spálne a pálffyovský erb, ktorý mal byť podľa pôvodného plánu umiestnený v strede anjelského stropu.

Pálffyho sarkofág bol zo všetkých najťažší, vážil osem ton. Jeho veľká hmotnosť komplikovala prepravu. Pri prechode cez rieku Nitru nechceli dopravcovia riskovať prechod po drevenom moste, ktorý nebol stavaný na takúto veľkú záťaž. Na prechod bol využitý riečny brod, pri ktorom museli dopravcovia upraviť a zošikmiť brehy. Ďalšia komplikácia vznikla pri sťahovaní sarkofágu do krypty. Bolo veľmi obtiažne zniesť ťažké bloky mramoru dolu po schodoch a tak ich museli sťahovať parkanom.

Z dôvodu overenia totožnosti bola truhla pred vsunutím do mramorového sarkofágu v prítomnosti päťčlennej komisie otvorená. Komisia potvrdila, že v truhle po celej dĺžke a pod skleným vekom leží Ján XVI. František gróf Pálffy. Po tomto konštatovaní bola truhla zatvorená a veko upevnené bočnými skrutkami. Na veko truhly bolo položené medené puzdro, previazané farebným špagátom a zabalené do pergamenu. Do puzdra boli vložené predmety, ktoré sa bezprostredne týkali alebo charakterizovali tu pochovaného Jána Pálffyho. Boli to kópie testamentu a študijnej nadácie nebohého, fotografie jeho dvoch maľovaných portrétov a fotografie z posledných rokov života. Ďalej to boli fotografie Bojnického zámku zachycujúce jeho stav pred prestavbou, počas nej i po jej skončení. V puzdre sa nachádza i životopis Jána Pálffyho, ktorý skoncipovali vykonávatelia testamentu, dobové mincové platidlá, štúdia peštianskeho fiškála Dr. Lajosa Koálisza a časopis z roku 1910, v ktorom riaditeľ umelecko-historického múzea v Budapešti Jenő Radisics zhodnotil zberateľskú činnosť a dielo Jána Pálffyho.

Ďalšej práce sa ujali majstri firmy Seeber, ktorý mramorový sarkofág sprevádzali na ceste Innsbrucku a previedli v krypte jeho zmontovanie. Dňa 13. mája 1911 vsunuli truhlu do sarkofágu. Predpoludní, po dvoch hodinách práce dosadol pomocou hydraulických zdvihákoch na svoje miesto sedemtonový príklop sarkofágu. K dolnému a hornému vchodu do hrobky postavili čestnú stráž - dvoch lesníkov. Po týchto posledných prácach a následnom spísaní zápisnice bola krypta odovzdaná do opatery správcovi panstva Dr. Aladárovi Stranfeldovi.

Grófa pochovali podľa jeho želania večer za svitu fakieľ „primerane k jeho stavu, ale bez zbytočného vyhadzovania peňazí“ do spodnej časti krypty. Pálffy ako romantik a veľký milovník starých tradícií sa tak nechal pochovať podľa vzoru svojich obľúbených predkov, palatína Pavla IV. Pálffyho (1590-1653) a biskupa Tomáša IV. Pálffyho (1623-1679). Vo svojom testamente poručil: „Kdekoľvek by som umrel, má sa moja mŕtvola preniesť do Bojníc a oblečená do jednoduchých čiernych maďarských šiat uložiť do hrobky, ktorá leží priamo pod hlavným oltárom hradného kostola v Bojniciach… Očakávam a predpokladám, že na mieste môjho večného odpočinku ma nikto nebude vyrušovať“. Uloženie ostatkov v Bojniciach bola jedna z mála posledných vôlí, ktorú grófovi splnili. Nebol však dodržaný počet rakiev a ich rozmiestnenie v krypte. Podľa Pálffyho želania mala byť vraj biskupova rakva uložená uprostred pred oltárom krypty, naľavo od nej mal byť postavený jeho vlastný sarkofág a napravo sarkofág jeho matky. Umiestnenie rakvy s telesnými pozostatkami otca v bojnickej krypte Pálffy v testamente vôbec nespomína.

