V roku 1999 napísal Milan Greguš dielko o histórii Bojnického zámku, ktorého súčasťou je aj kapitola venovaná rozruchu, okolo sarkofágu grófa Jána Pálffyho. Ponúkame vám ju kompletnú aj s fotografiou, ktorá zachytáva prieskum vnútra sarkofágu miniatúrnou kamerou.
Okolo roku 1985 si pracovníci múzea v Bojniciach všimli, že zo sarkofágu, v ktorom sú uložené pozostatky Jána Pálffyho, vyteká akási tekutina. Starší pracovníci múzea tvrdia, že tento úkaz sa začal objavovať oveľa skôr, údajne už v roku 1957. Spočiatku sa tomuto javu nevenovala zvláštna pozornosť, zriadenci múzea jednoducho malé množstvo záhadnej tekutiny (asi deci ročne) umyli handrou. Prvý obrat v situácii nastal až vo februári roku 1991, kedy dal riaditeľ múzea Mgr. Ján Papco z hygienických dôvodov uzavrieť hrobku pred verejnosťou. Bolo oprávnené podozrenie, že záhadná tekutina pochádza z rozkladajúceho sa grófovho tela. Tekutina mala konzistenciu smoly alebo medu a bola bez zápachu. Vrchná časť výtoku bola lepkavá, mazľavá, spodná suchá a celá hmota časom sčernala. Ďalším pozorovaním sa zistilo, že objem výtoku sa mení, ale nie je závislý od počasia alebo klimatických podmienok.
Počas uzavretia hrobky prebiehali mikrobilogické a chemické skúšky vzoriek výtoku. Všetci odborníci, ktorí rozbor vzorky skúmali (okresný hygienik, patológ, Chemickotechnologická fakulta v Bratislave i Výskumný ústav pre Petrochémiu) svorne vyhlásili, že výtok neohrozuje zdravie návštevníkov. Po tomto verdikte bola krypta opäť sprístupnená verejnosti.
Nasledovali ďalšie jednoduchšie testy a tie priniesli na svetlo prekvapujúce zistenie. V predchádzajúcich testoch sa vraj urobila niekde chyba. Vo vzorke sa tentokrát našli stopy po aminokyselinách a bielkovinách, teda látok, ktoré majú živočíšny pôvod. Prekvapivé bolo veľké zastúpenie kremíka a vápnika. Vápnik mohol pochádzať z tirolského červeného mramoru, z ktorého bol vyhotovený sarkofág. Na vysoký výskyt kremíka nebola daná uspokojivá odpoveď. Ďalej bolo v skúmanej vzorke 10 percentami zastúpené železo, nasledovali aminokyseliny a amónne soli - reprezentanti prvého a druhého degradačného stupňa. Skrátene a jednoducho povedané - totálny rozklad. Zo sarkofágu zrejme vytekajú zmineralizované zvyšky grófovho tela!
K objasneniu príčin a súvislostí tohoto javu sa znovu listovalo v archívoch, hľadali sa rozumné vysvetlenia a samozrejme vznikali nové legendy. Z dostupných archívnych záznamov sa nedalo jednoznačne určiť, či bolo grófovo telo balzamované.
Historik Ondrej Bešše v archívnych záznamoch zistil, že do cínovej rakvy uložili okrem ostatkov nebohého jeho osobný meč, plášť a vyznamenanie. Išlo zrejme o Rad železnej koruny I. triedy, ktorý dostal v roku 1896 od panovníka Jozefa I., ktorý mu ho udelil za jeho všestranné zásluhy. Rad tvorila zlatožltá veľkostuha s modrými okrajmi, hviezda a reťaz. K vyznamenia patril i slávnostný plášť vo farbách stuhy. Pred vložením truhly do sarkofágu sa vraj museli odpíliť nôžky a nevylučuje sa, že vtedy došlo k oslabeniu dna truhly. To sa časom pod vplyvom korózie a rozkladného procesu grófovho tela perforovovalo. Cez otvor prenikali von zo sarkofágu zmineralizované zvyšky nebohého.
Definitívne rozriešenie záhady malo prinieť otvorenie sarkofágu. Na túto prácu sa podujala v roku 1991 bojnická firma Hydrosaning. Bolo nutné vykonať predbežný výskum vnútornej časti sarkofágu. Tejto práce sa v roku 1992 ujala firma Ulysseus. V spolupráci s pracovníkmi československého zastúpenia firmy Olympus zaviedli 25. mája toho istého roku do útrob sarkofágu endoskopickú kameru. Pre vstup sondy boli využité dva pôvodné, zamaskované montážne otvory. Špeciálna CCD kamera o hrúbke 11,5 milimetra za prítomnosti novinárov prenášala farebný obraz na monitor.
