Bojnická lipa

    V roku 1999 napísal Milan Greguš dielko o histórii Bojnického zámku, ktorého súčasťou je aj kapitola venovaná Bojnickej lipe. Obrázky, ktoré vám prinášame vám priblížia, ako lipa vyzerala koncom resp. v polovici 19.storočia. To v pozadí, je Bojnický hrad, ešte pred prestavbou Jána Pálffyho. Viac sa o Bojnickom zámku dočítate tu!     

    Slávna „Bojnická lipa“ rastie oproti vstupnej bráne do hradu. Podľa legendy ju zasadil sám Matúš Čák-Trenčanský v deň pohrebu uhorského kráľa Ondreja III., v roku 1301. Dnes sa už nedozvieme, kto a pri akej príležitosti lipu zasadil. Odborníci však jej vek odhadujú na 700 rokov, to znamená, že v dobe Matúšovej už existovala. Jej úctyhodný vek sprevádza i sláva, lipa je často spomínaná v dobových listinách. Niektoré listiny viažuce sa k Bojnickému hradu sú lokalizované latinským „sub tilia nostra“, teda „pod našou lipou“. Dokazuje to, že lipa mala v minulosti veľký význam. Neskoršie písané listiny sú už datované prevažne formulkou „in arcis Baymocz“, teda „na Bojnickom hrade“.

bojnice_ryt4.jpg (39498 bytes)

        Pod lipou sa konal i krajinský snem na ktorom sa Mária, dcéra Ľudovíta Veľkého zriekla uhorskej koruny v prospech Žigmunda Luxemburského. Neskôr, keď kraj ovládli husiti, pod lipou vraj konávali husitskí kňazi horlivé kázne pre svojich veriacich. Kráľ Matej Korvín pod lipou poriadal veľké hostiny, neskôr tu chcel zavraždiť hradný kastelán Peter Poky Matejovho syna Jána. V článku „Bojnická lipa“, uverejnenom v časopise Sokol roku 1862 opisuje V. Podolský lipu takto:

„Objem lipy bojnickej činí tri siahy; na lavici pod ňou sa nachodiacej, môže 50 ľudí pohodlne sedeť. Letrosty a panohy jej velikánske ... chránené sú proti víchrom, velikími železnými skobami (kramľami), a i terajší majiteľ Bojníc – gróf Fraňo Pálfy - na zachovanie lipy prepamätnej, zvláštnu opateru vynakladá...“.

        Impozantný vzrast lipy priťahoval pozornosť ľudí, ktorí s úctou obdivovavli jej vek a ochraňovali ju. Pri dnešnom pohľade na jej torzo si málokto uvedomí, že zo zrasteného súkmenia vo výške asi dvoch metrov vystupovali tri hlavné, asi 28 metrov vysoké konáre, ktoré dosahovali hrúbku jeden až jeden a pol metra. Mohutné konáre prečnievali až nad cestu. Obrovská koruna, ktorú tvorili dosahovala obvod asi 36 metrov.

        Pozornosť starej lipe teda naši predkovia venovali už v dávnejších dobách. Ako to vidno zo starých obrázkov a rytín, spevňovali jej mohutné konáre spojovacími klieštinami. Táto stará a jednoduchá metóda zabezpečovala vzájomnú fixáciu a stabilitu silných konárov, ktorým hrozilo nebezpečenstvo najmä pri zimných námrazách a silných vetroch. Tento spôsob fixácie konárov sa osvedčil, spojovacie klieštiny boli po opotrebovaní vymieňané za nové.

        Spevnenie mohutných konárov však už nestačilo na záchranu starej lipy. Do otvorených dutín zatekala dažďová voda, ktorá podporovala hnilobné procesy. Vlhké prostredie v dutinách sa stalo domovom hmyzu a chrobákov, ktorý drevo rozrušovali a napomáhali zániku stromu. Z tohto dôvodu bola krátko po druhej svetovej vojne vykonaná konzervácia vzácneho stromu. Spočívala v novom osadení uvoľnených klieštin a ošetrení dutín. Veľká dutina v strede kmeňa bola zasypaná obyčajnou hlinou a otvor prikrytý vrstvou kôry. Tento spôsob sa časom ukázal ako nevhodný, kryt časom zmizol a do dutiny zatekala dažďová voda. Premáčaná hlina zadržiavala v dutine vlhkosť a stala sa živnou pôdou pre plesne a huby.

bojnice_ryt2.jpg (58041 bytes)

        V 50-tych rokoch XX. storočia si Bojničania všimli nápadnutie chradnutie ich veľkej pýchy – bojnickej lipy. Lipa stácala svoje mohutné bočné konáre a tri hlavné pne boli poškodené víchrami. V kmeňoch sa vytvorili časom dutiny - komíny, ktoré sa v strednej časti pňa spojili v jednu obrovskú dutinu. Mala impozantné rozmery, dole v dutine sa zmestili 4 - 5 dospelí ľudia, hore komínom sa mohol dospelý človek pretiahnuť až do výšky 8 - 10 metrov. Tri mohutné konáre na východnej strane sa odlomili už dávnejšie, posledná silná bočná vetva padla za obeť silnému vetru na jar roku 1952. Stratou silných konárov sa podstatne zmenil jej vzhľad, zo stromu prakticky zostal len silný kmeň s úctyhodným priemerom 12 metrov. Vzhľadom na vek lipy, jej poškodenia a schátralosť, prevažoval názor, že vzácnu lipu sa už nepodarí zachrániť. Obavy zväčšoval i fakt, že v rokoch 1951-52 lipa slabo kvitla, vrcholové haluze rapídne uschýnali a nápadne malé listy so žltkavo-zeleným sfarbením zhadzovala už koncom leta. Alarmujúci stav volal po záchrane.