Záverom k prestavbe hradu možno dodať, že trvala 12 rokov (1888-1910) a stála zhruba 3 milióny zlatých. Hrad prestavbou nadobudol okrem 182 izieb, z ktorých bolo 50 obytných i nový názov - zámok. V slovenčine nie je pomenovávanie šľachtických sídiel úplne jednotné. Slovom zámok sa označuje voľne stojace reprezentačné šľachtické sídlo, prevažne na vidieku, ktoré už nenesie obranné znaky. Zámky vznikali masívnou prestavbou bývalých stredovekých hradov, ktorá súvisela s módnym trendom. Pre jednoduché rozlíšenie označujeme tento objekt pred romantickou prestavbou názvom „Bojnický hrad“ a po nej „Bojnický zámok“.

Rozporuplná osobnosť Jána Pálffyho priťahuje pozornosť dodnes. Mal nedôverčivú a samotársku povahu. Od ľudí si držal odstup a nenadväzoval hlbšie priateľstvá. Jeho známa šetrnosť zachádzala v neskoršom veku miestami až do extrémov. Na jednej strane bol ochotný venovať pomerne veľké čiastky peňazí chudobným a na pomoc odkázaným ľuďom, na druhej strane si zo šetrnosti nechával posielať staršie, už prečítané čísla novín. O vrtochoch starého grófa, ktoré s ním zažívalo služobníctvo, existujú dodnes historky. Známe sú jeho časté výčitky zámockému kuchárovi. Gróf mu vytýkal, že nešetrí surovinami a pri varení nimi plytvá. Osobne mu preto vymeral na každý deň masť, múku a ostatné veci. V podobnom duchu šetrnosti prebiehalo aj grófovo holenie a strihanie. Prievidzský holič nenavštevoval grófa na zámku, ako by sa dalo predpokladať. To by mu gróf musel zaplatiť i za cestu a tak sa radšej nechal odviesť kočom do Prievidze. Pri platení nastala vždy kuriózna situácia. Gróf vymeral holičovi šesták hoci správca jeho veľkostatku za holenie dával veľkoryse zlatku. Rovnako sa šetrilo i v zámockej záhrade a v okolitých veľkostatkoch. Pri vychádzkach „jeho excelencie“ zažilo služobníctvo ťažké chvíle. Oku starého pána grófa, ktorého osobný pedinter tlačil na vozíku, neušlo nič. Chodníky museli byť vyhrabané, v čerstvých ryhách po hrabliach nesmeli byť ľudské šľapy. Gróf ťažko znášal prítomnosť väčšieho počtu ľudí, o cudzích nehovoriac. Spadnuté ovocie nesmelo zostať na zemi a záhradníci ho museli okamžite pozbierať. I toto bolo obrovské plytvanie a tak dal gróf vybudovať pálenicu. Jeho vlastná sestra Gabriela nesmela navštevovať Bojnický zámok. Ako sme spomínali súrodenci sa nemali veľmi v láske a gróf si neželal jej prítomnosť na zámku. V bojnických kúpeľoch jej adaptoval starý mlyn, ktorý nesie podnes názov „Vila Gabriella“. Ak zavítala grófka do Bojníc, väčšinou sa ubytovala v tejto vilke.