Výsledky mnohé predpoklady potvrdili a doplnili. Predovšetkým sa zistilo, že cínová rakva sa nachádza v hornej časti tumby a nie dole, ako je na prvý pohľad logické. Rakva leží na dvoch oceľových nosníkoch, z ktorých jeden nesie značné stopy hrdzavenia. Kamera ďalej odhalila značné zvetranie veka sarkofágu. Celé vnútro je horizontálne predelené kamennou doskou. V hornej časti sa nachádza rakva, priestor v dolnej časti je podľa ultrazvukového meranie dutý. Detektor kovov nepotvrdil prítomnosť kovu v tejto časti sarkofágu.
Po tomto zistení sa upustilo od pôvodného plánu veko nadvihnúť a pohodlne preskúmať celé vnútro. Odborníci vyčíslili hodnotu osemtonového mramorového sarkofágu na 50 miliónov korún. Projekt bol dosť riskantný a banky odmietli za týchto okolností sanáciu zvetraného veka poistiť. Týmto projekt zdvihnutia veka ostal visieť na mŕtvom bode. Bezpečnejšie a menej finančne náročné bolo ďalšie riešenie firmy Hydrosaning, ktoré spočívalo v utesnení sarkofágu. Nanovo hermeticky uzavrieť celý plášť v tomto stave by však mohlo priniesť zhoršenie rozkladného procesu v jeho vnútri. Zložité úvahy pomohol zahnať sám predmet všetkých starostí - výtok. Jednoducho prestal. A tak odborná i laická verejnosť naďalej čaká, aké výsledky prinesie čas.
Nemenej zaujímavé sú hypotézy, ako a prečo k tomuto vytekaniu dochádza. Vynorilo sa ich niekoľko, od tých celkom logických až po číro fantastické. V prvom rade prišlo v samotnej krypte za posledné roky k zmene klimatických podmienok. Zvýšila sa kondenzácia pár a presírilo sa ovzdušie. Početné davy zvedavých turistov a prievan v krypte spôsobujú veľké teplotné výkyvy. Podľa iných za najväčšieho „vinníka“ treba považovať travertínové podložie pod zámkom a neďaleké chemické závody v Novákoch, vzdialené vzdušnou čiarou len 14 kilometrov. V tejto chemickej továrni sa totiž nachádzajú silné elektrolyzéry, ktoré sú zdrojom silného jednosmerného prúdu. Ich vplyvom vznikajú vraj v podloží bludné elektrické prúdy. Túto situáciu zhoršilo razenie nového kolektora na inžinierske siete v rámci rekonštrukcie zámku v roku 1990. Miesto pre kolektor razili trhaním travertínového podkladu. Tým sa mohli porušiť a zmeniť vrstvy v podloží a uvoľniť tak priechod bludným prúdom, ktoré v spojení s cínovou truhlou a predmetmi v nej uloženými, vytvárajú akúsi obdobu elektrického článku. Ak by tomu bolo naozaj tak, spomínaný fyzikálny jav musí mať veľkú intenzitu - dokázal perforovať cínovú truhlu a zmineralizované ostatky grófovho tela si prerazili cestu cez 40 centimetrov hrubú stenu sarkofágu. Podľa svedectva Dr. Žofie Krausovej, dcéry Bojnického správcu Kolomana Bartelta, sa sarkofág po smrti Jána Pálffyho znovu otváral. Mala vtedy asi jedenásť rokov a z rozprávania si pamätá, že vraj telo vyzeralo neporušené, len v očných jamkách mal gróf pavučiny. Oblečený bol vo svojom parádnom červenom kabáte so „šujtášmi“ a na hlave má čákov - ako na svojich maľovaných podobizniach. Podľa legendy mal byť k Jánovi Pálffymu do sarkofágu pochovaný i jeho nemanželský syn, ktorý zomrel v detskom veku. Jedno je však isté. Pálffyho napriek jeho „očakávaniu a predpokladaniu“ vyrušujú v jeho večnom spánku. Na potvrdenie alebo vyvrátenie všetkých možných indícií a dohadov si však budeme musieť počkať do času, kým bude veko sarkofágu otvorené.
Napísal Milan Greguš 1999