        Na jeseň roku 1952 sa začali prvé konzervačné práce. Odstránili sa suché a choré konáre, vyčistili dutiny a zabezpečil sa odtok dažďovej vody z priehlbní. Na jar sa v konzervačnách prácach pokračovalo, bola vybraná hlina v kmeni stromu. Veľká dutina skrývala v sebe jej netušené množstvo, ktoré pracovníci odhadovali na 4-5 vozov! Následne sa z dutín odstránilo nielen všetko zhnité a spráchnivené, ale i „živé“ drevo, ktoré bolo napadnuté larvami rôzneho hmyzu. Po mechanickom vyčistení nasledovala chemická dezinfekcia v dvoch etapách. Pri prvej boli vyčistené dutiny vystriekané sírouhlíkom. Dezinfekčný proces pokračoval zapchatím otvorov a 24-hodinovým naparovaním dutiny parami sírouhlíka z voľnej hladiny. Tento nebezpečný spôsob bol použitý len v starom neživom kmeni a pred začatím vegetácie. Jeho účelom bolo zničenie lariev a dospelého hmyzu. Starosti záchranárom robili najmä nálezy veľkého počtu lariev tesárika, veľkého nepriateľa stromov. Pokiaľ to bolo možné, dezinfekčný roztok sa aplikoval i pomocou injekčnej striekačky priamo do chodbičiek lariev. Po vyvetraní sírouhlíkových pár bolo prikročené k druhej dezinfekcii. Všetky prístupové dutiny a povrch kmeňa bol vystriekaný 4 % roztokom modrej skalice. Týmto sa skončila chemická dezinfekcia kmeňa a dutiny stromu sa uzavreli. Na vyčistený spodok dutiny, ktorý siahal až ku koreňom sa nasypal asi 1m3 čistého riečneho piesku. Pre lepšiu kontrolovateľnosť zostali všetky ostatné otvory a dutiny nevyplnené. Voľné otvory boli zadebnené doskami a vodotesne uzavreté 10-20 cm vrstvou asfaltovej zmesi (asflat, piesok, tenké hobľovance, bukové a dubové piliny). Po vytuhnutí asfaltu bol jeho povrch zamaskovaný lipovou kôrou. Posledným úkonom bolo zaistenie ohrozených odstávajúcich vetviev silnými stĺpovými podporami. Konzervácia bola podľa jej autorov úspešná. Jej autori na jar konštatovali, že lipa bohato zakvitla a vyhnala krásne letorasty, najmä na mladých príkmeňových konároch. Listy mali sýto zelenú farbu a vydržali dlhšie ako na všetkých ostatných bojnických lipách. Týmto sa však starostlivosť o vzácnu lipu neskončila. Odborníci jej venujú svoju starostlivosť podnes. Pracovníci Výskumného ústavu lesa v Banskej Štiavnici previedli v roku 1997 radikálne opatrenia na jej ďalšiu záchranu. Boli spílené všetky staré a odumreté kostrové konáre a torzo pôvodného kmeňa nanovo chemicky ošterené proti hubovým a plesňovým škodcom. Rovnako dobre sa osvedčil zákaz vstupu do blízkosti stromu, jeho výsledkom bolo zlepšenie plytkého koreňového systému.

        Vzhľadom na to, že stará lipa je už prirodzeným spôsobom neschopná sa rozmnožovať, odborníci zo zvolenskej Technickej univerzity v arboréte Borová Hora vypestovali špeciálnou metódou, formou odrezkov na podpníkoch, jej tri dcérske výpestky. V súčasnosti ešte nie sú vhodné na presadenie, má sa tak stať v roku 2000, pri príležitosti okrúhleho jubilea, kedy strom dosiahne odhadovaných 700 rokov. Podľa plánov odborníkov by sa mala jedna lipka zasadiť asi desať metrov od pôvodnej a v budúcnosti ju nahradiť. Ostatné dve by mali byť zasadené na rôznych miestach zámockého parku. V súčasnosti pravidlené konzílium dendrológov v Bojniciach konštatovalo, že stav historickej lipy je stabilizovaný, zo zdravých konárov rašia nové výhonky, ktoré každým rokom silnejú.

        Starosť o tento vzácny strom nie je nijako prehnaná. Treba si uvedomiť, že v súčasnosti je táto lipa najstarším stromom na území Slovenska.

Napísal Milan Greguš 1999