Najväčšie sklamanie však uštedril Ján Pálffy svojim dedičom. Nikdy nemali so starým čudným grófom dobré vzťahy, ale toto nečakali. Ján Pálffy, v čase svojej smrti považovaný za jedného z najbohatších mužov Rakúsko-Uhorska, im neodkázal takmer nič. Žiadne miliónové dedičstvá sa nekonali. Tým najmenej majetným zo svojej široko rozvetvenej rodiny poručil malú časť majetku, ale len vo forme zverenstva. Takmer všetko ostatné si podelili iní. Medzi najväčšie zrnká v dedičskom koláči patrili 3/8 hradu Červený Kameň. Pálffy závetom nariadil, aby sa v časti hradu zriadila letná ozdravovňa pre žiakov a profesorov. Tým zavŕšil svoju starostlivosť o chudobných študentov. V roku 1902 totiž založil nákladom štvrť milióna korún „Školskú štúdijnú základinu grófa Jána Pálffyho st. z Erdödu pre chlapcov z rodín strednej triedy, ktorí sú na to odkázaní“. Základinu tvorilo pozemkové vlastníctvo (prevažne lesy) v okolí obce Častá. Z výnosov tejto základiny boli kryté štipendiá pre chudobnejších a nadaných študentov bez rozdielov vierovyznania. Týmto prišli dedičia nielen o podiel na hrade Červený Kameň, ale i o lesy a majetky v jeho okolí. Pre zaujímavosť možno uviesť, že táto základina (vo svojej podstate) pretrvala a slúžila naďalej svojmu účelu zhruba až do roku 1948-1950, kedy zanikla.

Ján Pálffy ako veľký milovník umenia a nadšený zberateľ poznal cenu svojej rozsiahlej umeleckej zbierky. Tá sa nedala vyjadriť len peniazmi a budúcnosť zbierky videl len v jej celistvosti. Sám v záveti píše: „Počas môjho dlhého života bolo príčinou mojich zahraničných ciest a tamojších dlhých pobytov nielen to, aby som uspokojil svoje umelecké cítenie, ale aj to, aby som privezením získaných diel domov pomohol našej vlasti, ktorá je chudobná na tieto predmety, zušľachtil naše umelecké cítenie a prebudil umenie. Ukladám preto mojim nástupcom, aby tieto umelecké predmety, maľby, rytiny a zlatnícke diela sprístupnili za účelom muzeálnych prehliadok znalcom a záujemcom o výtvarné umenie“. Za pojmom vlasť musíme vidieť v tom čase Rakúsko-Uhorsko, kolekciu 178 obrazov a sôch holandských a talianskych majstrov zo XVI. storočia odkázal Maďarskému národnému múzeu. Ostatné zbierky sústredené v Bojniciach, Bratislave, Kráľovej pri Senci a Pezinku mali podľa jeho poslednej vôle zostať tam natrvalo a byť prístupné verejnosti. Stručne povedané, Pálffyho cieľom bolo vytvoriť aj na Bojnickom zámku múzeum, jedinečnú galériu umenia prístupnú všetkým.

Pálffyovský dedičia po Jánovi Pálffym

„Bojnický hrad aj s celým panstvom v Nitrianskej župe spolu s 26 obcami ako záložné dedičstvo prenechávam Endre Pálffymu, druhorodenému Emilovmu synovi“. Tak znela časť závetu Jána Pálffyho, ktorá sa týkala Bojnického zámku. Išlo o Ondreja III. grófa Pálffy (1873 - ?), druhorodeného syna Emila grófa Pálffy (1837 - ?), obidvaja pochádzali z červenokamenskej vetvy rodu. I keď mal Ondrej III. Pálffy v čase písania závete len 34 rokov patril medzi najstarších pálffyovských mužských potomkov v priamej vetve. Z tohto dôvodu bol určený za dediča Bojnického zámku.

Dedičia šokovaní a urazení závetom sa nevzdali. Išlo predsa o veľa. V úmrtnom liste bola ako príčina smrti uvedená starecká nevládnosť. Dedičia z vlastnej iniciatívy dali vykonať pitvu grófovho tela. V pitevnom náleze z roku 1908 sa uvádza, že gróf v čase smrti vážil 60 kg, mal rakovinu prostaty a tri roky pred smrťou dostal mozgovú porážku s trvalými následkami. Príčinou smrti bola vraj progresívna paralýza mozgu, teda syfilis. Po pitve bolo kvôli preprave zosnulého grófa z Viedne do Bojníc do jeho tela vstreknutých 5 litrov konzervačného roztoku.

Je veľmi pravdepodobné, že žiadateľom o pitvu (dedičom) išlo predovšetkým o vyvolanie pochybností ohľadom grófovho duševného stavu. Pitevný nález vyhovoval ich zámerom a Jána Pálffyho označili za syfilitika v pokročilom štádiu. Z tohoto dôvodu ho vyhlasovali za nesvojprávneho a trvali na neplatnosti závetu.

Nastalo postupné rozpredávanie umeleckých diel na aukciách. Paradoxne tak prišlo k situácii, že to, čo Pálffy neodkázal rôznym inštitúciám, bolo jeho dedičmi po roku 1918 postupne rozpredané, prevažne cudzím obchodníkom a zberateľom. V roku 1924 bola prostredníctvom pražských starožitníkov Kretschmera a Ryšavého predaná do cudziny veľká časť umeleckých predmetov. Nasledovali aukcie, v ktorých sa predali ďalšie časti zbierky.

Známy pražský starožitník Rudolf Ryšavý, ktorý sa podieľal na spomínanom výpredaji vydal v roku 1947 knižku „Jak jsem se stal obchodníkem s obrazy aneb knihy versus obrazy“. XXVII. kapitola tejto zaujímavej knižky nesie názov: „Pálffyovské sbírky z paláce v Bratislavě, zámků Pezinoku, Králové pri Senci a v Bojnici“. Keďže kapitolka prináša trochu svetla do oných čias odcitujeme ju celú:

O prodej pálffyovské pozůstalosti se starali i někteří dědicové. S vítěznou tváří přikvačil ke mně jednou hrabě P. a sděloval: > Vedu vám největšího kupce, pana S. z Paříže, rád by si něco vybral.<

> To bude asi omyl,< - povídám - > hlavní kupci jsme přece my, kteří jsme koupili všechno, kdežto on si chce pouze něco vybrat.<

V kapli zámku v Bojnici, jehož oprava stála nesmírné peníze a přesto zůstala nedokončena, byly tři obrovské sochy z kararského mramoru. I ty jsme zakoupili. Jenže sochy byly do kaple dány dříve, než byla zamřížována nádherným krajkovím z kararského mramoru. Proto nebylo možno sochy odvézt bez částečného odbouraní a porušení mřížoví. To bylo něco pro pana pravotára K., který mi dělal potíže, kde mohl. > Ovšem, sochy vám patří a můžete si je odvézt, ale mřížoví musí zůstat nepoškozeno.< To znamenalo dát část mřížoví odbourat a to, co by se zničilo, dát pak znovu vytesat a zasadit. Volil jsem proto menší zlo a sochy – můj nesporný majetek – jsou tam dodnes. Nakonec chci dát dobrou radu tomu, kdo by se snad chystal koupit celou zámeckou pozůstalost: Ať nedělá výstavu s drahým katalogem, ale prodává vše na místě. Bude mít jistě úspěch, ušetří dopravu, balení a ztrátu času. Pro kupujícího má vždy největší kouzlo, získá-li předmět přímo ze zámeckého prostředí.“

Toľko teda spomienky Rudolfa Ryšavého. Pre ilustráciu tohoto barbarského rozpredaja si stačí zalistovať v aukčných katalógoch. Napríklad aukčný katalóg vydaný z názvom „Umělecké sbírky hraběte Jánoše Pálffyho…“. Z piešťanskej aukcie konanej v dňoch 30. júna a 1. júla roku 1924 nás už na prvej strane informuje, že na „veškeré předměty jest vývozní povolení“. Čo všetko sa dražilo, nám v stručnosti napovedá jeho obsah. Išlo o maliarov XIX. storočia, starých majstrov a gobelíny, viedenský, míšenský, ostatný európsky a mimoeurópsky porcelán, fajansu, lakované práce, plastiky a bronzy, hodiny a nábytok. Aj tento 65 stranový katalóg je smutným dokladom toho, ako hrubo bol porušený grófov závet.

Snáď každý, kto svoj život zasväcuje zberateľstvu, vie pochopiť v plnej miere hĺbku škôd, ktoré vznikli týmto necitlivým rozpredajom. Zbierka vznikala postupne, cieleným výberom a s veľkou trpezlivosťou a starostlivosťou. Všetko to, čo Pálffy počas svojho dlhého života usilovne a obetavo nakupoval, jeho dedičia rozpredali rôznym záujemcom. Okrem finančnej ujmy zbierka tak stratila svoju ucelenosť. Na zámku zostalo doslova len to, čo sa nedalo odniesť pre svoju hmotnosť alebo zlú prístupnosť. Zo zámku zmizli nielen cenné gobelíny a neskorogotické plastiky z XV. a XVI. storočia, ale i čisto rodinné pamiatky. Bol to napríklad prenosný poľný oltár (vo forme obrazu) generála Jána V. Pálffyho (1663-1751) alebo dve predložky, ktoré tento slávny predok sám ukoristil zo sultánovho osobného stanu po víťaznej bitke o Viedeň v roku 1683. Rovnako niet ani postele po palatínovi Pavlovi IV. Pálffym (1590-1653), na ktorej spával i Ján Pálffy. Nepomohlo ani to, že posteľ bola ako jediná označená v súpise poznámkou „rodinná pamiatka“ a preto nepredajná.

V roku 1909 vyšiel tlačou v Budapešti súpis všetkých obrazov miniatúr a grafických listov, ktoré Ján Pálffy zhromaždil na Bojnickom zámku. Tento súpis dopĺňa po anglicky písaný archívny materiál, v ktorom sa nachádza súpis všetkých ostatných predmetov a sôch na zámku, takže dnes máme našťastie (alebo bohužiaľ) presný prehľad, čo všetko je nenávratne preč.

Československý štát ako dedič umeleckých diel žaloval rodinu Jána Pálffyho na súde. V roku 1923 prišlo ku kompromisu a dedičia časť zbierok odovzdali štátu. Dlhý a umelo preťahovaný spor sa skončil až v roku 1938 predajom Bojnického veľkostatku. Dňa 28. augusta 1938 mali dedičia Jána Pálffyho, pochádzajúci z červenokamenskej vetvy rodu, na zámku veľkú rodinnú poradu. Tu sa vzájomne dohodli a rozhodli predať rodinný kmeňový majetok Bojnického veľkostatku spolu so zámkom firme Baťa.

Firma Baťa

História obuvníckej firmy Baťa sa začína písať dátumom 1. januára 1894. V tomto roku sa súrodenci Anna (?-1936), Tomáš (1876-1932) a Antonín Baťa (1874-1908) rozhodli odísť z otcovej dielne v Uherském Hradišti a začali vyrábať v malom obuv v moravskom Zlíne. Neuveriteľný úspech a vzrast firmy dokladajú čísla a štatistika. Súrodenci vložili do firmy počiatočný kapitál 800 zlatých, ktoré zdedili po smrti matky. Peniaze nestačili na nákup surovín a tak spočiatku boli nútení vyrábať na dlh. Nasledovali ťažké krízové časy, z nezaplatených dlhov prichádzali žaloby a exekúcie. Postupne sa firme podarilo počiatočné neúspechy prekonať a dosiahnuť vyššie zisky. Vojnová konjuktúra v rokoch 1914-1918 priniesla nové veľké zakázky a samozrejme i rozmach firmy. V roku 1927 bola vo firme zavedená pásová výroba a o rok neskôr mala ČSR zásluhou bratov Baťovcov svetové prvenstvo vo výrobe obuvi. V roku 1931 sa Baťove závody zmenili na akciovú spoločnosť. Postupne vznikali filiálky v Nemecku, Švajčiarsku, Poľsku a dokonca i v ďalekej Indii. V roku 1932 pri leteckom nešťastí zomrel spoluzakladateľ firmy Tomáš Baťa a vedenia firmy sa ujal jeho nevlastný brat Ján Antonín Baťa (1898-1965) a Tomášov syn Tomáš Ján Baťa (1914). V čase najväčšej konjuktúry vlastnila firma najväčšie slovenské garbiarne v Bošanoch a Nových Zámkoch, ktoré odkúpila v roku 1931 a o rok neskôr sa tu už rozbehla výroba obuvy. V roku 1936 vybudovala firma vo Svite továreň na umelé vlákna a celofán. V roku 1939 vyrobili 940 tisíc párov koženej obuvy, o štyri roky neskôr to bolo už takmer štyri milióny párov obuvy a firma dosahovala obrovské zisky. Tržby firmy sa v rokoch 1937-1941 pohybovali rádovo v miliardách. Obuvnícky podnikateľ prejavil záujem o kúpu Bojnického zámku a k nemu patriacich kúpeľov. Predaj sa zrealizoval, kúpno-predajná zmluva medzi firmou „Humus“ a „Baťa“ bola podpísaná v Bratislave 25. februára 1939. Týmto získala známa firma na výrobu obuvi, reprezentovaná Jánom Baťom nielen Bojnický zámok, ale i hospodárske budovy, kúpele, živý i mŕtvy inventár a pôdu s výmerom 11 tisíc hektárov. Firma Baťa vraj zaplatila pálffyovcom 10 miliónov. Štyri mesiace po tejto kúpe však Tomáš Ján Baťa odišiel do Ameriky budovať nové filiálky firmy. Do vlasti sa už nevrátil, v roku 1945 boli všetky Baťove podniky znárodnené. Firma Baťa kúpila zámok s veľkostatkom s hospodárskych a prestížnych dôvodov, v kúpeľoch sa mali rekreovať jej zamestnanci. Kúpeľné budovy i celý areál bol však vplyvom nezáujmu predchádzajúcich majiteľov zanedbaný. Firma Baťa preto prikročila v roku 1942 k jeho renovácii. V tomto roku bola opravená jedáleň a začalo sa s adaptáciou kúpeľnej budovy. Práce však napredovali pomalým tempom do konca roku 1945 neboli ukončené, stavba plánovaných nových objektov sa už nerealizovala.

Medzitým sa v roku 1941 do zámku premiestnilo Múzeum hornej Nitry (založeného v roku 1924), ktorého skromné zbierky predtým putovali po rôznych prievidzských inštitúciách (gymnázium, Občianska beseda, Mestský dom atď).

Ďaľší osud zámku

Po II. skončení druhej svetovej vojny v roku 1945, bol Bojnický zámok zoštátnený. O päť rokov neskôr, dňa 9. mája roku 1950 zámok vyhorel. Na náklady štátu sa odstránili následky požiaru a previedla celková obnova zámku. Súčasne sa rozhodlo, že tu bude inštalované múzeum. A tak až 42 rokov po smrti Jána Pálffyho sa splnilo jeho prianie. Bohužiaľ na zámku z pôvodného bohatého inventára nezostalo takmer nič. Zbierkový fond novovzniknutého múzea vznikol zlúčením zbierok bývalého Múzea Hornej Nitry, Štátneho múzea v Nitre a Mestského múzea v Nitrianskom Pravne. Treba však povedať, že exponáty zo spomínaných múzeí boli počas druhej svetovej vojny poškodené a mnohé úplne zničené. Začiatky múzea v Bojnickom zámku neboli jednoduché...

V roku 1960 sa múzeum premenilo na Vlastivedné múzeum v Bojniciach s okresnou pôsobnosťou. Najdôležitejšia zmena v štatúte a náplni múzea sa udiala v roku 1981, keď sa stalo ústredným špecializovaným múzeom s celoslovenskou pôsobnosťou, zameraným na kompletnú dokumentáciu a prezentáciu neoslohov na území Slovenska. Východiskom k tomuto kroku bolo dôsledné a z umeleckohistorického hľadiska správne využitie objektu. Mal sa tak skĺbiť celkový výzor zámku v neoštýlových slohoch s jeho interiérom. Z tohoto dôvodu boli do zámku prevezené a nainštalované mnohé cenné originálne kusy nábytku a bytové doplnky. Ide o rôzne mobiliáre pochádzajúce z iných múzeí, ktoré korešpondujú s duchom pôvodného vybavenia interiéru.

Dňa 1. júla 1988 bolo múzeum zlúčené so Slovenským národným múzeom. O päť rokov neskôr sa zriadilo Hornonitrianske múzeum v Prievidzi a tak Bojnické múzeum prestalo plniť funkciu Vlastivedného múzea. Na zámku v Bojniciach zostali umeleckohistorické zbierky.

V rokoch 1952-1990 navštívilo Bojnické múzeum vyše 8 miliónov turistov, z ktorých vyše 350 tisíc bolo zo zahraničia. Od začiatku 70- tych rokov sa ročné návštevy pohybujú vysoko nad 200 tisíc návštevníkov ročne. Zámok patrí dlhodobo k najnavštevovanejším múzeám na Slovensku, v roku 1994 mu patrilo prvé miesto s 230 tisícmi návštevníkmi ročne. Pre porovnanie druhý v poradí bol kaštiel Betliar len s takmer polovicou návštevníkov.

Zámok je obklopený parkom s mohutnými exemplármi stromov, medzi nimi i niekoľkostoročnou lipou. Táto lipa sa radí medzi najstaršie stromy na Slovensku, bohužiaľ napriek veľkej starostlivosti živé je už len jej torzo. Súčasťou parku je najväčšia zoologická záhrada na Slovensku, vystavujúca viac ako 800 exemplárov zvierat a 5000 akvarijných rýb (stav z roku 1993). V okolí je botanická záhrada a lesopark v Strážovských vrchoch.

Ad memoriam gloriae antiquae

Toto heslo dal vytesať Ján XVI. František gróf Pálffy z Erdödu do kamennej dosky a osadiť v prvom nádvorí do múru terasy. Toto heslo výstižne charakterizuje nielen život Jána Páffyho, ale i zmysel jeho prestavby zámku.

Napriek neprajným osudom, ktoré postihli po jeho smrti Bojnický zámok i s jeho umeleckými zbierkami, patrí dnes k najnavštevovanjším múzeám na Slovensku. Turistov sem láka jeho romantický vzhľad, nezvyčajná architektúra i čudácka osobnosť jej posledného šľachtického majiteľa Jána Pálffyho.

Bohužiaľ to je asi všetko, čo turisti o Bojnickom zámku dnes prevažne vedia. Vedenie múzea pravidelne organizuje na zámku rôzne podujatia ako Festival strašidiel, Valentínsky bozk, Vianoce deťom a podobne. Vo väčšine prípadov ide o komerčné podujatia, ktoré sú na míle vzdialené nielen od histórie zámku. Neslúžia teda na spoznávanie jeho dejín, navyše počas spomínaných „atrakcií“ nemôžu byť z pochopiteľných dôvodov vystavené menšie exponáty. Naopak, súčasťou trvalej expozície sa stávajú kulisy a dekorácie z týchto akcií, ako napríklad nevkusná figurína Jána Pálffyho a jeho údajnej francúzskej lásky. Cenné výstavné exponáty odpočívajú v zámockom depozite, ich prezentácia je len príležitostná. Meno Pálffy sa stalo prosto reklamnou značkou, vhodnou na takmer akýkoľvek nápad.

Je pravdou, že aj v zahraničí si viacero podobných objektov hľadá komerčnou cestou peniaze na svoju réžiu. Zostáva však otázkou miery a vkusu, kam sa až dá zájsť. Dejiny Bojnického zámku a životy jeho majiteľov skrývajú oveľa viac zaujímavostí a poučenia, ako ústredné témy všetkých akcií konaných na zámku dovedna. Zostáva len dúfať, že kvalita zvíťazí nad kvantitou a dočkáme sa i hodnotnejších akcií, ktoré budú konané ozaj „na pamiatku starej slávy“. Inak hrozí, že vychováme generáciu ľudí, ktorá nerozozná gýč od umeleckého diela, historickú realitu od bizarných výmyslov a tým aj podporíme i tak už dosť veľký nezáujem o naše kultúrne dedičstvo.

Späť na Obsah

Napísal Milan Greguš v roku 1999

Literatúra:

Jana Podstranská: Aká bola madame Pompadour? (Plus 7 dní 40/1999)

Späť na Obsah